Dva týždne Micka syčala a škrabala, nedovolila gazdinej priblížiť sa k starej sedačke. Božena sa už takmer rozhodla dať mačku preč. Ale keď sused pomohol odtiahnuť nábytok, za ním sa našlo to, čo všetko vysvetlilo.
Micka nikdy nebola zlá. Ale k starej sedačke v obývačke nikoho nepustila, a Božena už druhý týždeň nevedela prísť na to prečo.
Začalo sa to maličkosťou. Ráno, kuchyňa, vôňa čaju a pripálenej žemle. Božena dopila čaj, utrela si ruky o zást eru so slnečnicami a šla utierať nábytok. Natiahla sa k podrúčke.
Mačka vyhla chrbát a zasyčala tak, že Božena cúvla a lakťom narazila do stojacej lampy. Za tri roky spolu zažili mnohé: aj mrnčanie po ránach, aj náročný krik pred kŕmením, aj urazené mlčanie po veterinárovi. Ale syčanie počula prvýkrát.
Potom mačka citeľne pribrala. Boky sa zakulatili, chôdza sa stala ťažkou a opatrnou. Božena si myslela, že ju prekrmuje. Znížila dávku, presypala prebytok naspäť do vrecka so šuchotavou fóliou. Nepomohlo. Micka začala nosiť kúsky z misky niekam za sedačku, a raz Božena našla za nohou vysušený kus kuraciny, obalený prachom.
V kúte páchlo čudne: kyslasto, teplo, živo. Božena si kľakla na kolená, pokúsila sa nahliadnuť do štrbiny medzi stenou a operadlom. Micka sa vrhla naprieč, bez zvuku, bez varovania. Postavila sa pred štrbinu a pozrela žltými očami tak, ako keby za jej chrbtom ležalo to najcennejšie na svete.
Na chrbte ruky ostali dve tenké škrabance.
Dcéra zavolala večer, ako obyčajne, v zhone.
– Mami, no čo je s tou mačkou?
– Syčí. Ruku mi poškrabala. K sedačke sa nedá priblížiť.
Zlatka si povzdychla. V slúchadle klopkali podpätky po asfalte, hučal klaksón, šuchotala taška z obchodu.
– Ja som ti hovorila. Daj ju preč, kým ti neroztrhne tvár. Sú skupiny na internete, rýchlo sa umiestnia.
Božena mlčala. Prsty stisli okraj obrusu tak, že sa látka nahrnula do harmoniky.
– Mami? Počuješ?
– Počujem.
– Ty to všetko nepotrebuješ. Sama, s tou mačkou… Radšej príď ku mne.
Telefón položila na stôl. V chodbe sedela Micka pri dverách do obývačky, chvost omotaný okolo predných labiek, chrbát rovný. Ako stráž. A za tie dva týždne sa odtiaľ nikdy neodsťahovala nadlho: dokonca jedla rýchlejšie ako zvyčajne, akoby sa ponáhľala naspäť.
Po rozhovore Božena otvorila telefón a napísala do vyhľadávača to, čo povedala dcéra. Skupiny sa našli hneď. Fotografie mačiek, popisy: „milá“, „zvyknutá na záchod“, „hľadá domov“. Listovala minútu. Potom odložila telefón obrazovkou nadol a v hrdle jej vyschlo.
Pred spaním prišla k izbe. Micka ležala pri sedačke a lízala si labku, pomaly, starostlivo, akoby sa pripravovala na niečo dôležité. Božena si sadla na prah.
– Micka. No čo tam skrývaš?
Mačka zdvihla hlavu, žmurkla a pokračovala v lízaní.
V noci Božena nespala. Za stenou šuchotalo, utíchlo a začalo znova. Raz tichom prekĺzol tenký zvuk, podobný piskotu. Božena stuhla, započúvala sa. Nezopakovalo sa.
Vstala a šla k dverám bosá. Podlaha ľadová, spod lišty ťahalo decembrom. Pouličné svetlo za oknom hádzalo cez tylovú záclonu žlté pruhy, a v tom nerovnom svetle Božena uvidela: Micka neleží na podložke. Pritulená bokom k stene, tesne pri sedačke. Brucho sa jej pravidelne dvíhalo a klesalo.
