Mačiak spával so ženou. Opieral sa o ňu chrbátom a všetkými štyrmi labkami ma odtláčal. Ráno sa na mňa díval drzo a posmešne. Nadával som, ale nič som s tým nenarobil. Miláčik, všakže. Zlatko a slniečko. Žena sa smiala, ale mne do smiechu nebolo.
Toto „zlatko“ dostávalo vypečenú rybu, z ktorej mu vyberali kostičky, zatiaľ čo chrumkavú chutnú kožušku skladali do úhľadnej hromádky vedľa dymiacich, šťavnatých kúskov na jeho tanieri.
Mačiak sa na mňa škeril, čo zrejme znamenalo:
„Ty si nanič, ale ja som tu pánom.“
Mne ostávalo, čo odmietol. Jednoducho ma týral, ako sa dalo. A ja som mu to vracal – odstrčil som ho od ryby, shodil z pohovky. Vojna.
Niekedy mi do topánok ukladal „prekvapenia“. Žena sa chichotala:
„Nezaslúžiš si, aby ťa mrškal.“
A hladkala svoje slniečko. Mačiak ma pozeral zhora. Povzdychol som. Čo urobíš? Žena bola len jedna. Musel som to pretrpieť.
Ale to ráno…
Keď som sa chystal do práce, z predsiene zaznel ženin výkrik. Vbehol som a uvidel: šesť kíl srsti, pazúrov a zlosti útočilo na ňu ako býk na červenú handru.
Zviera ma zbadalo, skočilo mi na hruď a odrazilo ma až na zem. Chytil som stoličku, vytvoril štít, potiahol ženu do spálne. Mačiak narazil do nohy stoličky a zaječal.
Nezastavilo ho to. Útočil, kým sme sa nezavreli. Ošetrovali sme škrabance jodom. Žena volala do práce, že mačiak sa zbláznil a musíme k lekárovi. Ja som opakoval to isté šéfovi.
Vtom…
Zem zatriasla. V kuchyni rozbilo okná, v kúpeľni prasklo sklo. Telefon mi vypadol. Ticho. Vybehli sme z bytu a zhliadli obrovskú jamu pred domom. Roztrúsené kusy susedovho plynom plneného auta, prevrátené vozidlá ako korytnačky na chrbte. Sirény.
V úžase sme sa otočili na mačiaka. Sedel v kúte, s polámanou prednou labkou a ticho kňoural.
Žena vykríkla, zdvihla ho. Chytil som kľúče a leteli sme po schodoch sedem poschodí. Auto stálo za domom – šťastie. Hnali sme sa k veterinarovi.
O hodinu neskôr žena niesla „poklad“ s obväzom. Ľudia v čakárni ho hladkali. Doma mu usmažila rybu, vybrala kosti. Mne dala zvyšky.
Mačiak prišiel k tanieru, napol posmešne, napol s bolesťou hľadel na mňa. Rýchlo som do jeho porcie pridal svoj kúsok.
Zdvihol som ho:
„Možno som nanič. Ale s vami dvoma som najšťastnejší.“
Pusil som ho. Zamrmlal a oprel čelo o moju tvár.
Odvtedy spí so mnou. Hľadí na mňa a ja proším Boha len o to, aby nám dal čo najviac rokov spolu.
To stačí.
Pretože to je pravé šťastie. Úprimne.
