Pre muža je malá výška, ako Božia kliatva. Andrej Búrik sa odmalička hanbil za to, že bol najnižší. Ak v tretiej triede ešte dúfal, že predbehne kamarátov, v desiatej už stratil nádej.
Bol dobrák, milý, veselý, vždy pripravený pomôcť, preto ho celá dedina Milovice milovala. Po škole neodišiel študovať, vybavil si vodičák a začal pracovať v poľnohospodárskom družstve. Život by plynul pokojne, len všetci spolužiaci už založili rodiny, len on zostal sám. Ani jednu nevestu si nevedel nájsť – takú, čo by mu bola dušou aj výškou.
Jedného letného dňa išiel služobne do okresného mesta. Cestou späť, už na okraji Rimavskej Soboty, uvidel na zastávke drobnú dievčinu v žltom klobúčiku s obrovskou taškou. „Takú by som si chcel za ženu,“ pomyslel si a usmial sa. „Nížku, štíhlu a určite krásnu.“
Zastavil, lebo mu bolo ľúto ju obísť. A ako zázrakom – vtom vietor vyrval dievčine klobúk a zaniesol ho cez cestu!
Bez rozmýšľania sa za ním rozbehla. Andrej dupol na brzdu, no pred kabínou nikto nebol. Či ju zrazil? Vybehol von a uvidel ju – sedela pod kolesami, plačúc.
„Si zranená?“ vydýchol vydesene. „Kde ťa bolí? Prečo si vbehla pod auto?“
Dievča potriaslo hlavou a pozrelo naňho slzami zaliatymi očami: „Neublížila som si. Je mi ľúto klobúka. Darovala mi ho mama. Mám od nej málo vecí.“
Andrej najprv nerozumel, pretože nemohol odtrhnúť od nej pohľad. To bola ona! Tá, na ktorú čakal celý život, ktorú bozkával v snoch a predstavoval si ju s hŕstkou detí v dome.
„Hm,“ hlúpo sa usmial a zrazu sa trhol: „Klobúk? Hneď ho nájdem!“
Prebehol cez cestu, zdvihol ho z prachu, oprášil a podal dievčine.
„Som Andrej. Kam ideš? Môžem ťa zviesť.“
Zuzana – tak sa volala – sa usadila do kabíny a vysvetlala, že ide do Červených Úsvitov k tete Ráchel. Vyštudovala učilišťový kuchársky kurz, a keď jej otec priviedol novú ženu s deťmi, ktoré zabrali aj jej izbu, radšej sa presťahovala k tete.
„Otec je ešte mladý, potrebuje v dome ženu,“ pokrčila plecami. „Ja sa aj tak vydám.“
Andrejovi sa nechcelo s ňou lúčiť. Dediny boli blízko, a tak cestou k tete náhle zastavil a pozrel jej do očí:
„Zuzka, možno nie je náhoda, že tvoj klobúk zletel priamo pred moje auto. Som si istý. Odkedy som ťa uvidel, viem, že si moja životná láska. Vydaj sa za mňa. Budem ťa milovať celý život, sľubujem.“
Zuzana stuhla, pozrela sa na klobúk a… prikývla.
Andrej zoskočil z kabíny, chytil ju za ruku a so zľavením sa zasmial: „Ideme k tvojej tete! Hneď ju požiadame o ruku!“
Za dva mesiace sa vzali. Susedia mladomanželom úprimne blahopriali, zatiaľ čo oni sa nemohli od seba odtrhnúť.
O rok neskôr sa im narodil prvý syn Janko. Šťastie im zastrelo oči, takže si ani nevšimli čosi zvláštne – Zuzana začala rásť. Za ďalšie dva roky mali tri deti a ona bola už o hlavu vyššia ako Andrej.
„To deti a rodinný život,“ usúdila teta Ráchel. „Takto sa prejavuje.“
Kamaráti si z Andreja utahovali, no Zuzana sa zamračila: „Andrejko, teraz ma opustíš? Veď som ako veža. Nechcela som tak vyrásť.“
On sa však jemne dotkol jej tváre: „Milovať ťa budem vždy. Len ty ma, prosím, tiež neopúšťaj.“
O tom už nehovorili. Žili šťastne. Za päť rokov mali päť detí a Zuzana už nevyrastala. Dedina ich milovala. Keď išli po ulici, Andrej jemne objal jej pás a ona položila dlaň na jeho ruku. Nikto sa im nesmial – naopak, všetci im závideli.
Jedného dňa Andrej opravoval starú kôlnu. Strecha sa zrútila. Zuzana ho vyhrabala spod trámov, zobrala do náručia a utekala s ním do zdravotného strediska.
„Vďaka Bohu za túto výšku a silu,“ šeptala, kým sestrička zastavila krv.
Andrej dlho liečil v nemocnici. Susedia s úzkosťou pozorovali Zuzanu, ako sama kráča ulicou s rukou opretou o bok – akoby ju Andrej objal ako kedysi.
Deťom vyrastali deti, vnúčatá, pravnúčatá. Ale nikde v okolí nebola šťastnejšia dvojica ako malý, chromý dedo Andrej a vysoká baba Zuzana, ktorí láske zostali verní až do posledného dychu.
