Prešporácky Timko
Zuzka a jej mama sa hádali už niekoľko dní. Unavené, rozíšli sa do kútov, mlčali, fúkali sa na seba. Ale stačilo, aby sa jedna upokojila a znova začala rozprávať, a hádka vypukla znova.
“Ty si úplne nemožná! Nikoho nepočúvaš. Je len tvoj názor a nič iné. Ani otca si nepočula. Preto od teba odišiel,” kričala Zuzka. Vedela, že hovoriť o otcovi bolo pod pás, no nedokázala prestať, hnev ju unášal.
“Aj tak odídem, lebo bez Miška nemôžem žiť. Milujem ho. Chcela som odísť v pokoji, ale vidím, že to nepôjde. Som dospelá, mám dvadsať. V tvojom veku už boli dievčatá staré dievky. Ty si vždycky taká dokonalá. Nejezí ťa to zo seba? Nechcem byť ako ty…” Zuzka zarazila.
“Veď ja nie som proti. A počúvam ťa výborne. Tak prečo sa nevzíjate, ak sa tak milujete?” povedala mama takmer kľudne, vystrašená z dcerinho náporu.
“Znova a lepšie,” vzdychla si Zuzka. “Kam by sme sa brali? Sme študenti. Mám ti visieť na krku? Alebo jeho rodičom? Už mu aj tak kúpili byt.”
“A z čoho budete žiť?”
“Veď som ti hovorila, Miško pracuje, robí webstránky, malé programy. Platia mu za to. Áno, mami. Nikdy si nepočula, že sa teraz takto pracuje, cez internet? Na jedlo nám stačí, za rok doštudujeme a vezmeme sa.”
“Tak počkajte ten rok. Čo sa vám také horí? Si tehotná? Len mi to nehovor,” pozerala mama na Zuzku prísnym pohľadom.
“Nie, mami, nie som tehotná. Už ma to nebaví. S tebou nemá zmysel hovoriť.” Zuzka išla do svojej izby a začala vytiahať veci zo skrine, strkať ich do batoha. Veci sa nezmestili, a tak stála pri gauči, rozmýšľajúc, čo robiť.
Mama vošla do izby. “Teraz znova začne kričať,” myslela si Zuzka. Ale mama len stála v tichosti a potom vyšla. Zuzka nevedela, čo si o tom myslieť. O pár minút sa vrátila, položila na gauč vedľa Zuzkinych vecí kufrík. Ten istý vravela na dovolenky s otcom.
“Dakujem!” Zuzka objala mamu. “Neodchádzam na druhý koniec sveta, budem chodiť. Budeš mi volať? Ak bude niečo treba, povedz, prídeme s Miškom, urobíme čo treba.”
Mama zrazu sklesla, sadla si na gauč a zakryla si tvár rukami.
“Všetci ma opúšťajú. Správne, bežte, odchádzajte, akoby som bola netvor. Mladá a zdravá som bola potrebná, teraz vám len prekážam. Otec si našiel mladšiu, stará už mu nestačím. Keď bol chorý, bol chrípkový alebo ho boleli chrbáť, potreboval ma. Starala som sa, robila masáže, varila mu diétne jedlá. Tie moje zeleninové šťavy. Vtedy som mu stála za to. A keď sa uzdravil, odišiel za mladou a zdravou. Nič, raz ho chytí, priliezol by ku mne, ale ja mu nedarujem.”
“A teraz ty odchádzaš. Čo ti vôbec nechýba? Budeš variť sama, chodiť na nákupy, prať. A ešte učenie. Ťažký ženský údel. A čo keď otehotnieš? Kam sa ti také ponáhľa?”
Zuzka si prisadla k mame, objala ju okolo plecie. Cítila, ako je napätá, zúfalá. Prebleskla jej myseľ, že by ustúpila, zostala.
“Mohli ste sa stretávať ako predtým. Prečo odchádzaš z domu?” Mama sa nedala upokojiť.
“Prečo ľudia spolu bývajú? Lebo bez seba nemôžu žiť. Milujem ho. Budem chodiť. Sľubujem. A budem volať. Chceš, prídeme k tebe bývať?”
Mama zrazu odtiahla ruky od tváre a narovnala sa.
“To by ešte chýbalo.”
Zuzka sa v duchu usmiala.
Mama sa vydala neskoro. Stará mama bola prísna, nikam ju nepúšťala. Až keď umrela, mama sa vydala. Skoro nestihla posledný voz, ako sa hovorí.
Zuzke je dvadsať, a mama už je na dôchodku. Firma, kde pracovala, skrachovala. Všetkých starších poslali do dôchodku. A ešte otec spravil fičúr. Zuzka tomu všetkému rozumela. Ale ako sa rozdeliť medzi mamu a Miška? Tí by spolu nevyšli. Zuzka poznala mamin charakter. A načo vôbec skúšať, keď má Miško vlastný byt? Takto je to lepšie pre všetkých. Mama sa len bojí zostať sama.
“Prepáč mi, mami. Milujem ťa. Ale milujem aj Miška.” Zuzka vstala a začala zbierať veci.
Keď mama vyšla z izby, vytiahla si z nohavíc mobil.
“Čakáš?” opýtala sa do telefónu. “Budem čoskoro.”
Schovala telefón, nahodila si batoh na chrbát, zložila kufrík na zem a vykorčuľovala z izby.
Mama sedela v kuchyni, odvrátená k oknu.
“Mami, nehnevaj sa. Zavolám ti zajtra,” povedala Zuzka provinilo.
Mama ani nepoholA keď sa Zuzka s Miškom o pár mesiacov vrátili na návštevu, Timko už spal na otcových nohách, starý pes a starý pán si našli k sebe cestu, rodina bola opäť pohromade a Zuzka vedela, že všetko nakoniec dopadne dobre.
