Dva týždne Múra syčala a škrabala, nepúšťala k starému gauču svoju paniu. Valéria sa už takmer rozhodla dať ju preč. Keď však sused pomohol posunúť nábytok, za ním sa objavilo to, čo všetko vysvetlilo.
Múra nikdy nebola zlá. Ale k starému gauču v izbe nepúšťala nikoho a Valéria už druhý týždeň nechápala prečo.
Začalo sa to maličkosťou. Ráno, kuchyňa, vôňa čaju a pripáleného chleba. Valéria dopila čaj, utrela si ruky o zást eru so slnečnicami a šla utierať nábytok. Natiahla sa k podrúčke.
Mačka sa vyhrbila a zasyčala tak, že Valéria cúvla a lakťom narazila do stojacej lampy. Za tri roky spolu prežili veľa: mrnčanie po ránach, náročný krik pred kŕmením aj urazené mlčanie po veterinárovi. Ale syčanie počula prvýkrát.
Potom mačka viditeľne pribrala. Boky sa jej zakulatili, chôdza bola ťažšia a opatrnejšia. Valéria si myslela, že ju prekŕmila. Znížila dávku, presypala prebytok späť do tašky so šušťavou fóliou. Nepomohlo. Múra začala nosiť kúsky z misky niekam za gauč a raz Valéria našla pod nohou vyschnutý kus kuraťa obalený prachom.
V kúte to páchlo zvláštne: kyslasto, teplo, živo. Valéria si kľakla na kolená a pokúsila sa nahliadnuť do štrbiny medzi stenou a operadlom. Múra sa vrhla do cesty, bez zvuku, bez varovania. Postavila sa pred štrbinu a pozerala žltými očami, akoby za jej chrbtom ležalo to najvzácnejšie na svete.
Na chrbte ruky ostali dve tenké škrabance.
Večer zavolala dcéra ako zvyčajne, v zhone.
– Mami, čo s tou mačkou?
– Syčí. Poškrabala ma. K gauču sa nedá priblížiť.
Zuzana si povzdychla. V slúchadle klopali opätky na asfalt, hučal klaksón, šušťala taška z obchodu.
– Hovorila som ti. Daj ju preč, kým ti neroztrhá tvár. Sú skupiny na internete, rýchlo ju umiestnia.
Valéria mlčala. Prsty stískali okraj obrusu, až sa látka nabrala do harmoniky.
– Mami? Počuješ?
– Počujem.
– Nepotrebuješ to všetko. Sama s tou mačkou… Radšej príď ku mne.
Odložila telefón na stôl. Na chodbe sedela Múra pri dverách do izby, chvost omotaný okolo predných labiek, chrbát rovný. Ako stráž. A za tie dva týždne sa odtiaľ ani raz dlho nevzdialila: jedla rýchlejšie ako zvyčajne, akoby sa ponáhľala späť.
Po rozhovore Valéria otvorila telefón a do vyhľadávača napísala to, čo povedala dcéra. Skupiny sa našli hneď. Fotky mačiek, popisy: „milá“, „zvyknutá na záchod“, „hľadá domov“. Listovala minútu. Potom odložila telefón displejom nadol a v krvi jej vyschlo.
Pred spaním prišla k izbe. Múra ležala pri gauči a lízala si labku, pomaly, dôkladne, akoby sa pripravovala na niečo dôležité. Valéria si sadla na prah.
– Múra. Čo tam schovávaš?
Mačka zdvihla hlavu, žmurknula a pokračovala v lízaní.
V noci Valéria nespala. Za stenou to šuštelo, stíchlo a začalo znova. Raz cez ticho prenikol tenký zvuk podobný pískaniu. Valéria stuhla, načúvala. Nezopakovalo sa.
Vstala a išla k dverám bosá. Podlaha ľadová, spod lišty ťahalo decembrom. Pouličná lampa za oknom vrhala cez záclonu žlté pruhy a v tom nerovnom svetle Valéria uvidela: Múra neleží na podstielke. Pritlačená bokom k stene, priamo pri gauči. Brucho sa jej pravidelne dvíhalo a klesalo.