Mačka nesýčala. Ležala a pozerala na Boženu cez pruh pouličného svetla.
Božena sa vrátila do spálne. Na nočnom stolíku stála fotografia muža v rámčeku z mušlí, privezených kedysi z mora. Viktor sa usmieval. A Božena si pomyslela: on by mačku nedal preč. On by najprv odtiahol sedačku.
Ráno zavolala Jožka z prízemia. Sused mal také ruky, že aj skriňu zdvihol, aj kohútik opravil. Zbytočné otázky nepokládal.
– Sedačku? – spýtal sa. – Kam posunúť?
– Od steny. Potrebujem vidieť, čo je za ňou.
Prišiel o desať minút, v károvanej košeli a papučiach na bosej nohe. Za neho nazrela aj manželka Marta, neodolala.
Micka pri pohľade na cudzích zaliezla pod kuchynský stôl. Božena si všimla: mačka neutekala do obývačky, ako robievala vždy. Ostala v kuchyni. Zreničky sa roztiahli tak, že žltej v očiach takmer nebolo, a labky jemne prešľapovali po studenej dlažbe.
Jožko chytil jeden kraj. Božena druhý. Nohy zaskripali po parkete, ťahavo a ostro, a zvuk naplnil byt až po strop. Sedačka išla ťažko, stará, napuchnutá od času. Prach sa zdvihol do stĺpa a zakrúžil v pruhu ranného slnka.
Marta vykríkla prvá.
V kúte, na starej vlnenej šatke, ktorú Božena stratila ešte v októbri, ležali mačiatka. Štyri. Malučké, slepé, s pritlačenými uškami a ružovými poduštičkami labiek, takými jemnými, že by sa zmestili na necht. Hýbali sa, otvárali bezzubé ústa, a od nich išla vôňa mlieka, teplá a hustá. Božene zovrelo hrdlo.
Klesla na kolená rovno na zaprášenú podlahu. Ruky sa jej triasli. Natiahla prsty k ryšavému mačiatku s bielou hviezdičkou na čele, a ono sa zabořilo ňufákom do jej dlane. Ruka bola studená, a mačiatko ako maličká pecnička.
– No a máš zlú mačku, – vydýchol Jožko, podrepnúc si vedľa.
Marta sa obrátila ku kuchyni. Micka stála vo dverách a nehýbala sa. Nepozerala na ľudí. Na mačiatka.
Vtedy Božena pochopila všetko naraz. Syčanie a jedlo za sedačkou, zaguľatené brucho a bezsenné noci pri stene, keď sa zdalo, že mačka je len „svojhlavá“. A šatka. Tá istá vlnená šatka z predsiene, ktorou si Božena večerami zakrývala kolená. Micka si ju sama odtiahla, rozprestrela v kúte a urobila si hniezdo.
Mačka prišla pomaly, na mäkkých labkách. Oňuchala Božene ruku, tisla ňufák do prstov. A ľahla si k mačiatkam, pritŕhajúc ich k sebe jedno po druhom.
Marta ticho vyšla a vrátila sa s podšálkou teplej vody. Postavila ju na zem, bez slova. Jožko sa vzpriamil, pozrel na Boženu zhora a tiež mlčal. Netreba bolo hovoriť, všetko už ležalo na šatke.
Večer Zlatka zavolala znova.
– No čo, mami? Rozmýšľala si nad tou mačkou?
– Rozmýšľala, – povedala Božena. Hlas bol iný, pokojný a teplý, ako tá šatka, čo sa našla na najneočakávanejšom mieste. – Je ich teraz päť.
V slúchadle zavíslo ticho. Potom sa dcéra zasmiala, krátko a zmätene, a Božena sa prvýkrát za dva týždne usmiala.
A Micka ležala na šatke, a štyri slepé mačiatka ju hľadali ňufákmi v tme, bořiac sa do teplého boka. Nepriadla. Dýchala rovnomerne a hlboko.
To stačilo.
Božena zavrela dvere do obývačky, ale nie celkom. Nechala štrbinu.
Micka predsa musela von.
