Pre muža je malá výška ako božia kara. Ján Horváth sa od detstva hanbil, že bol najnižší zo všetkých. Ak v tretej triede ešte dúfal, že predbehne kamarátov, v desiatej už stratil nádej.
Bol dobrák, milý, vtipný, vždy pripravený pomôcť, preto ho celá dedina milovala. Po základnej škole neodišiel študovať, vybavil si vodičák a zamestnal sa v poľnohospodárstve. Všetko by bolo fajn, len všetci spolužiaci už založili rodiny, zatiaľ čo Ján ostal sám. Ani nevestu si nevedel nájsť – vhodnú výškou aj povahou.
Jedného letného dňa cestoval služobne do okresného mesta. Pri návrate na okraji Rimavskej Soboty uvidel na zastávke nízku dievčinu v slamáku a s obrovskou taškou. „Takú by som si ženil,“ pomyslel si so úsmevom. „Drobná, štíhla a určite krásna.“
Zastavil sa, nevedel prejsť okolo. A dobre! Vietor dievčine zrazil klobúk priamo pod kolesá auta.
Ona bez rozmýšľania vybehla za ním. Ján dupol na brzdu. Pod prednými svetlami nikto nebol. Zrazil ju? Vyštrbil z kabíny – dievča sedelo pod nákladným autom a plakalo.
„Zranená si?“ vyhrkol vydesene. „Kde ťa bolí? Prečo si vbehla?“
Potriasla hlavu a pozrela naňho slzami zaliatymi očami: „Neublížila som si. Je mi ľúto klobúka. Darovala mi ho mama. Mám od nej málo vecí.“
Ján najprv nerozumel. Nemohol spustiť z nej zrak. Bola to ona! Žena, na ktorú čakal celý život, ktorú bozkával v snoch a predstavoval si ju s hŕbou detí v dome.
„Hm,“ hlúpo sa usmial a zrazu zatriasol hlavou: „Klobúk? Hneď ho nájdem.“
Prebehol cez cestu, zdvihol slamák z prachu a podal ho dievčine.
„Volám sa Ján. Kam ideš? Môžem ťa vziať.“
Zuzana – tak sa volala – sadla do kabíny a vysvetlila, že cestuje do Červeného Údolia k tete Ružene. Vyštudovala učilišťový kurz pre kuchárov, tak ju teta pozvala k sebe. Zuzanin otec si priviedol novú ženu s deťmi, ktoré zabrali aj jej izbu.
Nezúfala. Mama zomrela pred piatimi rokmi, otec potreboval hospodynu. A Zuzana sa aj tak raz vydá. Teraz jej prišlo šťastie – nestihla posledný autobus, ale objavil sa Ján ako vyslanec osudu.
Červené Údolie bolo neďaleko Jánovej dediny. Kým ju vozil, premýšľal, ako sa s ňou nerozlúčiť. Zrazu zastavil a pozrel jej do očí:
„Zuzka, nie je náhoda, že tvoj klobúk ulietol práve pred moje auto. Som si istý. Odkedy som ťa uvidel, viem – si žena mojich snov. Vydaj sa za mňa. Som dobrý človek. Sľubujem, že ťa budem milovať celý život.“
Zuzana stuhla, pozrela na klobúk… a prikývla.
Ján ju zobral za ruku a so úľavou sa zasmial: „Poďme za tvojou tetou. Požiadam ju o tvoju ruku. Hneď!“
Za dva mesiace sa vzali. Susedia mladomanželom úprimne blahopriali. Zuzana s Jánom sa nemohli nabažiť jeden druhého, zaliati novou láskou.
O rok neskôr sa im narodil prvý syn Mišo. S láskou voči sebe ani nezaregistrovali čudnú zmenu – Zuzana začala rásť. Do troch rokov mali tri deti a ona prevýšila Jána o hlavu, navyše sa po pôrodoch zaoblila.
Teta Ružena vravela, že jej telo zmenilo manželstvo a materstvo. Kamaráti si z Jána utahovali, no Zuzana sa trápila:
„Janči, teraz ma opustíš, však? Načo ti som, taká veľká? Nechcela som tak vyrásť.“
On sa usmial a pohladil ju po tvári:
„Budem ťa milovať akúkoľvek, až do smrti. Pretože ťa milujem. Len ty ma, prosím, tiež neopúšťaj.“
O tom už nehovorili. Žili šťastne. Za päť rokov mali päť detí. Zuzana ešte trochu vyrastla a zastavila sa. Celá dedina obdivovala túto zvláštnu dvojicu. Keď kráčali ulicou, Ján jemne objímal svoju vysokú ženu okolo pása, ona mu pritlačila dlaň na ruku. Nikto sa im nesmial – naopak, závideli.
Jedného dňa Ján opravoval starú kôlnu. Strecha sa pod ním zrútila. Zuzana pribehla na jeho výkrik, rozhádzala trámy ako silák, vyprostila zakrvaveného muža a odniesla ho do ambulancie. Kým bežala, v duchu ďakovala Bohu za svoju výšku a silu – práve včas. Sestrička zastavila krvácanie, privolaná sanitka ho zachránila.
Ján dlho ležal v nemocnici. Susedia vzdychali, keď vídali Zuzanu smutne kráčať ulicou, opatrne si pridržiavajúc bok, akoby ju Ján stále objímal…
Roky plynuli. Deti vyrastli, založili rodiny, prišli vnúčatá, potom pravnúčatá. Ale v celej dedine neexistovala šťastnejšia dvojica ako malý chromý dedko Ján a vysoká buclatá baba Zuzana, ktorí si lásku preniesli cez celý život – ruka v ruke.
