Lenka, tak sa volala moja bývalá svokra, si na to spomenula. Zavolala, poprajala, povedala, že by rada videla vnučku. A ja, nevidela som na tom nič strašné, súhlasila. Veď išlo o babičku. Či je pre dieťa zlé, keď ho niekto miluje?
Minulý týždeň mala moja dcéra druhé narodeniny. Malá oslava, ktorú som pripravovala sama, ako som vedela, bez veľkých prostriedkov, bez pomoci. Otec dieťaťa ani nečapol. Ani hovor, ani správa. Lenka prišla nie s prázdnymi rukami – priniesla hračku, trochu sladkostí a obálku s peniazmi. Išli sme do parku, prešli sa, potom sa zastavili u mňa. Dokonca som sa usmiala. Ale všetko sa pokazilo, keď prišla domov moja matka…
„Ty nemáš ani trochu hrdosti?!“ syčala hneď od prahu. „Dovoliť tej… tej… aby sem chodila a bozkávala tvoje dieťa! Mala si ju vyhnať! A ešte prijať darčeky – máš vôbec nejakú česť?“
Prechádzala sa po byte, mávala rukami, vrieskala. Hovorila, že hračka je lacný čínsky šmejd, sladkosti jed a peniaze almužna. Celú noc mi jej slová zneli v hlave, aj keď už mlčala. Tvrdila, že Lenka je „dobrá babka“, zatiaľ čo ona, moja matka, je „zlá“. Že ja vždy všetkých zradím. Že kvôli mne raz ostala bez peňaža, a teraz ju opúšťam pre cudziu babku s BMW.
Rozviedla som sa s mužom pred takmer rokom. Odišiel sám. Len si zbalil veci, vyšiel von a nevrátil sa. Byt, v ktorom sme bývali, previedol na svoju matku. Nič z toho nebolo moje. Právne som neexistovala. A nebola kam ísť.
Rozvod vybavil advokát mojej svokry – dodnes nechápem prečo, veď deliť sa nemalo o čo. Muž sa dieťaťa vzdal hneď. Na papieri nemal ani majetok, ani príjmy. Nežiadala som nič – ani výživné, ani nábytok. Iba jedno – nechať ma bývať v byte do konca materskej. Ale ani to mi neumožnili.
Lenka nebola v šoku. Nebola som prvá a, ako chápem, ani posledná žena v živote jej syna. Pre ňu som bola len ďalšou z radu. Dokonca mi pomohla odsťahovať sa – zaplatila nosičov, prejazd. Vzala som si len svoje veci. A koniec.
Teraz žijem s mamou. Natlačili sme sa traja do jej jednopokojového bytu. Výživné je biedne. Muž zmizol, akoby nikdy neexistoval. Len Lenka občas pripomenie, že má vnúčku. Zavolá, opýta sa, niečo prinesie.
Nebránila som sa. Nepovažovala som za správne zakázať babke vidieť vnučku. Stretli sme sa v parku. Mala drahý kabát, prišla novým autom, priniesla plyšáka a cukríky. To bolo všetko. A doma to začalo.
Moja mama spravila scénu. Hovorila, že som zradkyňa. Že nemám právo dovoliť „tej žene“ priblížiť sa k dieťaťu. Ak sa otec vzdal – ani babka by nemala mať právo. Že som hanba rodiny. Došlo to tak ďaleko, že ma vyhodila z bytu – uprostred večera, s dieťaťom v náručí, bez toho, aby som vedela kam ísť.
Stála som na schodisku a premýšľala: V čom vlastne mám vinu? V tom, že som dovolila babke objať vnúčku? V tom, že si dieťa pohrálo s medvedíkom? Alebo v tom, že som unavená byť sama?
Niekedy sa mi zdá, že som uviazla medzi dvomi stenami. Na jednej strane muž, ktorý utiekol od zodpovednosti, na druhej matka, ktorá predstiera, že ma chráni, ale v skutočnosti ma dusí. A ja len chcem trochu pokoja. A aby moju dcéru niekto miloval. Aj keď to sú tí, čo mi raz ublížili.
Ale zdá sa, že v tomto dome je láska trestný čin.
