Dneska mi v hlave kolíše to, čo sa stalo. Už dlhšie som cítil, že Zuzka nemá rada výlety k mojim rodičom, ale tento rok to vybublalo na povrch.
„Tak dúfam, že tentoraz nezostanete len tri dni?” začala mama telefonát. „Zuzička, prečo mlčíš?”
„Anička, prajem ti ešte raz všetko najlepšie k narodeninám,” skočila jej Zuzana do reči. „O seba dbaj. Hneď ako s Matúšom všetko vybavíme, zavoláme.”
Zavesila bleskovo. „Fuj,” pomyslela si nahlas, „rozhovor bol zdvorilý, svokra láskavá ako nikdy, a predsa… od prvej vety som chcela, aby to skončilo.”
Zuzika nechcela stráviť svoj výnimočný dovolenkový týždeň s mojimi rodičmi v Malých Karpatoch. Akože, svet je plný miest, kde by sme sa s Matúšom a tromi chlapcami zabavili lepšie. Skúsila naznačiť: “Čo tak vybrať si tentoraz niečo iné?” Ja som však bol neoblomný. Tak ma vychovali. Rodičov treba ctiť. Neuvídeť sa na návšteve? Neslušné.
* * *
“Zuž, rodičov vidím raz za rok. Chceš, aby deti zabudli, že majú druhých starých rodičov v Nitre?”
“Zlato… nepýtala si sa ty, či tieto návštevy vôbec niekto okrem teba potrebuje?”
“Čo tým myslíš?” zamračil som sa.
“To, že tvoji rodičia sú na svoj pokoj zvyknutí. Netrápi ich, že nevidia vnúčatá. Majú svoje. Žijú si dobre.”
“Ale veď mama si vždy pýta fotky starších či video malého!”
“Presne. A nič viac. Nezaujíma ju, ako sa majú, či sú chorí, ako sa im darí. Potrebuje len pekné obrázky pre kamarátky. Ideálna omáčka, nic viac. Naše problémy? Nezaujímajú ju.”
“Zuž, my bývame ďaleko! Keby sme boli bližšie…”
“Moja mama býva v Trnave, a keď treba, sedne na vlak a je tu. Je aspoň veveričky! Tvoji… takú ochotu som u nich nevidel.”
“Teha je zlatá, to uznávam. Vždy nás vytiahne z kaše.”
“A práve preto! Keď sme u nej, všetok čas venuje chlapcom. Chodí von, hrá loptu, pláva v jazere… Teplo, starostlivosť, láska. To je rodina. Tvoji rodičia? Iní.”
Zuzika na chvíľu zarazila, páliacé slová zadržala.
“Je nám tam nepohodlne.”
“Prečo? Majú krásne chatisko, čisté izby… Čo ešte?”
“Matúš… vieš, existuje také porekadlo: Mäkká posteľ, tvrdý spánok. To presne cítim pri tvojej mami.”
“Tak prečo si nikdy nepovedala? Vždy sa mi zdalo, že sa u nich máte dobre!”
“Odkedy vrazíme naším húcťom do ich ideálneho sveta, ten sa rozpadá. Ty to nevidíš, lebo si stále na záhrade, robíš to či ono pre nich.”
“Príliš si všímáš, Zuž.”
“Matúš, ja vidím akcie tvojej mamy, počujem jej hlášky, vidím tátov pohľad… Myslíš, že sa mi páči? Sme spolu desať rokov, a mám pocit, že Anička nikdy neprijala, že som tvoja žena. Možno jej sme všetci trn v oku.”
“Zuzana, to čo rozprávaš?!” nervózne som to uzatváral.
“Dobre, pôjdeme. Ale sleduj, čo sa deje. Potom pochopíš.”
* * *
Ďalšie dni Zuzka balila a ja som chodil zachmúrenejší ako hmla. Jej slová boli ostré.
Cesta do Nitry – štyri hodiny. Zuzka sa snažila naplniť auto dobrou náladou, spievala, škádlila sa s chlapcami. Vedel som, že ju bolí moja reakcia, ale nevládala už mlčať.
Dlho príliš milo usmievavať, ignorovať narážky na seba či na deti. Chcela mier. Ale márne. Svokra, cítila moc, bodala pri každej príležitosti. Deti hlučné – zlá výchova. Ja chudý – zlá kuchyňa. Jej sukňa krátka na jej vek. Aj na pláne našla nedostatky. Zuzka bola unavená. Tentoraz to bude inak.
“Vitajte, milí!” matka žiarila. “Koľko sme sa na vás tešili!”
Výrečný pohľad Zuzke: Videl si? Veď sa teší!
“Synček, batožinu hore do izby! Nech tu nerobia neporiadok.”
Poslúchol som.
“Prečo zas toľko vecí? Nevieš baliť, Zuzana. Vladko to musí vliecť! Žiaľ mu nedáš. On ťa živí, a jak vidieť, zle jesť mu dávate.”
“Anička, čo to rozprávate!” Zuzana odpovedala nahlas zámerne.
Matka zhľapla. Svojačka nikdy neodpovedala!
“Matúš jesť vie, vyvážene. Chudý je po otcovi. Veď sa pozrite na Jána! Vy manžela dobre kŕmite? A vecí máme dosť? Sme päť ľudí! Chlapci sú za chvíľu umazaní, plná práčka. To nie je moja chyba!”
Matka stála ako oparená. Počul som každé slovo. Nepríjemné. Ešte ani neprekročili prah a už výčitky?
