Igor kriticky preletel pohľadom svoj pracovný stôl. Na ňom zvyčajne panoval, ako sa hovorí, tvorivý neporiadok. No dnes sa chystal odísť skôr. Mal narodeniny, malú oslavu.
Navyše si Igor vyžiadal ešte týždeň dovolenky, plánujúc si oddýchnuť s rodinou pri slovenských jazerách, preto sa rozhodol upratať svoj pracovný priestor. – No, hádam poriadok – pomyslel si. Pohľad mu padol na fotografiu na okraji stola a srdce mu zaliala tichá melanchólia. Skôr než smútok, to bola nostalgia. Nostalgia po tom, čo je vzácne, ale nikdy sa už nevráti. Rovnaké fotografie, len zväčšené, viseli v jeho izbe v rodičovskom byte a v obývačke, v Igora vlastnom byte. Ten deň si pamätá dodnes, aj keď ubehlo už veľa rokov. A nielen preto, že bol jeho narodeninový deň.
Igor so svojím bratom sedeli na lavičke pred vchodom. Starší brat preberal dej ďalšieho akčného filmu, ktorý znovu pozerali vo videopožičovni, napodobňujúc postavy hlavného hrdinu. Potiahnutí dejom ani nezbadali, keď sa priblížilo otcovo auto.
Z reality ich vrátil jeho veselý hlas. – Ahoj, synček. Všetko najlepšie k narodeninám. Otec sa na Igora usmial a vytiahol niečo spod bundy. – Tak, zatiaľ môj malý darček – a vytiahol malého chlpatého mačiatka. Mačiatko bolo sivé, s bielymi ponožkami na labkách a zvedavo sa obzeralo.
Z vchodu vyšla mama s modrou športovou taškou v ruke. S ňou otec obvykle cestoval na služobné cesty. – Tak, synček, musím odcestovať na krátko. – Ale hlavný darček bude odo mňa. – No tu, drž – podal Igorovi mačiatko. – Nalejete mu doma mliečka. A ja sa vrátim na víkend, pôjdeme do obchodu a sám si vyberieš darček, dobre? – A potom sa vyberieme do zoologickej záhrady. Otec ich objal aj s bratom a pohladil po hlave. – Viktor, ideš na dlho? – spýtala sa mama. – Nie, zajtra večer budem doma – odpovedal jej a vzal tašku z matkinej ruky. – Počujte, urobme si fotku na pamiatku – navrhla mama.
Nedávno si kúpili fotoaparát, vtedy populárnu “mýdlovú” kameru, a mama sa snažila zachytiť čo najviac momentov z ich života. – Ponáhľam sa – nesmelo sa usmial otec. Naozaj, jeho kolega, strýko Tóno, čo sedel za volantom, im zatrúbil a s úsmevom poklepal na ciferník náramkových hodín. Otec mu zamával rukou, akoby chcel naznačiť, aby počkal chvíľku. Položil tašku na zem, opäť vzal mačiatko na ruky, a Igor s bratom sa postavili vedľa neho.
S úsmevom hľadeli do objektívu a ani netušili, že mačiatko sa stane pre Igora jediným darčekom. A posledným. Pretože z tej služobnej cesty sa otec už nevrátil. Ako sa neskôr ukázalo, mali so strýkom Tónom previezť veľkú hotovosť. Boli deväťdesiate roky a také platby boli bežné, a keď to niekto zistil, nastražil na nich banditov.
Mama potom rozprávala, že podľa vyšetrovateľa, ktorý viedol prípad, ich nechceli zabiť. Lupiči ich pravdepodobne sledovali, hľadajúc okamih, keď bude diaľnica prázdna, aby inscenovali dopravnú nehodu a zmocnili sa peňazí. Ale asi to neodhadli, náraz bol silný, otcovo auto vo vysokej rýchlosti vyletelo z cesty, prevrátilo sa a začalo horieť. Ani navádzača, ani útočníkov nikdy nenašli a po pár rokoch prípad ticho uzavreli do archívu. Mama, spomínajúc na to obdobie, zakaždým hovorila: – Neviem, kto boli tí ľudia, a ani nechcem vedieť. – Boh im je sudcom. – Ale to, že mohli pomôcť a neurobili to, len utekali, aby si zachránili vlastné kožu, im nikdy neodpustím.
Pochovali ich v jeden deň. Otec a strýko Tóno. Pochovali ich v uzavretých rakvách. Igor stál vedľa plačúcej babičky, otcovej mamy a nerozumel, že v tam tej drevenej krabici s tmavočerveným zamatom leží jeho otec. Možno preto ešte viac ako mesiac bežal s nádej posiatej k dverám so zvončením. V nádeji, že všetko je len zlý sen, teraz sa otvorí dvere a príde jeho otec, veselý, živý, jemne voniaci cigaretovým dym a benzínom. Otec mal svoje kľúče, ale zakaždým, keď sa vracal zo služobnej cesty, zakaždým zazvonil na dvere. Igor prvý bežal naproti a otec, usmievajúc sa, vyťahoval z tašky nejaký darček, hovoriac, že je to od zajaca. Brat, ako starší, sa nad ním posmieval. – Odkiaľ by zajace mohli vziať darčeky? – V lese predsa nie sú obchody – smial sa. – Ach, ty maličký. Ale Igor si to nevšímal, bol nesmierne hrdý na to, že lesní tvorovia o ňom vedia a nikdy na neho nezabudnú.
