Dnes ráno bolo v kostole pokojne, ako vždy. Služby sa zúčastnilo tých istých pár ľudí najmä staré ženy, maximálne desať. Všetko sa dialo pomaly, v známom rytme modlitieb, v známom priestore starého kamenného kostola na okraji nášho mesta Bytča. Slúžim tu už dvadsaťtri rokov a už dávno som sa prestal nádejať, že v bežný deň bude chrám plný. Navliekol som si ornát s rutinou vychodenou v čase a čítal slová liturgie, keď som začul jemné zavŕzganie vchodových dverí.
Zdvihol som zrak a chvíľu som sa musel presviedčať, či dobre vidím. Uličkou sa pomalým, istým krokom niesla mačka. Sivá, dlhá srsť, biele fľaky na hrudi. Chvost ako štetka do komína, sebavedomý pohľad, akoby presne vedela, kam má namierené.
Starenky začali šepkať, niektorá sa prežehnala, iná zdvihla ruky v prekvapení. Mačka však nevšímavo prešla popri ikonách a sviečkach a rozložila sa priamo pred oltárom. Zvinula sa do klbka, položila si hlavu na laby a zostala pokojne ležať. Jej žlté oči sledovali každý pohyb v kostole, ani raz nemrkla.
Srdce mi stiahlo obručou. Poznal som túto mačku.
Bože, ako sa sem dostala?
Skoro mi vypadli krížiky z rúk. Snažil som sa sústrediť, no v myšlienkach sa mi vynorila pani Veronika Mrva.
Tichá, postaršia dáma s dobrosrdečnými očami. Žila sama v starej dvojizbovej tehlovej bytovke na okraji Bytče. Chodievala každú nedeľu do kostola pomaly, o paličke, no vždy nevynechávala. A vždy nosila v kabelke niečo pre miestne mačky pri vchode.
Aj ony sú Božie stvorenia, pán farár, povedala mi pred časom, keď som ju navštívil s prijímaním. Či ich môžeme nechať len tak?
A Klementínka bola jej najväčšia pýcha. Sivá, načechraná mačka, ktorú ešte ako maličké, premrznuté mača našla a zachránila. Od tej chvíle sa od pani Veroniky nepohla na krok.
Keď som ju bol naposledy navštíviť možno pred tromi týždňami Klementínka sedela na parapete a upierala oči na svoju gazdinú. Akoby tušila, čo sa deje.
Pán farár, zašepkala vtedy pani Veronika, ak by so mnou niečo bolo, nedovoľte, aby zostala sama. Ona je múdra.
Len som prikývol a stisol jej ruku.
A teraz Klementínka ležala pri oltári. Všetko mi bolo jasné. Cítil som ľad na srdci.
Zvyšok služby som dočítal akoby vo sne. Slová vychádzali zo mňa samy, v hlave mi dunelo jediné: musím ísť. Ihneď.
Starenky sa rozchádzali pomaly, podupkávali, niekoľkokrát sa obzerali po mačke no tá stále strážila oltár. Jedna sa ma nesmelo opýtala:
Pán farár, a to…
Mávnutím ruky som ju prerušil. Všetko neskôr.
Obliekol som si obyčajnú reverendu, prsty sa mi triasli tak, že som nevedel zapnúť gombíky.
Pane, nech sa mýlim.
Ale vedel som, že sa nemýlim. Celým svojím bytím som cítil, že pravda už je dlhšie daná.
Klementínka zodvihla hlavu, keď som k nej pristúpil. Dlho sa mi dívala do očí a jemne zamňaukala. Raz. Ako by mi povedala: Uvedomuješ si to? No dobre.
Poď, zašepkal som, natiahol ruku.
Mačka sa rozťahala, akoby spala celé dni a zamierila k východu. Ja za ňou.
Vonku bolo zamračené, premŕzalo nás aprílové ráno. Vietor pohrával s holými konármi a metloval suché listy po betóne. K bytu pani Veroniky to bolo pätnásť minút chôdze.
Šiel som rýchlej, Klementínka utekala pri mojich nohách, chvost mala zdvihnutý vysoko.
Hlavou sa mi mihali obrazy pani Veroniky ako sedí v kresle pri okne, pritiahnutá k deke. Ako mi s úsmevom kývla na pozdrav. Ako si trasúcou rukou prežehnala čelo a prijímala Sviatosti.
