Majetok nevesty
Lenka sa pozrela na fotografiu v peknom ráme a povzdychla si. Ubehli dva roky od smrti jej manžela. Nešťastná náhoda, sneh padajúci zo strechy, úder… a Michal tu už nebol.
Spolu boli len dva roky, deti mať nestihli. Zostali jej len spomienky, fotky a jeho matka, Alžbeta.
Alžbeta chodila za Lenkou, plakala, nariekala a dokonca ju obviňovala, že im neporodila vnuka.
— Keby si bola normálna žena, mali by sme dieťa… — vyčítala jej. Lenka len pokrčila ramenami. Ťažko znášala stratu, ale necítila sa byť vinná. Predtým, než by mali deti, chceli si s manželom vyriešiť bývanie a pripravovali sa na sťahovanie. Ale Michal sa toho už nedožil.
Po smrti manžela sa Lenka upnula k práci, aby sa rozptýlila a zamestnala. Pracovala, brala nadčasové úlohy a už po roku, na svoju tridsiatku, sa presťahovala z prenájmu do vlastného bytu. Malého, ale vlastného.
Otec jej trochu pomohol, bol na ňu hrdý a vo všetkom ju podporoval. Ale o rok neskôr aj jeho srdce zradilo.
Lenka prišla o jediného blízkeho človeka. Zostala sama, a iba Alžbeta sa neprestávala objavovať, snažiac sa vyjadriť “súcit” a úprimnú sústrasť.
Prišla za Lenkou po pohrebe a už od dverí prišla s návrhom:
— Napíš závet, kým je čas, Lenka, — povedala svokra.
Lenka skoro pustila šálku z ruky.
— Áno, áno. Myslím to vážne. Nikto nie je chránený pred “odchodom”. Dnes si zdravá, ale zajtra, kto vie, ako sa život zmení.
— Na čo narážate?
— Máš už tridsať, príbuzných niet. Treba myslieť na budúcnosť.
— Nemajte obavy, Alžbeta. Nie som ministerka, na pohrebné služby moje úspory postačia, — aj keď v nej rástla podráždenosť, zhodila to na hlúpy žart, rozhodnúc, že sa svokre po ďalších pohreboch pokazila hlava.
— Žartuješ, ale zle robíš. Na tvojom mieste by som ten byt prepísala na synovcov.
— Áno? Navrhujete prepísať všetok môj majetok na vašich vnukov? — zdvihla obočie Lenka. Alžbeta mala mladšieho syna, Petra, s ktorým Lenka nijaký kontakt neudržiavala. Michal, Lenkýn manžel, za života tiež s bratom neudržiaval vzťahy, boli úplne odlišní. Peter sa skoro oženil, mal dcéry a rozviedol sa. Oženil sa druhýkrát, znova mal syna… a opäť sa rozviedol. No a pred pol rokom si Peter našiel novú manželku.
— Prepísať to nemusíš, ale závet napíš. Inak všetko prepadne štátu!
— Alžbeta… asi by ste sa mali vrátiť domov. Pravdepodobne ste unavená.
— Doma mám Petra s Lenkou, oni požiadali o pobyt v mojom byte, — priznala svokra. — Mladým nechcem prekážať, pochop ma.
— Nuž, neprekážajte. Čo s tým mám ja? — nechápala Lenka.
— Spoliehala som sa na teba. Keďže byt tvojho otca je teraz prázdny, bývam tam, kým si Peter nevyrieši svoje veci. Ono plánujú hypotéku, len čo si nájde prácu. Už som si zbalila veci, od teba potrebujem už len kľúče od bytu. Neboj sa, zaberie to len jednu izbu. Druhú môžeš prenajať. Mimochodom, už som našla záujemcov. Rita s malým hľadajú byt…
— Rita — druhá Petrova žena?
— Áno, pamätáš si ju? Milé dievča. Výborne si rozumieme… nech býva. Ja aj tak strážim vnuka, aspoň nebudem musieť cestovať, bude to úspora.
— A koľko ste pripravení platiť za nájom?
— Ja?! — rozčúlila sa svokra. — Veď som ti ako vlastná matka! A ty chceš odo mňa peniaze? Nemyslela som si, že sa Michal oženil s takou…
— Alžbeta, prepáčte mi, ale zadarmo, ani za peniaze vám bývať nedám. Čo sa týka závete, ak ju niekedy napíšem, bude to len na moje dieťa, ktoré určite budem mať. Celý život mám ešte pred sebou.
— Ach, aká si? V tridsiatke je už neskoro mať deti! A s kým? Veď si sama! Blúzniš… zasnené. Uvidíš, lakomosť ťa zničí! Zostaneš s holým zadkom. Ešte si spomenieš na moje slová, naplačeš sa! — svokra sa zvesila a pripomínala bosorku. Lenka ju chcela vyhodiť z dverí a viac ju nikdy nepustiť. Zrazu si pomyslela, že všetko utrpenie má od závislosti Alžbety, ktorá ju nikdy nemala rada a vždy vravela Michalovi, že šťastní nebudú.
— Choďte, Alžbeta. Ja si poradím. Už mám tridsať rokov a hlavu na krku. A ak by niečo, nech sa všetko dostane radšej štátu ako vám.
Svokra niečo povedala a odišla s tresknutím dverí. Na druhý deň zavolal Lenkinej Petro a začal na ňu kričať, obviňovať ju, že ich matke po tej návšteve prišlo zle.
Lenka pochopila, že ak chce žiť pokojne, musí sa zbaviť svokry a jej rodiny. Predala svoj byt. Kupcov našla rýchlo. Potom vybavila dokumenty o dedičstve a predala otcov byt. Za tieto peniaze kúpila väčší priestor a presťahovala sa do nového života bez starých “príbuzných”. Nikto z nich nepoznal jej novú adresu a neprekážal jej v plánoch na budúcnosť.
