Lapač snov
– Zase?! Simona, Simka! Prebúdzaj sa! Inak zobudíš aj tých malých! Drž ju! Lenka zoskočila z postele a potriasla sestru za plece. Kedy sa už konečne upokojí…
Soňa sa vo svojich snoch prehadzovala, jej kvílenie napĺňalo celú izbu, akoby vysávalo dušu a človek sa neubránil nutkaniu obzrieť za seba, či tam niekto nestojí.
– Ako v nejakom lacnom horore! Simka si stiahla prikrývku a so stále zavretými očami prešuchtala k Soniinej posteli.
Prehodila cez ňu svoju perinu, ľahla si k nej, objala ju a začala potichu spievať:
– Hajaj, búvaj, že bábika spí… Ale no! Lenka! Nejaká ukolísavka nám nepomôže! Je celá horúca! Prebuď mamu!
Lenka zaťala zuby, chvíľu váhala, no nakoniec vošla do spálne rodičov. Čo už, Soňa je v podstate takisto dieťa ako všetky ostatné, a keby mama zistila, že s tým dievčatá neprišli, určite by vyčítala.
V izbe vládlo ticho. Lenka opatrne pohladila ramienko Jurka v jeho postieľke prisunutej k rodičovskej posteli a dotkla sa mamy.
Mamička…
Tmavé oči, rovnaké ako Lenkine, sa okamžite otvorili, akoby mama Ľubica ani nespala, jej teplá ruka zakryla Lenkine prsty.
Čo sa deje, moja?
Soňi je zle, mami. Zdá sa, že má horúčku. Je úplne horúca!
Jurek sa zamrvil a Ľubica, tak ako pred chvíľou Simka, začala tíško spievať:
Hajaj, hajaj, hajaj…
Pohladila drobného synčeka a usmiala sa na Lenku.
– Skús ho chvíľu kolísať, nech sa nezobudí. Ja idem hneď za Soňou…
Ľahko, ako keby ju včera nebolel chrbát po nevydarenom páde zo stoličky počas upratovania, sa postavila, odcupitala do izby dievčat a načúvala príjemnej tme spiaceho domu.
Dom bol jej pýchou. Toľkokrát už počula, že ona a Milan tú stavbu neutiahnu, že zbytočne sa namáhajú, že v paneláku by im bolo isto pohodlnejšie…
Rodina len mykla plecami, vôbec sa nehanbila nadhodiť trucovité:
Načo také paláce?! Veď vy ste bezdetní!
Srdce Ľubice pri tom bolelo, ruky klesali, akoby ju niekto bezcitný tlačil k zemi. Nemôžeš byť matka? Nie je ti dopriate? Tak už nevystrkuj nos. Netreba ti nosiť peknú hlavu vysoko! Iní si to zaslúžia viac!
Milan ju v takých chvíľach objal a čudoval sa, akoby jej líce presne padlo do jamky pri jeho krku. Boli ako zošití dokopy, cítili nielen teplo jeden druhého, ale až do úkrytu ukryté myšlienky. Akoby nebolo možné, že by jeden cítil niečo, čo druhý nezbadá.
– Netreba! Nevšímaj si ich. Oni nič nevedia!
– Ale majú pravdu, Miňo… Nenastane to…
– To ešte uvidíme! Milan zaťal zuby na hnev na všetkých, čo jeho ženu urazili, a prisahal, že jej sen sa splní.
Vyzeralo to, že všetko je možné, keď bývaš na okraji Bratislavy a máš peniaze. Lenže jedna klinika, potom druhá, tretia… A všade sa dočkal len mávnutia rukou:
– My nie sme kúzelníci.
A Ľubica zasa sklopila zrak, tentoraz aj pred Milanom, nevediac, ako mu povedať, čo už sama dávno pokladala za uzavretú. Až keď prehovoril o dome, odvážila sa:
– Nie so mnou, Miňo… Milujem ťa, vieš to. Ale ty by si mal mať rodinu. Ak ti nedám dieťa, potom… žiadam rozvod.