Mačka nesýčala. Ležala a pozerala na Valériu cez pruh svetla z lampy.
Valéria sa vrátila do spálne. Na nočnom stolíku stála fotografia manžela v rámčeku z mušlí, ktoré kedysi doniesol z mora. Viktor sa usmieval. A Valéria si pomyslela: on by mačku nedal preč. On by najprv posunul gauč.
Ráno zavolala Jozefa Palčeka z dolného poschodia. Sused mal také ruky, že vedel zdvihnúť skriňu aj opraviť vodovod. Zbytočné otázky nepokladal.
– Gauč? – zopakoval. – Kam posunúť?
– Od steny. Potrebujem sa pozrieť, čo je za ním.
Prišiel o desať minút, v károvanej košeli a papučiach na boso. Za neho nakukla manželka Marta, neodolala.
Múra pri pohľade na cudzích zaliezla pod kuchynský stôl. Valéria si všimla: mačka nebežala do izby, ako vždy. Zostala v kuchyni. Zreničky sa rozšírili tak, že žlté v očiach takmer nebolo, a labky drobno prešľapovali po studenej dlažbe.
Jozef Palček chytil jeden koniec. Valéria druhý. Nohy zaskripali po parketách, ťahavo a ostro, a zvuk naplnil byt až po strop. Gauč išiel ťažko, starý, nasiaknutý časom. Prach sa zdvihol do stĺpa a zvíril v pruhu ranného slnka.
Marta vykríkla prvá.
V kúte, na starom vlnenom šále, ktorý Valéria stratila ešte v októbri, ležali mačiatka. Štyri. Malučké, slepé, s pritlačenými uškami a ružovými poduškami labiek, takými jemnými, že by sa zmestili na necht. Hýbali sa, otvárali bezzubé papuľky a od nich šla vôňa mlieka, teplá a hustá. Valérii zovrelo hrdlo.
Klesla na kolená rovno na zaprášené parkety. Ruky sa jej triasli. Natiahla prsty k ryšavému mačiatku s bielou hviezdičkou na čele a ono sa obtrelo ňufákom o jej dlaň. Dlaň bola studená, mačiatko ako malá piecka.
– No a máš zlú mačku, – vydýchol Jozef Palček, čupnúc si vedľa.
Marta sa obrátila ku kuchyni. Múra stála vo dverách a nehýbala sa. Nepozerala na ľudí. Na mačiatka.
Vtedy Valéria pochopila všetko naraz. Syčanie a jedlo za gaučom, zaguľatené brucho a bezsenné noci pri stene, keď sa zdalo, že mačka je len „povahovo“ ťažká. A šál. Ten vlnený šál z predsiene, ktorým si Valéria po večeroch zakrývala kolená. Múra si ho odniesla sama, rozprestrela v kúte a urobila si hniezdo.
Mačka prišla pomaly, na mäkkých labkách. Oňuchala Valériinu ruku, obtrela sa nosom o prsty. A ľahla si vedľa mačiatok, pritláčajúc ich k sebe po jednom.
Marta ticho vyšla a vrátila sa s podšálkou teplej vody. Položila ju na zem, bez slova. Jozef Palček sa narovnal, pozrel na Valériu zhora a tiež mlčal. Nebolo čo povedať, všetko už ležalo na šále.
Večer Zuzana zavolala znova.
– Tak čo, mami? Rozmýšľala si nad mačkou?
– Rozmýšľala, – povedala Valéria. Hlas bol iný, pokojný a teplý ako ten šál, čo sa našiel na najneočakávanejšom mieste. – Teraz je ich päť.
V slúchadle nastalo ticho. Potom sa dcéra zasmiala, krátko a zmätene, a Valéria sa prvýkrát za dva týždne usmiala.
A Múra ležala na šále a štyri slepé mačiatka ju hľadali nosom v tme, tĺkli sa do jej teplého boku. Nemrnčala. Dýchala rovnomerne a hlboko.
To stačilo.
Valéria zatvorila dvere do izby, ale nie celkom. Nechala škáru.
Múra predsa potrebovala vychádzať.
Ponaučenie: Niekedy sa za najhlasnejším syčaním skrýva najtichšia láska.
