Ľutujem, že to tak dopadlo, povedal som so zvláštnym chvením v hlase.
Marek, si istý, že si zobral všetko? Nechceš ešte raz skontrolovať? kričala som, stojac pred zavretými dverami kúpeľne.
Zuzka, nechaj ma! Všetko mám videla si plnú tašku, odpovedal cez šum vody. Ale jeho hlas… chvel sa. Alebo sa mi to len zdalo?
Tašku som videla. Čo si do nej strčil to nie, zamrmlala som a ustúpila.
Zuzka, urob mi kávu! Silnú. Bez mlieka, dodal pokojne, keď vypol vodu.
Išla som do kuchyne, vybrala turka, bez slova naliala vodu, nasypala pomletú kávu, štipku soli tak, ako to má rád. Máme kávovar, ale Marek miloval kávu, ktorú som mu pripravila ja. Si taká starostlivá, povedal mi pred pár dňami, keď prišiel neskoro z práce a videl, ako som, podľa zvyku mojej starej mamy, opatrne zakryla večeru uterákom, aby neostala studená.
Posledné týždne sa stále oneskoroval údajne v práci. Budoval si kariéru. Čakal na povýšenie. A ja… zostávala som v tieni. Varenie, žehlenie, čakanie.
Akú božskú vôňu má tento nektár! povedal Marek, vošiel do kuchyne a odhodením vlásienok si odstránil mokré vlasy z čela. Sadol si k stolu a natiahol ruku po šálke.
Zuzka, dnes príde kuriér objednal som si nové poťahy do auta. Vezmi ich, prosím. Platba pri dodaní, povedal a hodil lyžičku cukru do kávy.
Samozrejme. Ako vždy, odpovedala som a posadila sa oproti nemu.
Tento výjaz neprichádza v najvhodnejšom čase, pokračoval so vzdychom. Ale nemôžem odmietnuť. Chápeš je to šanca, možno jediná. Vyšší manažér to nie je žiadna sranda.
To je pravda… Nepredpokladala som, že na takejto pozícii budeš musieť cestovať po regiónoch.
Rozmary šéfov. No, ešte mám pol hodiny, budem pracovať z telefónu.
Vstal a odišiel do druhej izby. Nechal po sebe šálku. Nič hrozné. Čo čakať je veľmi v strese.
Chcela som si podať jeho šálku, keď zrazu zavibroval telefón správa. Otvorila som ju.
*Zuzka, Marek klame. Nie je žiadny výjaz. Letí do Talianska s Viktóriou Horváthovou. Zastav ho, kým nie je neskoro. Zlomí si život.*
Adriána. Jeho mladá sestra.
Niečo v mojej hlave kliklo. On… s Viktóriou? To sa nemôže stať. Vtip? Ale Adriána nie je ten typ, ktorý by si robil žarty z takých vecí. A určite by neklamala.
Všetko sa začalo točiť pred očami. Vzduch sa stal ťažkým ako betón. Sotva som vedela dýchať, vstala som s námahou, nalia som si vodu a zrútila sa naspäť na stoličku.
Chcela som kričať. Rozbiť všetko. A v mysli mi zostávalo len: *Prečo?*
Zatínala som päsťe od hnevu. Chcela som k nemu pribehnúť, urobiť scénu, strhnúť masku. Ale… neurobila som to. Nezaslúžil si to.
Nech ide. A ja mu pripravím prekvapenie. Nie scénou činom.
Otvori som bankovú aplikáciu. Na spoločnom účte štyridsaťtisíc eur. Prekvapivo, tu stihol zasiahnuť desaťtisíc už chýbalo. Moje peniaze, mimochodom. Moja odmena za projekty, noci strávené prácou. A on… na moje úspory si berie svoju prvú lásku na dovolenku.
O Viktórii som vedela. Marek mi sám raz povedal a Adriána raz spomenula. Lásku z gymnázia, divokú. Dvakrát ho opustila raz pre staršieho muža, potom pre chlapa s budúcnosťou. Teraz sa vrátila. A Marek znovu padol. A znovu klame.
Mohol aspoň byť úprimný: *Zuzka, páči sa mi niekto iný. Ľutujem.* Bolelo by to, áno. Ale nie tak podlo. Namiesto toho sa správal ako potkan. Vzal peniaze, klamal o výjazde, napchal tašku…
No dobre. Ja vezmem zvyšok peňazí. Dnes. Do posledného centa. Potom rozvod. Jeho veci kuriérom rodičom.
Pozrela som si kalendár zajtra na obede mám dôležitú online prezentáciu. Ak to pôjde dobre odídem na dovolenku. Nie do Talianska, nie. Do Španielska, možno. Alebo niekde, kde on nikdy nebol.
Zuzka, idem, rozhodol som sa vyjsť skôr, povedal, vošiel do kuchyne elegantne oblečený, s kravatou.
Šťastnú cestu. Nech sa ti darí, odpovedala som, držiac šálku v rukách.
Čo to má byť za tón?
Zdalo sa ti.
Budeš mi chýbať…
Pochybujem, že na to budeš mať čas.
Nepomôžeš mi s taškou?
Radšej umyjem riad.
Dobre, idem.
Choď.
Dvere sa zabuchli. Marek ani netušil, že odchádza navždy. Zajtra vymením zámky.
Posadila som sa na stoličku. Rozplakala som sa. Horko. Z bolesti, z poníženia. Zradca.
Ďalšia správa od Adriány:
*Zuzka, si v poriadku?*
Utrela som slzy a vytočila jej číslo.
Adriána, ako si to vedela?
Kam
