Maj sa rád, a všetko bude dobré
Za oknom zúri snehová búrka, je chladno, temno a rovnako je na duši aj Alžbete. Sedí sama v rozľahlom dome, kde nechýba nič, či už nábytok alebo pohodlie lenže ona je sama. Má síce manžela, Dušana, ale ten sa večer opäť vybral preč za prácou, a ona presne vie, aká práca ho naozaj čaká.
Syn s dcérou vyleteli z hniezda už dávno. Syn, Tomáš, je ženatý a býva s rodinou v Petržalke, dcéra Alexandra je až pri Poprade, tam dokončila školu, vydala sa za miestneho chlapca a teraz si spokojne vychovávajú malú Mišku.
Alžbeta dnes s dcérou volala.
Mamka, prečo si taká smutná? pýtala sa úprimne Saška. Stalo sa niečo?
Ale nie, dcérka, všetko je v poriadku. Ako žijete? Ako sa má moja zlatá vnučka?
Máme sa skvele, mamina. Igor stále maká v nemocnici vieš, chirurga je veľa práca, niekedy mi až domov príde ledva na nohách. Ale svoju prácu miluje, hovorí, že je to jeho poslanie. Miška už onedlho pôjde do škôlky, rastieme ako z vody, radujeme sa.
To som rada, Sašička, nech vám to všetko len dobre ide, odpovedala Alžbeta unaveným hlasom.
Ale aj tak sa mi tvoj hlas nepozdáva. Kde je tato?
Tato? Ten niekde na dvore v garáži, šiel auto naštartovať, vonku máme šialenú zimu a vietor, nechcela dcéru zarmútiť.
Vyše pol roka je už Alžbeta vo vnútornom zmätku, s nikým sa o tom nedokáže porozprávať veď načo? Jeden ju možno ľutuje, druhý sa poteší cudziemu nešťastiu. Ešte v lete stála na záhrade pod oknom, hrabala sa v záhone a mysľou bola úplne inde keď v tom začula Dušanov hlas z domu. Hovoril nahlas, nežne, láskavo. Vedel, že žena nie je doma, ale stál pri otvorenom okne a netušil, že ho Alžbeta počuje.
Dobre, zlatko dnes neprídem, už aj mne chýbaš tiež ťa ľúbim Nebuď smutná, zajtra prídem určite, veď ma poznáš keď sľúbim, vždy prídem
Nevedno, či skončil, alebo odišiel z izby, Alžbeta nepočula už nič. V tej chvíli jej prišlo zle, v srdci ju zabolelo, akoby ju niečo ťažké udrelo po hlave. Ten jej Dušan, čo mu dôverovala, zrazu bol rovnaký ako väčšina mužov. Naraz si pripomenula sestrine slová, keď jej vravela, ako jej muž má inú ženu. Pre Alžbetu bolo vždy niečo také nepochopiteľné a neprípustné.
A teraz je ona v tej istej situácii a odrazu svojej sestre rozumie. Zostala v šoku, nevedela, či má plakať, alebo Dušana vyhnať z domu. Sadla si za roh na lavičku a rozplakala sa.
Bože, to sa muselo stať práve mne? Dušanovi som bezvýhradne dôverovala a teraz je z neho iný chlap. Asi aj jeho dostihol ten starý démon, čo vo chlapoch drieme.
Dušan má štyridsaťsedem rokov. Život sa mu vydaril. Alžbeta ho miluje, spolu vychovali dobré deti, každý žije svojím životom. Dušan viedol s Alžbetou veľký dom v prímestskom mestečku, kde mal aj firmu mlyn, čo spracúva zrno na múku i kŕmne zmesi pre celý kraj.
Všetko si Alžbeta dlho nechávala pre seba. Pol roka postupne zisťovala, kto je ona druhá žena. Raz v noci, keď muž spal, prešla si tajne jeho mobil.
Zistila jej meno Táňa, a ešte k tomu to bola vzdialená rodina ich známych. Neraz u nich doma boli na návšteve. Táňa žila na Sídlisku Mieru tak volali ľudia časť mesta, kde stáli paneláky. Cez známych si nenápadne zistila aj adresu.
Naša Táňa, to je jedna zvláštna povaha, hovorila známa, Veronika. Je pekná, to áno, ale ešte nebola vydatá a žiaden chlap s ňou nevydržal. Muži ju rozmaznali, teraz má tridsaťpäť a stále žiadne dieťa a hľadá v živote niečo, čo nenachádza. Sama mi hovorila, že jej chýba istota, bála by sa vychovávať dieťa sama
Alžbeta všetko ticho počúvala, nič nevravela, aj keď ju veľmi pálili oči od slz. Doma potom všetko vypustila von.
Bože, ťažko je nutiť sa k úsmevu a nosiť toto v sebe
Prešiel čas a pred dvoma mesiacmi sa odhodlala navštíviť Táňu. Nedalo jej to. Táňa otvorila, keď zbadala Alžbetu, zbledla. Poznala ju dobre. Alžbeta vošla dnu bez pozvania a posadila sa.
Ahoj, povedala ticho a obzerala izbu.
Všimla si, že Táňa je zaskočená a bojí sa, možno čakala, že ju Alžbeta napadne. Po chvíľke ticha so zlosťou povedala:
Nemáš hanbu spať s cudzím mužom? Veď dobre vieš, že si neprivoláš šťastie na cudzom nešťastí.
Táňa zrazu prepukla v plač.
Ja neviem, čo ma to pochytilo, ale Dušana úprimne milujem…
Alžbeta to nevydržala, vstala a dala jej facku. Táňa si chytila tvár, roztriasla sa.