“Poďte na večeru.”
Rýchlo zlostne, ťažko zmieriť.
Dnes sme sa vrátili z víkendu u mamy v Pezinku – a ako hovorí staré príslovie, “miekká posteľ, tvrdý spánok”. Volala Floriána, môjho otca, na meniny, s úsmevom prosila: “Helena, Richardko, už ste rozhodnutí? Taká dlhá cesta z Košíc, príďte aspoň na týždeň!” Helena rýchlo zavesila, vyzerala, ako keby z nej opadol celý tresk. “Už som toho mala dosť,” zdvihla oči od mobilu, “aj keď vraví pekné veci, každučkú sekundu som túžila po tichu.”
Veď ani jej nenapadlo tráviť dovolenku u mojej matky, keď konečne máme voľno v rovnaký čas. Sú tisíce miest, kde by sme s deťmi zažili radosť! Skúsila naznačiť: “Čo tak minúť leto niekde inde, nie na maminej chate?” No ja som bol neoblomný. Tak ma vychovali: starším sa patrí úcta, nepríde vhod odmietnuť.
“Helena, vidím ich raz za rok možno. Chceš, aby naši traja chlapci zabudli na druhých starých rodičov?”
“Drahý… povedzme, že títo stretnutia žiadajú skôr tvoji rodičia než my?”
“Čo tým myslíš?” zovrel som čelo.
“Ich zaujíma hlavne to, čo ukážem na fotkách. Nikdy sa neopýtajú, ako sa im darí v škole, či nie sú chorí. Pre mamu Urskú sú deti živí ľudia, pre tvoju Boženu skôr výstavný kúsok.”
“Neodpovedáš spravodlivo. Oni sú starší, iná generácia – tvoja mama Ursula je živá veverica!”
Helena zakrútila hlavou: “Cítime sa tam nesvoji. Ako povedať… po slovensky to znelo: ‘Príliš zdvorilosti, príliš úzkosti’.” Zarazila sa, potom dodala: “Hovorím na rovinu. Tvoj otec Florian má vždy nepríjemný pohľad, tvoja mama Božena každú chvíľu kŕti poznámky. Akoby ma nikdy neprijala. Desať rokov manželstva a stále som pre ňu len cudzia.”
Rozčúlil som sa: “To sú len tvoje obavy! U nich máme veľa miesta, všetko čisté…”
“Viete, Richard,” prehovorila Helena ticho, “existuje príslovie: ‘Mäkká poduška, tvrdé prebudenie’. Presne to cítim vo vašom dome.” Požiadal som ju, aby bola všímavejšia o víkende. Súhlasila.
Celý ďalší týždeň balila, ja chodil pochmúrny ako hmla. Cesta v smere na Bratislavu trvala štyri hodiny. Helena sa silou mocou snažila odháňať napätie pesničkami s našimi synmi Petrom, Tomášom a malým Jurajkom. Vedel som, že moje zamlčanie ju bolo.
Prečo som to nevedel skôr? Helena si vždy všetko zobrala do seba: úškrny na jej výchovu, narážky na vedenie domácnosti, keď zničehonic vytasila: “Prečo toľko batožiny? Nevieš baliť, Helena!” hlas mojej matky Boženy zaznel už na prahu. “Richard ťa uživá, ale vyzerá ako tŕň – nedokážeš ho poriadne nakŕmiť?”
“Akoby ste nepoznávali vlastného syna,” ozvala sa Helena hlasno, aby som počul. “Je štíhly ako otec, však si pozrite Floriana! A veci máme dosť preto, lebo nás je päť – a keďže u vás nie je práčka, treba oblečenie navýšiť.” Božene onemnely pery.
Pri večeri sa to len prehĺbilo: “Peter, nesmiakaj sa! Tomáš, nesedá sa tak! Jurajko, čo to rozlievaš?” Božena sa čertila na každý kúsok. “Nechajte ich!” Helena konečne vybuchla. “Sú deti, nie armádni dôstojníci.” Moja matka pobrela. Keď začali ma chlapci po jedle behať, vykričala: “Helena, upoko ich! Tento krik je neznesiteľný!”
“Tak to bude týždeň. Majte trochu pochopenia – alebo sa skúste hrať s nimi?” odpovedala Helena s hrozivým úsmevom. Ja som stál ako príslovečný solný stĺp a neuveril som vlastným ušiam. Prečo som nevnimal, ako moja matka steka na všetko: na moju manželku, na moje deti?
A potom prišiel vrchol. Helena si chcela doliesť bravčové z ktorého už raz brala mäso našou obyčajnou veľkou lyžicou. “To lyžicu je len na polievku!” zasyčala Božena s obsahom. “Nikdy nepoužívaš moje riady správne! Ako môže Richard s tebou žiť?”
“Tak radšej nebudem jesť?” vybuchla Helena. “Ste mätokári?”
“To mi nehovor!” Božena udrela päsťou do stola. “Keď si doma, rob si, čo chceš! Tu mi nič nezasieraj!”
“Stačí!” zahrmel som. “Mami, načo nás vždy pozývaš, ak je naša prítomnosť také utrpenie? Veril som, že nás miluješ. Pozerám sa teraz na týchto bl
Auto sa konečne rozbehlo po dlhej húževnatej ceste smerom k Tatrám, kde ich čakal pokoj a ozdravné horské vzduchy bez poškriabania na duši.