Viete, pán farár, povedala mi vtedy, nemám strach. Život som mala dobrý. Milovaný muž mi už odišiel, dcéra je ďaleko, vnúčatá tiež. Vidíme sa málokedy, ale Boh ma nikdy neopustil. Nikdy.
A ani neopustí, odpovedal som.
Pousmiala sa:
Vieme to obaja. Len je tu tak ticho. Klementínka je pri mne, našťastie. Ale inak tu niet nikoho.
Vtedy som jej slovám neprikladal zvláštny význam. Poľutoval, pohovoril, utešil. Nevediac, že to bolo zrejme rozlúčenie.
Blížil som sa k známemu vchodu ošarpaný panelák, zvonček nefunguje hádam roky. Tretie poschodie, lišta výťahu zhrdzavená.
Šiel som popri zábradlí, srdce mi trepotalo strachom či nádejou.
Klementínka už šprintovala predo mnou. Zastala pri dverách s olúpanou hnedou farbou a vyblednutým číslom 15.
Sadla si.
Zatĺkol som na dvere.
Raz. Dva. Tri.
Ticho.
Stlačil som ďalej nepoužiteľný zvonček. Jeho škrípanie sa nieslo bytom.
Nič.
Pani Veronika! Pani Veronika, to som ja, farár Marek!
Len ticho.
Priložil som ucho k dverám. Možno nepočuje, predsa len staršie uši a byť sama celé dni…
Ale bol tam až podozrivo pokoj.
Kľakol som si vedľa Klementínky. Presne sledovala dvere, nehla sa.
Ruky sa mi triasli, keď som vyťukal číslo nášho mestského policajta toho, čo nám pred rokom pomohol, keď v kostole v noci prespal jeden tulák.
Pán major Bartoš? Tu je Marek, farár z Bytče. Prosím, potrebujem pomoc. Staršia pani neotvára. Obávam sa najhoršieho… Chcelo by to otvoriť dvere.
Bartošov hlas bol pokojný:
A kam mám prísť?
Dlhá ulica 23, tretie poschodie, byt pätnásť.
Rozumiem. Idem.
Odložil som telefón a zosunul sa chrbtom k stene na podlahu.
Klementínka si priľahla k mojím nohám, zahŕkala jemne a úboho.
Hladkal som jej sivú huňatú srsť.
Si statočná, vieš to? Prišla si sama. To je dobre.
A tak sme tam sedeli. Mne v hlave kolovali výčitky ako málo som pani Veroniku navštevoval, aká bola asi osamelá. Možno sa na mňa spoliehala viac, než ukázala…
Prepáč mi to, Veronika. Prepáč.
Bartoš dorazil o pätnásť minút.
Veľký, ťažkopádny chlap, v uniforme. Pozrel na mňa, sediaceho s mačkou na podlahe.
Farár, čo je?
Neotvára. Obávam sa…”
Prikývol.
Počkajte.
Rázne zatĺkol. Pani Veronika Mrva! Polícia! Otvorte!
Ticho.
Bartoš vytiahol zo služobnej tašky páčidlo, starostlivo ho natlačil do štrbiny a oprel sa celou váhou.
Praskanie, kvilenie. Drevo povolilo.
Ešte chvíľu, a zámok sa poddal.
Vošla ťažká vôňa liekov, starých šatníkov a tej hroznej, zvonivej samoty.
Prežehnal som sa, zavrel oči a išiel za policajtom.
V chodbe visel jej starý hnedý kabát, na rohoži presne uložené papuče.
Za rohom bola izba.
Bartoš ju otvoril, na chvíľu zmeravel. Pozrel som mu ponad plece a pochopil.
Pani Veronika sedela v kresle pri okne, v hrubom vlnenom šále, ruky na hrudi, hlava klesla dozadu.
Akoby len driemala.
Ale jej tvár bola sivá, stvrdnutá.
Pane Bože, šeptol som.
Bartoš sa priblížil, dotkol sa zápästia a zavrtel hlavou.
Tri, štyri dni, asi. Možno aj dlhšie.
Padol som na kolená k dverám.
Tri dni tu bola sama. Nikto neprišiel. Nikto si nevšimol dcéra v inom meste, vnúčatá ďaleko. Kto by dnes stál na prahu susedom?
