Mačka spala so mnou v posteli. Opierala sa o mňa chrbátom a odmietavo ma odtláčala všetkými štyrmi labkami. Ráno ma potom drzo pozerala s posmešným pohľadom. Nadával som, ale nič som s tým nenarobil. Veď bol jej miláčik. Maznáčik a slniečko. Manželka sa smiala, ale mne do smiechu nebolo.
Tému „maznáčikovi“ smažili rybu, potom mu z nej vyberali kostičky a chrumkavú šupku ukladali do úhľadnej hromádky vedľa dymiacich, šťavnatých kúskov na jeho tanieri.
Mačka na mňa civela so skriveným úškrnom, čo zrejme znamenalo:
„Ty si nanič, ale pravý pán som tu ja.“
Mne ostávali zvyšky, ktoré ten protivník odmietol. Všetkými spôsobmi ma týral. A ja som mu to vracal – posunul som mu tanier, shodil ho z pohovky. Vojna ako vojak.
Niekedy mi do topánok ukladal „oneskorené nálože“. Manželka sa pri tom smiala a varovala:
„Neubližuj mu!“
A hladkala svoje slniečko. Mačka ma pozerala s pohŕdaním. Vzdychol som. Čo som mal robiť? Manželka bola len jedna, tak som musel znášať.
Ale to ráno…
Keď som sa chystal do práce, z predsiene sa ozval manželkin výkrik. Vbehol som a uvidel scénu: Šesť kíl srsti, pazúrov a zlého rozmaru útočilo na ženu ako býk na červenú handru.
Zviera ma zbadalo, skočilo mi na hruď a strčilo do mňa s takou silou, že som prepadol dverami a dopadol na zem. Chytil som stoličku, vytvoril z nej štít, potiahol manželku do spálne. Mačka narazila do nohy stoličky a zúfalo zavýškala.
Nezastavilo ju to. Útočila, kým sme sa nezaškrli v spálni. Prikladali sme si k ušiam a počúvali syčanie za dverami. Potom sme ošetrovali štípance alkoholom a jodom.
Stojac v spálni, volala manželka do práce, že mačka sa zbláznila a musíme ísť na pohotovosť. Ja som presne to isté opakoval šéfovi.
A vtom…
Zem sa zatrasla, dom zakýval. V kuchyni vytrieskali sklá, v kúpeľni prasklo okno. Telefon mi vypadol z rúk. Nastalo hrobové ticho. Zabudnúc na mačku, vybehli sme von.
Pred domom gapala obria jama. Okolo váľali sa kusy susedovho dodávkového auta na plyn, naloženého plynovými fľašami. Zrejme vybuchlo. Na parkovisku ležali prevrátené autá ako korytnačky na chrbte, v diaľke reveli sirény.
Ohromene sme sa obrátili na mačku. Sedela v kúte, prikrčené predné labky, ticho kňourala.
Manželka vykríkla, zdvihla ju a pritlačila k srdcu. Vytrhol som kľúče a bez výťahu sme preliezli sedem poschodí.
Auto šťastnou náhodou stálo za domom. Hnali sme sa k veterinárke. Mal som ťažké svedomie.
O hodinu neskôr vyniesla manželka svojho „poklad“ z ordinácie. On ukazoval ostatným majiteľom zviazanú labku. Keď ľudia počuli, čo sa stalo, hladkali ho a chválili.
Doma mu usmažila obľúbenú rybu, vybrala kosti, prichystala chrumkavú šupku. Mne dala zvyšky.
Mačka, kulhajúc, pristúpila k tanieru. Chcela ma pohŕdavo pozrieť, no vyzerala skôr ako utrpenie.
Rýchlo som dojedol, pristúpil k jej porcii a pridal jej svoju rybu bez kostí.
Zdvihol som ju, pohladil a povedal:
„Možno som nanič. Ale s takou ženou a mačkou som najšťastnejší človek.“
Pobozkal som ju. Zam
