Každý z nás si uchováva v pamäti chvíle, ktoré nikdy nezabudne.
A mám jednu takú noc. Noc, ktorá so mnou ostala navždy, i keď dnes mám už takmer 40 rokov.
Ale začnem od začiatku.
Narodený na nesprávnom mieste
Prišiel som na svet nie v útulnom domove, obklopený milujúcimi rodičmi, ale za múrmi väzenia.
Moja matka sa ocitla za mrežami, keď bola v piatom mesiaci tehotenstva. Otec ju opustil hneď po zadržaní, a odvtedy sa v našich životoch nikdy neukázal. Nezaujímalo ho, či žije, ani to, či sa mu narodil syn.
Mama bola napoly Slovenka a napoly Maďarka, pracovala ako účtovníčka v konzervárni. Obvinili ju z krádeže veľkej sumy peňazí, ale dôkazy sa nikdy nenašli, rovnako ako aj samotné peniaze.
Niekoľko mesiacov som žil s ňou vo väzenskej cele, kým ma kŕmila. Potom ma presunuli do zariadenia „Matka a dieťa“, kde bolo treba čakať na adopciu.
Ale nikto si ma nezobral.
Keď som mal tri roky, mama zomrela. Jej tvár si ani nepamätám.
Po jej smrti som sa dostal do detského domova.
Na život tam si radšej nespomínam.
Existuje však jeden moment, ku ktorému sa stále vraciam.
Prvá skutočná Štedrá večera
Mal som sedem rokov, keď ma na Štedrú večeru vzala k sebe jedna rodina.
Nevedel som, prečo sa rozhodli pozvať práve mňa. Možno ma ľutovali, alebo chceli spraviť dobrý skutok pred sviatkom.
Ale v tom čase ma to vôbec netrápilo.
Bol som v rozprávke.
Predtým som nikdy nevidel Mikuláša. Nikdy som nevidel televízor. Nikdy som nejedol toľko sladkostí.
Nakrmiť ma za sviatočným stolom a potom ma uložili spať.
Ale o polnoci ma zobudili.
– Poď sem, – povedala domáca, keď ma viedla do obývačky.
Zamrzol som na prahu.
Predo mnou stála ohromná, krásne ozdobená jedľa. Svetelkovala a hrala všetkými farbami, pripadala mi ako zázrak.
Nemohol som od nej odtrhnúť zrak.
Stál som ako jeden z detí, ktorým prvýkrát ukázali zázrak.
A potom sa udialo niečo ešte fantastickejšie.
Do miestnosti vošiel skutočný Mikuláš.
Usmial sa na mňa, podal mi vrece a povedal:
– Toto je pre teba.
Dostal som svoj prvý vianočný darček – hračku, teplý vlnený šál a rukavice.
Bol som šťastný.
Návrat do reality
Na ráno čaro pokračovalo.
Jedol som sladkosti, pozeral, ako si celá rodina vymieňa darčeky, a počúval piesne z televízora.
Mal som pocit, že som sa stal súčasťou tohto sveta.
Ale k večeru ma opäť odviezli späť do detského domova.
Znovu som sa ocitol medzi studenými múrmi, medzi deťmi, ktorým nikto neprinášal dary, medzi vychovávateľkami, unavenými z našich rozruchov.
A predsa, nebol som už taký, ako predtým.
Vedelo som, že niekde existuje iný svet. Svet, kde je šťastie.
Uplynuli roky…
Teraz som dospelý. Mám rodinu, dvoch úžasných synov.
Ale Nový rok zostáva pre mňa navždy najdôležitejším sviatkom.
Každý rok kupujem vianočný stromček. Ten najväčší. Možno preto, že chcem znova prežiť ten moment, keď som prvýkrát videl to čaro.
Stále uchovávam červený šál, ktorý mi vtedy daroval Mikuláš.
Otázka bez odpovede
Môj otec ma nikdy nenašiel. Ani raz sa nepokúsil zistiť, čo je so mnou.
A na mamu myslím s láskou.
V duši ju vždy volám Bohorodičkou.
A neprestanem sa pýtať sám seba: bola na vine?
Alebo sa len stala obeťou cudzích hriechov?