– O tom môžeš len snívať! Milan nasrdene tresol hrnčekom s čajom a poskakoval kuchyňou, držal si popálené ucho. Ľubka, prestaň! Ja som jednoduchý chlap, poviem ti to aj po slovensky! Tvoja mama nebude rada! Akého sprostého zaťa chytila, čo iné nevie než hrešiť! Či aj keby! Kto ti nahovoril, že ťa pustím? Pre Boha, žena hlúpa, to si majsterka na urážky!
– Ja?! Ľubica prekvapene zdvihla zrak a aj zabudla, že už mala do plaču.
– A kto iný? Trepeš také veci?! Ty si pre mňa všetkým. A deti… Ak budú nech. Ak nie možno je to náš údel. Nebýva to každému dopriate byť rodičom…
Ľubica sa po rozhovore pokojná nestala – veď čo už, momentálne muž hovorí, že je rád. Je mladý, plný síl, ale čo bude o pár rokov? Začne ľutovať, čo zmeškal, len bude neskoro.
Ale Milan si stál za svojím. Príliš dlho čakal na ženu, ktorá sa mu stala šťastím.
Manželstvo s Milanom bolo Ľubiciným druhým.
Prvýkrát sa vydávala v devätnástke. Nešlo o to byť manželkou, ale uniknúť z domu, kde matka len dookola kontrolovala a vyčítala.
S mamou mala vzťah vždy komplikovaný. Danica, jej mama, ju raz milovala až do bezvedomia, všade vyhlasovala, aká nádherná jej dcéra, inokedy akoby ju posadli čerti a zabudla, že včera ju ešte menovala svojím šťastím.
– Ako som ja mohla dostať také nepochopenie za dieťa?! Ľubica! Niekedy si génius! Inokedy… čo v tej hlave máš dievča?
Keby Ľubica vedela, odpovedala by. Takto len sklápala oči a nerozumela, ako má milovať tú, čo na ňu kričí…
Ak by sa jej niekto spýtal, či miluje matku, Ľubica by suverénne odpovedala Áno. Veď nemilovať mamu je hlúposť. Ale keď dospievala, pochopila, že vysoká škola, dobrá práca, či veľa priateľov nerobí z človeka hrejivého blízkeho. Jej mama to vedela poriadne zahrať a bola stredobodom spoločnosti, no s dcérou si cestu nenašla.
– Mama, prečo ma nemáš rada? otázka napokon padla týždeň pred svadbou, keď mama len nadvihla obočie nad šatami: Kde si zohnala tú handru?
Ona si ju mesiac hľadala, bola presvedčená, že strohý štýl nebude na prekážku, zostala zarazená, slovami ani nedokázala odpovedať.
– Mama, odpovedz! Ja tomu nerozumiem. Som jediné dieťa, s otcom ste žili dobre, aspoň ja som vás nikdy nepočula sa hádať. Čo je na mne zlé?! Prečo si taká tvrdá?
– Nehovor blbosti!
– Ale veď čo mám robiť, vždy to nie je správne…
– Tak to urob správne, všetko sa urovná! Ľubka, už mi neťahaj nervy! Rozhodla si sa, že sa vydáš? Nerátaj s tým, že tvoj výber schválim! Ten je tvoj, potom nevyčítaj, že som ťa neodradila! Chceš, aby som schvaľovala všetko, čo robíš? Nechaj ma! Mama nie je tá, čo stále bozkáva tvoj vršok hlavy! Občas treba aj pokarhať.
– Občas…
– Prestaň! Budeš mať vlastné deti pochopíš!
– Čo pochopím, mama?
– Aké ťažké je občas milovať svoje dieťa. Ako ťažko mu dáš najavo, že je ti drahé! Ja som pre teba málo urobila?
– O tom teraz reč nie je…
– O čom teda? Otec mal len svoje záujmy, a ja som ťa vychovávala, lebo podľa neho je dievča údel matky, nie otca. Keby aspoň syn…
Vtedy Ľubica prvýkrát pochopila, kde je problém ich rodiny. Po rozhovoroch s maminými sestrami si bola istá, že rodičia chceli syna, jej narodenie ich veľmi nenadchlo.