Len Klementínka.
Tá jediná. Neopustila ju, aj keď okno mohlo byť otvorené. Až keď pochopila, prišla do kostola.
Poznali ste ju dobre? spýtal sa Bartoš, zapínal telefón.
Áno, bola to moja farníčka. Dobrý človek.
Rodinu treba informovať. Dokumenty môžu byť kde?
V skrini alebo v stole. Ja jej dcére zavolám číslo mám od nej.
Prikývol.
Ja som pristúpil k staručkému kreslu a zahľadel sa do Veronikinej tváre bola úplne pokojná, svetlá.
Neutrpela, Boh ju vzal potichu.
Odpusť mi, zašepkal som. Že som k tebe neprišiel skôr. Že som sa nestaral.
Prstami som pohladil jej strieborné vlasy.
Prežehnal som ju a potichu začal modliť pohrebnú modlitbu; slová tiekli samé, slzy mi stekali po tvári.
Z dverí ma sledovala Klementínka.
A v tej chvíli som jasne cítil tejto mačke na pani Veronike záležalo viac než na rodine, viac ako na dcére, ktorá zavolala raz za mesiac, viac ako na vnúčatách, ktoré prišli raz ročne. Klementínka bola s ňou do posledného dychu. A potom prišla k nám, zavolať o pomoc.
Kľakol som si k mačke a opatrne ju vzal do náručia.
Neopierala sa. Pritulila sa mi k srdcu, začala ticho až zachrípnuto priasť.
Je to tak, dobrá moja. Postarám sa. Pochováme ju, ako sa patrí. A ty zostaneš so mnou. Súhlasíš?
Začal som plakať.
Slzy padali na jej jemnú kožušinovú srsť, hladil som ju a pochopil, že skutočná láska je tichá, ukrytá v skutkoch.
Pani Veroniku sme pochovali o tri dni.
Dcéra prišla, bledá, unavená, v čiernom. Vnúčatá nepriniesla ďaleko, školy, vraj sa nedalo.
Zo susediek a farníkov prišlo dvadsať ľudí. Spievali tichučko Večný odpočinok, hlas sa im triasol.
Slúžil som pohreb. Modlil som sa a pozeral na rakvu s tvárou pani Veroniky pod bielou šatkou.
Odpusť mi, verná služobnica, za moju nevšímavosť.
Pri rakve, na kamennej podlahe kostola, ležala Klementínka, zachúlená v klbku.
Prišla už ráno, keď rakvu priniesli. Ľahla a ani na chvíľu sa nepohla.
Dcéra ju chcela vyhnať Kšá, choď preč, tu nemáš čo robiť! ale zastavil som ju:
Nechajte, prosím. Potrebuje sa rozlúčiť.
Žena stíchla, stretli sme sa pohľadom viac nepovedala.
Aj na cintorín sme mačku vzali prečo by mala byť sama? Celú cestu som ju držal v náručí.
Po pohrebe ku mne dcéra pristúpila.
Ďakujem vám. Za všetko. Že ste ju našli, že ste dali vedieť.
Nie mne ďakujte, povedal som ticho. Klementínke. Ona ma priviedla.
Dlho na mačku pozerala, ťažko povedať, na čo myslela.
Nechajte si ju, prosím. Mne by ostala sama, mám alergiu.
Aj som to mal v pláne, prikývol som.
Otočila sa k odchodu, späť na hrob už nepozrela.
Zostal som tam sám. Videl som ešte vlhký kopec hliny nad Veronikiným hrobom, drevený kríž.
Tichá, osamelá Veronika. Koľko ich žije po bytoch a domoch? Starnú, miznú nevšimneme si ich, niet ich komu.
Iba mačkám. A Bohu.
Hladil som Klementínku.
Ideme domov?
Mačka mi zľahka zapriala na súhlas.
Odvtedy je na parapete pri oltári vždy sivá, huňatá mačka.
Farníci jej nosia dobroty, hladia ju, šepkajú:
To je múdra duša. Skoro svätá.
Len sa usmievam.
A večer, keď zošerí, posadím sa do kresla, beriem Klementínku k sebe, hladím jej kožúšok a v jej zlatých očiach sa zrkadlí tlmené svetlo sviece.
Tiché. Nezhasínajúce. Večné.