Prepáč, Alžbeta, prepáč je to, akoby mi niečo zamútilo rozum, vzlykala Táňa.
Aj Alžbeta sa rozplakala. Nakoniec, keď sa upokojili, povedala len:
Dušanovi nepovedz, že som tu bola. Ale ak zistím, že ho ďalej prijímaš, nečakaj odo mňa zľutovanie, a odišla.
Táňa mlčala, Dušan sa o ničom nedozvedel. Tak žili ďalej. Alžbeta nevedela, či sa Dušan stretáva s Táňou, občas odíde za prácou, hneď aj tušila, kam ide. Trápila sa vo vnútri.
Neviem, čo robiť. Dušan je pre mňa všetkým. Neviem si predstaviť život bez neho. Po toľkých rokoch sme jedno telo jedna duša. A keby sme sa rozviedli? Všetko by sa muselo deliť a ja to nechcem. Radšej nech je ako je, premýšľala, hľadela do tmy vonku a myšlienky ju sužovali.
Aj keby mi nechal tento veľký dom, načo mi to je veď tu by som len sama trpela. Dom potrebuje stále opateru, opravy, Dušan stále niečo spravuje, pribíja, pílil, raz sa niečo pokazí tam, raz tu. Bojím sa chudoby, zvykla som si na takýto život A deti ako im povedať, že otec mal inú, mladšiu? Veď by ich to položilo.
Nosí si Alžbeta všetko v sebe a vie, že keby sa priznala, mnoho ľudí by ju odsúdilo. Povedia jej: váž si seba, rozved sa, maj sa rada a neľutuj sa.
Možno majú pravdu, premýšľala, ale ja svojho muža ľúbim. Verím, že aj on mňa. Snáď je to len prechodná záležitosť Hlavná vec, že sa ku mne správa rovnako, je láskavý, nehádame sa. Všetko je ako za mlada. Možno je niečo na tom pravdy: maj sa rada, a všetko bude dobre. Treba myslieť aj na seba.
Je ťažké žiť takto, odkedy vie o Táni. Ťažko sa správať, akoby sa nič nedialo, ťažko komunikovať s Dušanom tak ako kedysi. Táňa sa jej v myšlienkach stále vynára, tá mladá a pekná žena. Alžbetu raz dokonca napadlo, ako zvláštne zmierenie, že Dušan nespal len s ňou.
Kde je teraz? Vraj pracovné povinnosti… A ja viem svoje…
Tu jej napadlo niečo, čo ju znervóznilo:
Možno by som si aj ja mohla nájsť niekoho iného? Veď ešte stále vyzerám dobre, chlapi mi lichotia hneď samú seba usmernila. Nie, to by som nedokázala. Dušan je pre mňa najlepší, len ako ho vrátiť domov? Možno by som mu dokázala odpustiť mužom to asi myslí inak Možno sa mýlim, do chlapskej hlavy nikto nevidí.
Alžbeta si spomenula na mladosť a smutne sa usmiala.
Vtedy sme boli šťastní, hoci sme žili z ruky do úst. V podnájme na veľkej izbe, pred platbou sme rátali každé euro. Radšej sme šli do kina a pozreli si dobrý film, než kupovali luxus na večeru. Bolo to dávno a predsa akoby včera. Teraz máme všetko, čo nám treba, a aj tak som osamelá. Nemám sa komu vyžalovať, nechcem nikomu otvárať dušu.
Rozhodol som sa žene pripraviť prekvapenie
Alžbeta sedela sama so svojimi myšlienkami, keď cez dvore prešiel autom Dušan, rozsvietil celý dvor svetlami, vypol motor. Pomalým krokom dal auto do garáže a vošiel domov.
Betka, kde si? Prečo tu sedíš potme? nakukol do kuchyne a zažal svetlo. Alžbeta si ani neuvedomila, že už je vonku tma.
Tu som, odvetila ticho, premýšľala som, je tam vonku víchrica
Ale, ani nehovor, cesty sú zasnežené, ledva som prešiel, bál som sa, že zapadnem. Je všade bielo. Mám hlad, urob mi niečo pod zub, zahlásil jeho obyčajným hlasom.
Alžbeta vstala, začala sa obracať po kuchyni, Dušan šiel umyť ruky. Pri večeri sa na ňu usmial.
Počúvaj, Betka, čoskoro sú Vianoce, mám pre nás prekvapenie.
Alžbeta sa mykla momentálne nemusela prekvapenia
A čože za prekvapenie? spýtala sa s napätím.
Dušan urobil pauzu a zahľadel sa na svoju ženu, všimol si v nej obavy.
No, vieš, dlho sme nikde neboli. Počkaj, postavil sa od stola, odišiel do predsiene a vrátil sa s dvomi cestovnými lístkami. Kúpil som nám zájazd do Chorvátska k moru! Pofrčíme na Silvestra, užijeme si teplo, palmy, nové prostredie, smial sa tou svojou starou láskavou grimasou.
Alžbete odľahlo, až jej srdce poskočilo, ešte stále neveriacky vravela:
Bože, Dušan, ty sa nikdy nezmeníš, vždy vymyslíš také niečo. Ja by som išla hneď, veď pod palmami v zime som ešte nebola predstav si to! zasmiala sa úprimne.
To ma navrhol syn, no sám som chcel, nech si oddýchneme a načerpáme sily. Priprav sa
A naozaj, všetko sa obrátilo na lepšie. Odlítli do Chorvátska, strávili spolu krásne sviatky pri mori. Vrátili sa domov oddýchnutí, šťastní. Dušan bol k Alžbete ešte pozornejší a keď sa zdržal, vždy jej dal vedieť, aby sa nebála. Život šiel ďalej a Alžbeta verí svojmu Dušanovi.