– Pane Bože, aké stredoveké… Ľubica sa túlala jesenným parkom, snažila sa pochopiť, čo vlastne zistila. Chlapec je ono, dievča nie. Hlúposť… Keď raz budem mať deti, nikdy nebudem deliť na tých správnych a tých nesprávnych. Dúfam. Bože, prečo rodičia často takto? Ako to obísť? Nie je to zákonitost, hádam? To nechcem! Pomôž mi… Nauč, ako sa to robí…
Svadba bola honosná a zbytočná. V neforemnom korzete svadobných šiat sa Ľubica ledva nadychovala, mama ju nadšene objímala za driek:
– Nádhera, dcérenka! Je vám spolu krásne! Si šťastná?
Odpovedať jasne nemohla. Len prikývla, obzerala sa po kamarátke, či nepoprosí uvoľniť šaty, a bála sa vôbec dať najavo, že niečo nie je v poriadku. Veď načo by zasa mala počuť, že si zle vybrala? Stačilo, znechutiť si deň, čo by mal byť najšťastnejší v jej živote, nechcela.
Manželstvo, unáhlené a nešťastné, trvalo rok a pol. Keď sa manžel dozvedel o potrate, zbalil si veci a odišiel. Nečkal ani na prepustenie z nemocnice.
Byt, ktorý Ľubica dostala od rodičov pred svadbou, bol zrazu prázdny, matka v aute štebotala:
– Prenajmeme ho, zlato! Ty sa vrátiš domov! Hra stačila! Učiť sa musíš, potom ti s otcom vyberieme dobrého muža. Spoľahli sme sa priveľmi na tvoj výber a už vidíme, že to bola chyba! A chyby majú následky!
Ľubica neprotestovala, ale večer vošla do otcovej pracovne:
– Oci, ak ma máš aspoň trochu rád, nechaj ma bývať zvlášť. Nemôžem byť doma.
– Prečo?
– Príliš to bolí…
Tentoraz ju pochopil. Zakázal žene miešať sa do vzťahu s dcérou a vždy jej priznával podporu.
– Rozhodol som sa tak.
Danica prvý raz neprotestovala. Iba trvala na tom, aby Ľubica mala vždy nejaké peniaze bokom.
– Nechaj jej výplatu. Aj keď odmietne, nezabudni vkladať do zásuvky bokom. V správny čas si vezme, čo treba. Tak budem pokojnejšia.
Ľubica doštudovala právo, postúpila v práci, no osobný život sa nedaril. Nebola nepekná, ale chýbala jej tá povestná jiskra, čo zapáli veľkú lásku. Pôsobila ako vyhasínajúci uhlík. Žiarila len mierne, bez tepla…
A mala dôvod.
Žiaľ, komplikácie po predčasnom pôrode znamenali, že ďalšie deti už asi nikdy nebude mať, tak vraveli lekári.
Táto správa ju zlomila. Naďalej pracovala, občas s rodičmi šla na výlety, no život z nej akoby odišiel, všimli si to všetci v rodine.
– Čo sa s dievčinou deje, Danica? staršia sestra, Oľga, si ju zavolala na pretras.
– Veď nič…
– Pozri sa na ňu poriadne! Je ako socha… Jej oči sú prázdne. Treba s tým niečo!
Ľubica sa spočiatku neznepokojila častým výletom, posedeniam, kde sa objavovali nejakí mladí muži, ktorých volali starostlivé tetušky či rodičia.
A na jednej z rodinných osláv stretla Milana.
Nebolo to ako medzi nápadníkmi Milan bola len taxikár, čo priviezol jej tetu s rodinou na ich chalupu, a veľmi sa čudoval, keď sa pri dverách objavila krásna, vysoká blondína v bielom kabáte a nevraživo zahlásila:
– Idem späť do mesta!
