Maruška a jej myšky
Píšem svoj blog, pracujem ako psycholog a rozprávam sa o sebe. Pred pár týždňmi som stretla dievčatko. Sedelo na skameničke v parku a kŕmilo holubčeky chlebom.
Bola veľmi rozprávčivá dievčina. Keď som ju videla tretíkrát, uvedomila som si, komu sa podobá – mne.
Jej rodičia sa rozviedli, mama sa znovu vydala a odišla do inej krajiny, otec žije s „paničkou“ (ako to Maruška nazýva). S Alinou majú syna, ktorého pomenovali Janko.
Pozerala som na to malé dievča a videla som seba.
Ako jej pomôcť? Ako zaistiť, aby v tridsiatich rokoch nepísala takéto smutné riadky?
„Maruš, pracujem v ***, chceš sa naučiť kresliť?„
„Áno,“ prikyvuje bez váhania.
Idem s ňou k nim domov a navrhujem vyčerpanej žene, aby jej dcéra chodila do nášho štúdia. Tvárim sa, akoby som nevedela, že je macocha.
„Je to úplne zadarmo, potrebujeme len súhlas rodičov,“ klžem.
„Ja nie som jej matka. Dobre, od manžela príde a porozprávame sa.“
Druhý deň Maruška prichádza do štúdia.
Opatrne ju navádzam správnym smerom. Dievčina naozaj krásne kreslí a eš pohá dakajepieva.
Dohodnem sa s kolegami a Marušku berú všade, kde sa len dá.
Nehovorte mi, že to nie je možné.
Ak človek chce, všetko sa dá.
Snažím sa jej dať to, čo ja som nemala – pocit, že nie je len nepotrebným dievčaťom, ale dôležitou súčasťou tohto sveta.
S týmto malým stvorením sme sa k sebe priťahovali. Otec a macocha si myslia, že som sociálna pracovníčka, ktorá sa stará o ich dieťa.
Sú takí naivní… alebo ľahostajní?
Skôr to druhé. Maruška je pre nich len starou záťažou z minulosti. Kam s ňou? Takže ju trpia.
Mama sa odstránila, posiela peniaze, oblečenie, príde raz za rok, ale nevezme si ju so sebou.
Prečo?
Pretože má manžela, ktorý nechce cudzie deti. Čakajú svoje vlastné.
A otec? No, vraj ju má rád. Hrdina, ktorý ťahá tento kríž – Marušku.
Maruška je rozkošná. Pre mňa, pre ostatné deti, pre učiteľov v našom centre.
Nevieme, aká je doma. Možno neznesiteľná, možno zatrpknutá a ostrá, pretože je pre nich bremeno.
Nepotrebné a všetkým v ceste.
Ako ja.
„Zuzka, prečo sa nevydáš za Martina?“
„Čo? O čom to hovoríš?“ Pozerám sa na ňu. Kde si to zobrala?
„Nooo,“ pokrčí plecami, „všetci vidia, že ťa má rád, a ty si tak… ľadová královná.“
Pracujem v *** z lásky srdca, no dobre… Snažím sa liečiť.
Ale nemôžem pomôcť sebe. Založila som tento blog, riskla som to všetko povedať, lebo potrebujem pomoc. Vrhám sa pomáhať všetkým… len nie sebe.
V Maruške som videla maličkú, opustenú a osamelú dievčinu, ktorá potrebovala pomoc.
Snažila som sa, naozaj, snažila som sa spojiť s oboma mojimi rodinami.
Otec, jeho žena a moja „polovičná sestra“ (vlastne vôbec nie sestra)… Otec nabral odvahu a povedal mi, aby som nevolala, nechodila ani nepísala.
„Katka nechce,“ hovorí mi so sklopeným pohľadom. Mali sme trinásť, mám špicaté kolená, veľké dlane na tenkých zápästiach ako kraby, veľkú ústa mA dnes, keď sa pozerám na vreckového myšátka, ktoré mi daroval Martin, viem, že konečne nemusím byť silná – stačí, že som sebou.
