Sú ľudia, ktorí keď prídu na návštevu, akoby zabudli, že sú hosťami. Správajú sa nevhodne, rozdávajú rady, neponáhľajú sa domov.
Bol som človekom, ktorý mal rád návštevy a pohostinnosť, no veľmi rýchlo som zmenil postoj. Keď som prekročil štyridsiatku, prestal som pozývať ľudí k sebe domov. Prečo by som to vlastne robil? Je to otravné mať takých hostí u seba.
Moju poslednú narodeninovú oslavu som prežil v reštaurácii tu v Bratislave. Veľmi sa mi to páčilo a povedal som si, že takto to budem robiť vždy. Teraz sa pokúsim vysvetliť, prečo.
Pripraviť domácu oslavu je v našich končinách drahé. Aj obyčajná večera pre pár priateľov znamená nemalú sumu v eurách. A ak by to mala byť, napríklad, vianočná večera, náklady ešte narastú. Hostia donesú nejaký skromný dar alebo bonboniéru veď všetci šetríme. Potom zostávajú až do neskorej noci. Ja by som radšej oddychoval, než drhol kopu riadu a behal s vysávačom.
Teraz nikoho v byte nečakám. Upratujem a varím, keď sám chcem. Po domácich vianočných večierkoch som býval vyčerpaný, skleslý a bez nálady. Teraz si po sviatkoch doprajem teplý kúpeľ a skoro zaspím.
Mám viac voľného času a venujem ho rozumne. Kamaráti sa môžu zastaviť na kávu, ale už sa netrápim, či mám niečo na ponúknutie. Hovorím, čo mi napadne. Keď chcem pokoj, ukážem im dvere. Možno to nie je práve najvľúdnejšie, ale už sa toho neobávam. Pohodlie a spokojnosť si dávam na prvé miesto.
Najzaujímavejšie je, že práve tí ľudia, čo radi chodia po návštevách, sami nikdy nepozývajú k sebe. Je jednoduchšie zabaviť sa u niekoho, kde nemusia nič upratovať ani pripravovať.
Prijímate hostí? Považujete sa za pohostinných? Mne osobne sa dnes osvedčilo: vážiť si svoj čas aj svoj kľud. Pohostinnosť je pekná, ale netreba zabúdať na seba.