Prečo zrazu stratila trpezlivosť? Prečo sa rozhodla, že má už dosť stretnutí, kde by ju, nebyť veku, určite postavili na stoličku recitovať mame? Všetky decká v rodine tým prešli. Ľubica sa len súcitne dívala na ďalšie vyvolené dieťa a mala jediný pocit: chytiť rozpakmi červenajúce sa dieťa za ruku a utiecť.
Milan sa nič nepýtal. Odfičal ju do mesta a len sa usmial, keď sa zháčila nad kabelkou zabudnutou u babky:
– Nemáte peniaze?
– Nie. Klúče mám, peňaženku nie.
– No a? Usmej sa a sme vyrovnaní.
Ľubica zagánila, len krátko poprosila:
– Počkajte, za chvíľu som späť.
Lenže keď schmatla eurá zo zásuvky, Milan už bol preč. Postála v bráne, vrátila sa domov a celý večer rozmýšľala, aké stretnutie jej osud nadelil.
Samozrejme, mame to neušlo nasledujúci deň jej domov prišiel Milan a v duchu si povedala, že je jej to už jedno.
Pozval ju na kávu, bol milý aj vtipný hoci bola od neho vyššia, vôbec jej to nevadilo. Vzťahu dala šancu pre niečo, čo cítila, hoci nevysvetlila. Nepotrebovala už odobrenie matky.
Rodičia spokojní neboli mama vyviedla haravaru:
– Preklínam ťa! Počuješ, dcéra?! Vydedím! Pane Bože, to čo je za partiu?! Pozbieraj rozum, Ľubica!
Mama zúrila, ale Ľubica už poznala tentoraz vie, čo chce a nebude rešpektovať zákazy a cudzie názory.
O svojich problémoch povedala Milanovi dávno pred svadbou.
– Čo na to povieš? otáčala v rukách mäkkú hračku, ktorú priniesol, temer sa mu do očí nepozrela. Možno nikdy nebudeme mať deti…
– A čo má byť? Veľká láska je iba o deťoch? Milujem ťa, Ľubka, je mi jedno, či porodíš desať drobcov alebo budeme sami.
– To len teraz tak hovoríš…
– Aj potom budem! Otec ma vychoval byť chlapom. A chlap drží slovo, to je správne. Pochopila?
Vzali sa skromne na úrade, hostina bola v Milanovom rodisku. Ľubicina rodina neprišla otec predsa len na konci zavítal, sucho zablahoželal a odišiel.
Milanova mamka, Božena, bola od začiatku priamym opakom svokry: Aká si chudunká… Miňo, poriadne ju kŕm! Ak nevie variť, veď vieš, ako to máš robiť sám! Vieš, ja ťa naučila… Ale neboj sa, princezná-smutná, dvíhaj hlavu! Sme tu krátko, načo toľko sĺz! Toľko roboty je… Poď so mnou, pomôžeš mi, varím džem, chlapi by všetko pojedli!
– Mama! Milan skoro slzy dostal, keď Ľubica s misou jahôd sedela na lavici.
Až tam si uvedomila jej sa to páči. Ten dom, to teplo, ktoré z Milana šlo. Boli jednoduchí ľudia, neskrývajúci city, nehrali sa na formu. Všetko bolo jasné buď sa prijmeš, alebo nie.
Keď sa Božena dozvedela o ich starostiach, len si vytrela ruky a objala ju: Dievčina moja, ťažko ti je… Ale ďakujem ti za pravdu. Iná by mlčala… Ale Božie cesty sú nevyspytateľné! Uvidíš, šťastie príde!
Ľubica svokre hneď neverila, časom však pochopila, že nič v nej netlačí, žiadne masky. Prijímala, čo život poslal. Aj dobré aj zlé.
Práve Božena bola tá, čo dala nápad. Ak vlastné nemôžete mať, vezmite si výchovou cudzie! Aj ja som bola vychovaná cudzími a nikdy by som nevymenila, čo mi dali.
Ľubicu prekvapilo, že je Božena adoptovaná. Veď to nie je o génoch povie ale koho cítiš za svojho. Tí, čo život dávali, som nepotrebovala. Som im len vďačná, že ma tu nechali, ale moji sú iní.
