Maj sa rád a všetko bude dobré
Za oknami vyje vietor, je chladno, tmavo a rovnako aj v mojej duši. Sedím osamelo v veľkom dome, kde nič nechýba, ale aj tak som sám. Mám aj manželku Zuzanu, ale dnes večer opäť odišla za prácou a ja tuším, aké má vlastne tie povinnosti.
Syn s dcérou už dávno opustili rodné hniezdo. Syn je ženatý a žije s rodinou v Ružinove, dcéra býva ďaleko pri Žiline. Tam dokončila vysokú školu, vydala sa za miestneho chlapca a spokojne vychovávajú svoju dcérku.
Dnes som mal hovor s dcérou po telefóne.
Oci, čo je s tebou, že si taký smutný, vyzvedala Alexandra, stalo sa niečo?
Nie, dcérka, vieš že je všetko v poriadku. Ako sa máte vy, ako sa má moja zlatá vnučka?
Všetko super, tata, Braňo je síce stále v robote, chirurg má vždy veľa práce, domov chodí unavený, ale jeho práca ho baví, vždy hovorí, že je to jeho poslanie. Naša Sárka už onedlho pôjde do škôlky, rastieme, tešíme sa.
Som rada za vás, dcérka, nech sa vám darí, povedal som jej tichším hlasom.
Ale aj tak sa mi tvoj hlas nepozdáva, oci. A kde je mama?
Mama? Tá je niekde v garáži, išla skontrolovať auto, máme poriadny mráz a fúka vietor, nechcel som ju znepokojovať.
Už vyše pol roka žijem v nejakom vnútronóm chaose, neviem sa s tým všetkým nikomu zdôveriť a možno aj nechcem. Niekto by ma poľutoval, iný by možno zo škodoradosti len pokrútil hlavou. Minulé leto som práve pracoval v záhrade pod oknami, a keďže boli otvorené, počul som Zuzanu, ako sa s niekým milo a ticho rozpráva. Vedela, že doma nie som, stála však rovno pri okne. Nevidela ma.
Dobre, zlatíčko, dnes už neprídem, žiaľ, tiež mi chýbaš Aj ja ťa ľúbim Nehnevaj sa a neboj sa, zajtra sa zastavím. Vieš, že keď sľúbim, prídem
Či hovor ukončila alebo odišla z tej izby, už neviem, ale viac som nepočul. Po tomto mi prišlo na duši veľmi ťažko, ako keby niekto plesol kladivom. Moja Zuzana, ktorej som dôveroval a nikdy o nej nepochyboval, bola rovnako ako mnohí iní. Hneď som si spomenul na sestru, keď sa trápila s neverou. Pre mňa to bolo vždy nepredstaviteľné, nepochopiteľné.
A teraz som v jej situácii ja, teraz ju úplne rozumiem. Ostal som sedieť na lavičke za domom a rozplakal som sa.
Pane Bože, ako je to možné, že práve mne sa to deje? Zuzana, ktorej som veril, a napokon padol aj na ňu rovnaký démon…
Zuzana má 47 rokov, život sa nám vydaril. Slušná rodina, deti vyrástli, žijú samostatne. Sme z väčšej dediny, kde mám malý podnik staré mlyny, melieme tu múku aj robíme krmivo pre región.
Dlho som v sebe všetko dusil. Pol roka mi trvalo, kým som postupne zisťoval meno tej druhej ženy. Pomaly, aj keď nečisto, som raz pozrel manželke do mobilu v noci, keď zaspala.
Volala sa Monika a bola to vzdialená sesternica našich spoločných známych. Viackrát sme u nich boli na návšteve. Bývala vo štvorcovej štvrti tak sme hovorili bloku panelákov. Cez známu Vieru som nenápadne zistil aj adresu.
Naša sesternica Monika nemá príliš dobré meno, povedala mi Viera, je krásna, slobodná, môže sa zdať, že to nie je žena pre vážny vzťah. Chlapi ju rozmaznali. Má tridsaťpäť, ešte sa nevydala ani dieťa nemá. Nedávno si povzdychla, že jej v živote chýba istota a nechcela by sama vychovávať dieťa
Počúval som to všetko, len som ticho prikyvoval, aj keď som mal chuť sa rozplakať. Doma som si to potom všetko vyplakal sám.
Bože, ako to všetko v sebe nosiť?
Čas plynul, až pred dvoma mesiacmi som to nevydržal a rozhodol sa navštíviť Moniku. Keď mi ona otvorila, zbledla. Poznala ma dobre. Bez slova som vošiel dnu.
Dobrý, povedal som unavene, posadil sa obratom na gauč, obzeral sa.
Monika stála zarazene, očividne bola v šoku. Myslela si možno, že na ňu vyletím. Po chvíli ticha som povedal nazlostene:
Nie je ti hanba spať s cudzou ženou? Chápeš, že z cudzieho šťastia nikdy nebudeš mať svoje? Nechýba ti niekto, kto by ťa naozaj ľúbil?
Monika sa uvoľnila, zrazu začala plakať.
Ja neviem, čo sa so mnou deje, ale ja ju milujem a neviem bez nej žiť
Nevydržal som, vstal som a dal jej facku. Ona sa chytila za líce.