Ale otec sa nevrátil, a časom si chlapec vymyslel rozprávku, celé fantasy, o tom, že otec vôbec nezomrel, ale nejaký zlý čarodejník ho premenil na sivú mačku. Táto rozprávka v chlapcovej predstavivosti vždy narastala novými podrobnosťami, a niekedy už aj sám začal tomu veriť. Teraz už Igor sám nechápal, čo to bolo. Obranná reakcia organizmu alebo naivná detská viera v zázraky. Ale vtedy mu tieto fantázie pravdepodobne pomohli prekonať prvú ostrú bolesť straty. Už oveľa neskôr, keď s bratom preberali spomienky na tie dávne dni, zachytili sa na zvláštnom pocite. Akoby otcov duch skutočne nejakým nepochopiteľným spôsobom prešiel do sivého mačiatka. Celý čas, keď s nimi mačiatko a neskôr dospelá mačka žili, pocítili otcovu neviditeľnú prítomnosť. Akoby bol niekde blízko, len neviditeľný. Ale vtedy, v detstve, sa o tom s nikým nerozprávali, dokonca ani s bratmi. Mačiatko nazvali Muco, podľa mena jednej z postáv Disneyho rozprávok, ktoré vtedy každú nedeľu vysielali v televízii.
Igor s bratom, a aj mama, si mačku veľmi obľúbili. Bez preháňania sa z nej stal talizman, ochranca ich rodiny. Vyprovádzala a vítala ich so školou, potom z univerzity, mamu z práce. Keď niekto ochorel, Muco sa usadil vedľa postihnutého, tlmene mňaukali, ležiac na bolestnom mieste, a snažila sa zahriať. A neodchádzal, kým jeho človek neozdravel. Mačka žila v ich rodine dlhý život. No čas je neúprosný a jedného letného nedeľného večera potichu odišiel. V tom čase sa starší brat už oženil a býval oddelene. Keď sa o smrti ich dlhoročného miláčika dozvedel, okamžite prišiel. Na poslednú cestu mačku vyprevadili celá rodina. Ako inak? Bol živou spomienkou na zabitého otca. Otec sa na nich navždy zapamätal presne taký, akým bol v ten posledný deň. Smiech, trochu v zhone, s mačiatkom na rukách. Igor si nebol istý, ale vyzeralo to, že aj matka prežívala niečo podobné, pretože na pamiatniku, okrem celej postavy otca, nechal umelec na jej žiadosť namalovať pustú cestu a auto na nej, ktoré sa rúti k zapadajúcemu slnku. Pochovali mačku na okraji mesta vtedy mladom borovicovom lese. Aj keď od toho dňa ubehlo niekoľko rokov a z hrobu ostal len nepatrný náznak hôľky, Igor dobre pamätal miesto a zakaždým, keď prechádzal okolo, nevyhnutne sa tam zastavil, aby stál niekoľko minút a vzdal hold svojmu dlhoročnému miláčikovi.
Čo k tomu dodať, bezpochyby členovi rodiny, s ktorého smrťou odišla celá epocha jeho života. Epocha detstva a mladosti. Ešte raz pohliadol na fotografiu a smutne sa usmial nad záplavou spomienok, Igor vzal zo stola notebook, zadnou časťou dlane si vytrel slzavé oči a vyšiel z kancelárie.
Doma na Igora už čakali. Všetci boli pohromade. Prišla mama, brat s rodinou, niekoľko blízkych priateľov. Keď sa všetci zišli vo veľkej miestnosti, brat s synovcami slávnostne priniesli krabicu a odovzdali mu ju. Všetci začali tlieskať a synovci so šibalskými úsmevmi požiadali Igora, aby uhádol, čo je tam.
Rodina a priatelia vedeli o Igorovom záujme o počítačové hry a on, mysliac na to, začal vyčíslovať. – Moderný joystick, volant na preteky? – Uhádol som? Synovci sa so smiechom zápornými hlavami zatriasli a otvorili krabicu. Igor sa pozrel a doslova padol na stoličku, ktorú niekto prezieravo podsunul. Spomienky z detstva sa mu opäť rozbehli v hlave a nespútané slzy sa začali vlievať z očí. A vôbec sa za ne nehanbil. V krabici sedelo mačiatko, presne ako to, čo mu kedysi daroval otec. Sivé, chlpaté, s bielymi ponožkami na labkách. Vlny spomienok ho zachvátili. Otec, Muco… Vtedy, v detstve, Igor hodiny hovoril s mačkou, zverujúc jej svoje detské tajomstvá, radosti a žiale.
Malý Igor vždy cítil, akoby komunikoval so živým otcom. Aspoň ho počúval. V tom bol Igor potajomky presvedčený aj potom, keď už bol dospelý. A mačka sa na neho dívala s kognitívnym, skoro ľudským pohľadom a tíško, upokojujúco mňaukala.
Teraz jeho dospievajúca dcéra, keď sa vráti zo školy, prvé kroky robí do kuchyne, odkiaľ po minúte vychádza jej nespokojný hlas. – Čože sú Mucove misky prázdne?! – Kocúrik, poď sem, maličký, teraz ťa nakŕmim. A mačička, ktorá nedávno zosumarizovala svoju porciu jedla, po týmozvyčajne čerstvom mliečnom chľaste, hlavou chytravaje do kuchyne na volanie svojej malej paničky.
