Niektorí ľudia, keď prídu k niekomu na návštevu, akoby zabudli, že nie sú doma. Sú drzí, rozdávajú rozumy a celkom sa im nechce ponáhľať späť do svojho bytu.
Kedysi som bola veľmi pohostinná, ale s pribúdajúcimi rokmi sa mi táto radosť akosi vytratila. Po štyridsiatke som s pozývaním hostí definitívne prestala. Veď na čo by som to robila? Je to vlastne poriadne otrava, mať doma takých hostí.
Svoju poslednú oslavu narodenín som prežila bez jediného taniera doma všetko bolo v reštaurácii. Parádne. Zistila som, že odteraz to mám v pláne riešiť vždy takto. Teraz vám poviem, prečo je to oveľa lepšie.
Pripraviť večierok u seba doma je mastná záležitosť. Na obyčajnú večeru musíte vyhrabať zo skrýše slušnú kôpku eur. Ak chystáte vianočné stretnutie, suma sa rozrastie do obrovských rozmerov. Hostia prinesú všetky tie milé drobnosti, lebo šetriť treba aj na zápalkách. Potom vám okupujú byt až do polnoci. Človek by rád odpočíval, ale namiesto toho bojuje s vežou riadov a zjavom kuchyne, ktorý pripomína polčas rozpadu.
Nečakám už nikoho medzi panelmi svojho bytu. Upratujem, keď sa mi chce, varím, kedy mám chuť. Kedysi som po domácich vianočných žúrkach chcela len utiecť a nestretávať nikoho týždeň. Teraz si po Vianociach dám svoju škoricovú vaňu a zalomím v posteli už o deviatej.
Mám voľný čas a užívam si ho podľa seba. Kamaráti môžu prísť na čaj, ale nikto odo mňa nečaká švedské stoly. Svoje názory poviem rovno. Ak si potrebujem zaveliť relax, ukážem rukou smer východ dvere sú tu! Možno to nevyzerá najzdvorilejšie, no neprivádza ma to do rozpakov. Pohodlie je nad zlato.
Najvtipnejšie je, že tí najväčší milovníci návštev po vlastnom domove nikdy nikoho nepozvú. Prečo by aj mali, keď je také jednoduché zabaviť sa v cudzej kuchyni a nepozerať sa na kopec špinavého riadu.
Pozývate hostí? Ste ten skutočne pohostinný Slovák, alebo ste už uznali prednosti slovenských reštaurácií a vlastného pohodlia?