Prepáč mi, prepáč, neviem čo to do mňa vošlo vzlykala Monika.
Začal som plakať s ňou. Keď sme sa obaja upokojili, povedal som:
Hlavne to nikomu nevrav. Ale… ak sa dozviem, že si s ňou neprestala, neručím za seba.
Monika nič neprezradila Zuzane. Ja sa tiež tváril, že nič neviem. Žijeme tak ďalej. Netuším, či sa stále stretávajú, niekedy odchádza za prácou a ja len tuším, že tam. Teraz len sedím a hryziem si v hlave všetko možné.
Neviem, čo ďalej. Zuzana je pre mňa všetko. Po toľkých rokoch sme jedno. Ak by sme sa rozviedli, všetko by sme museli deliť, to nechcem. Radšej nech je všetko po starom. Aj keď mi nechá tento veľký dom, čo by som tu robil sám? Dom potrebuje upravovať, Zuzana stále niečo opravuje, skrutkuje, pílí stále sa niečo pokazí. Bojím sa chudoby, zvykol som si na tento život… A čo deti? Ako by som im mal povedať, že mama má niekoho iného, a ešte mladšieho? Neviem si to predstaviť, bol by to pre nich šok.
Všetko v sebe dusím, viem, že keby som to niekomu povedal, každý má svoju pravdu. Radili by mi možno: musíš mať úctu sám k sebe, vzchop sa, maj sa rád a rozveď sa…
Možno majú pravdu, premýšľam tak… Ale ja svoju ženu ľúbim. Dúfam, že aj ona mňa. Možno je to len prechodná záležitosť, veď sa ku mne stále správa pekne, nerobíme si scény, je medzi nami pokojná láska ako kedysi. Možno je naozaj najdôležitejšie, aby som mal rád aj sám seba…
Ťažké je žiť s takýmto bremenom, odkedy som sa dozvedel o Monike. Je náročné byť so Zuzanou, správať sa, akoby sa nič nestalo. Aj tá Monika mi nedá spávať, mladšia, pekná. Prichytil som sa, že som sa s tým v mysli zmieril že manželka má niekoho iného.
Kde je teraz? Išla vraj do práce. Ale ja tuším kam…
Zrazu mi napadla myšlienka, z ktorej mi prišlo zvláštne.
Možno by som si aj ja mal niekoho nájsť? Veď vyzerám dobre, častokrát mi ženy polichotia… hneď som sa však zarazil. Nie, to by som nemohol, nemám na to. Môj domov je so Zuzanou, aj keď mi veľmi ublížila. Možno by som jej ten románik odpustil, muž a žena asi vnímajú lásku inak… Alebo sa mýlim, v ich hlave sa človek nevyzná.
V spomienkach som sa vrátil do mladosti, mierne som sa pousmial.
To sme mali vtedy málo, a boli takí šťastní… Bývali sme v internáte, rátali mince do výplaty, na večeru sme radšej šli do kina než si niečo dobré uvariť. Kde je tá doba? Aké to bolo krásne a dnes máme všetko, no som sám…
Rozhodol som sa ženu prekvapiť
Sedel som nad svojimi myšlienkami, keď som zrazu videl, ako vo dvore zastavila auto moja Zuzana, zaplavila celé parkovisko lúčmi reflektorov, vypla motor. Pomalým krokom zamkla garáž a vošla do domu.
Zuzka, kde si zas? Prečo sedíš potme? nazrela do kuchyne, rozsvietila svetlo, ani som si neuvedomil, že je v dome už tma.
Tu som, ozval som sa, len premýšľam, vonku je otrasné počasie.
Ani mi nehovor, cesty sú zaviate, ledva som prišla, bála som sa, že ostanem v snehu. Som hladná, vieš mi navariť niečo? povedala každodenným hlasom.
Vstal som, začal som pripravovať večeru, kým si ona išla umyť ruky. Pri stole sa na mňa usmiala:
Počúvaj, blíži sa Silvester a ja som ti chcel spraviť prekvapenie.
Troška som stuhol, nemám rád prekvapenia…
Aké prekvapenie, opýtal som sa s napätím.
Zuzana chvíľu mlčala a sledovala ma, asi si všimla môj strach. Potom vstala, odišla do chodby a vrátila sa s obálkou.
Vieš čo, kúpila som nám dve letenky k moru. Poletíme do Chorvátska, Silvester strávime pod palmami.
Ako keby mi spadol kameň zo srdca, konečne som sa nadýchol.
Zuzka, ty si stále rovnaká, vždy vieš čím prekvapiť. Aj hneď by som letel, aspoň na chvíľu na slnko. Neviem si to ani predstaviť, zasmial som sa šťastne.
Syn mi dal tento nápad, ale aj ja som už dávno chcela, aby sme si oddýchli a vyvetrali si hlavu. Takže, pripravuj kufor…
Všetko sa zrazu začalo obracať k lepšiemu. Odlételi sme do Chorvátska, oslávili tam Nový Rok, oddýchli si, vrátili sa šťastní domov. Zuzana mi začala venovať viac pozornosti, domov sa ponáhľala, a keď sa zdržala, vždy mi dala vedieť, aby som sa už netrápil…
