Mám 26 rokov a moja žena mi hovorí, že mám problém, ktorý odmietam priznať.
Opakuje mi to vždy, keď skončím v práci alebo ma vyhodia.
Tvrdí, že nie je normálne, aby som vydržal na jednom mieste maximálne šesť mesiacov.
A má pravdu.
Niekedy vydržím mesiac, inokedy pätnásť dní, občas ani nedokončím skúšobnú dobu.
Pracoval som už všeličo údržba, upratovanie, zametanie ulíc v Bratislave, umývanie kúpeľní, nosenie tovaru v skladoch v Košiciach.
Vždy začnem s odhodlaním, no po pár dňoch mi začne byť ťažko na tele aj na duši.
Nie je to len únava.
Je to aj hanba.
Dokončil som len jedenásť tried.
Nikdy som sa do školy nevrátil.
Ak nastúpim do takej práce a dostanem vestu či mop, mám pocit, že tam nepatrím.
Pozerám na kolegov zmierení, robia svoju prácu bez sťažností a ja si vnútri hovorím, že toto nemôže byť môj život.
Začnem meškať, pracujem horšie, hľadám výhovorky, aby som neprišiel.
Až nakoniec si ma zavolajú do kancelárie a pošlú domov.
Moja žena tomu nerozumie.
Pracuje už štyri roky v potravinách na sídlisku, v Nitre.
Zarába málo, ale je stále istota.
Každý mesiac vie, koľko eur dostane.
Keď zase prídem domov bez práce, pozerá na mňa s hnevom a únavou.
Povie: Problém nie je v práci, ale v tebe.
Nič nevydržíš. Odpovedám jej, že tieto roboty nie sú pre mňa, že som stvorený na niečo iné, že nie som tu od toho, aby som do konca života čistil kúpeľne.
Vtedy sa nahnevá ešte viac.
Povie mi, aby som si dokončil školu, učil sa niečo nové, získal kvalifikáciu.
Že nikto ma nezamestná na iných pozíciách, keď nemám ani maturitu.
Sľúbim jej, že to urobím, ale mesiace plynú a nehlásim sa nikam.
Vždy si nájdem výhovorku nemám peniaze, nemám čas, urobím to neskôr.
Pravda je, že sa bojím vrátiť do školy ako dospelý, sedieť vedľa mladších a cítiť sa pozadu.
Doma je to už rutina.
Hádam sa s ňou o tom istom.
Hovorí, že žijem v snoch, že pekne rozprávam, ale nič nevykonám.
Ja zase tvrdím, že ona sa zmierila, že sa naučila len prežívať, nie žiť.
Občas si kričíme.
Niekedy sa nerozprávame celé dni.
Ja znova vyrážam hľadať prácu s poskladaným životopisom vo vrecku, a vrátim sa sklamaný, keď mi povedia: Ozveme sa vám.
Najhoršie je, že skutočne snívam.
Snívam o vlastnom podniku, aby som nemusel byť závislý na druhých, aby mi nebolo trápne kvôli uniformám.
Snívam, že ráno vstanem pre niečo vlastné, nie na príkaz.
Ale sny neplatia nájom ani potraviny.
Moja žena mi to pripomína každý deň.
Mám skutočne problém, ktorý odmietam priznať?
Alebo mám len právo snívať o niečom väčšom?
Dnes už viem, že sny môžu byť začiatkom cesty ale len vtedy, keď pridám odvahu urobiť prvý krok.
Život sa nemení slovami, ale činmi.
A ak chcem niečo viac, musím sa prestať báť pohnúť sa dopredu.
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