Deti v domove nenecháte, povedala a keď im opatrovníctvo dalo tip na súrodencov, neváhala.
A tak zrazu bola Ľubica mamou Simony (vtedy 7), Lenky (6) a Sáru (2,5). Dievčatá si ju rýchlo obľúbili: Nebojte sa, nie ste zlá, vy ste naša. Sára bola s ňou o chvíľu stále, volala ju mamka, bola vďačná za všetko.
– Ľubica, na čo si myslela, preboha! neverila jej mama Danica, Ako ste ich dostali?!
– Som právnička…
– Na hlavu ste spadli? Tri deti! S takou históriou!
– Mama, vždy som robila, ako si vravela, ale teraz rozhodujem ja!
Prvýkrát Ľubica zvýšila hlas. Už ma to nebaví! Teraz rozhodujem ja!
Deti rástli, Ľubica pracovala z domu len na pol úväzok, aby boli deti v bezpečí.
O tom, že čaká dieťa, dlho ani netušila. Pripisovala to únave, až keď Milan na kúpeľni rázne zahlásil: Ideme k lekárovi! Toto nie je normálne.
Božena, na návšteve, len mrkla od sporáka: Počúvaj muža. Je ti bledo, ako nespela paradajka. A ja viem svoje…
A mala pravdu. Keď lekár na obrazovke ukázal zrniečko života, Ľubica neverila.
– To nie je možné… Klamete!
– Slečna, zvoľte slová!
– Ale veď… To sa nesmie stať…
– Tak to povedzte tomuto bábätku tu usmial sa. Zavoláme manžela?
Z očí jej tiekli slzy a keď sa narodila Jurko, bol radosťou všetkých v dome. Simona a Lenka sa postavili v šíku na pomoc, Sára trochu žiarlila, kým pochopila, že ju má mama rovnako rada.
Aleby rodina bola neskoršie ešte väčšia, prišla k nim Soňa až z východu, dcéra sesternice Magdalény, ktorá prišla o mamu tragicky, otec v base. Malá Soňa bola z domova, vystrašená k smrti.
Nočné obavy nezmizli stále mala nočné mory a Ľubica niekoľkokrát za noc sedela pri nej, spievala jej, objímala ju, presviedčala, že doma je v bezpečí.
Simona a Lenka sa usilovali Soňu rozveseliť, ukazovali jej, že u nich je naozaj doma.
– Babka, prečo sa Soňa stále bojí? My sme neplakali…
– Vy ste silné vyrástli ste v ťažkých časoch. Soňa nemala dôvod sa obrniť. Láska je najlepší liek, ona tomu rozumie. Musí spoznať, že je tu vítaná. Preto vy trocha vydržte a pomáhajte jej. Toto je vaša sila.
Hračky, sponky, ešte aj Lenkina blúzka Soni nič nehovorili. Kým raz Sára, čo bola cez víkend u babičky v Modre, si vypýtala knihu o Indiánoch. Tam bola kapitola o lapači snov.
– To je ono! vyhlásil Sára. Vyrobíme lapač snov pre Soňu. Zlý sen ostane v tej pavučine, nebudú nočné plače!
Dievčatá sa hneď pustili do práce, mame napísali zoznam na perá, korálky a pierka poskytli dve svokrine sliepky. Sára podľa indíánskeho spôsobu vyberala farby pre každého.
Soňa o prekvapení netušila.
Ale tej noci sa stalo niečo iné Soňa sa v spánku rozkričala a prvý raz sama natiahla ruky k Ľubici.
– Neodovzdaj ma! Aj jemu nie?
– Komu, miláčik?
– Otcovi…
Vtedy Ľubica pochopila, že Soňa bola svedkom celej rodinnej tragédie. Prikázala rýchlo zavolať lekára, no kým došli, sama ju chladila, dávala piť a robila všetko, čo zvykli robiť naše mamy.
Ráno už Soňa pokojne spala, v izbe bolo ticho. Nad posteľou sa hompáľal nedokončený lapač snov.
– Čo to je? zvedavo zašepkala Ľubica Lene.
– Lapač snov, maminka, Sára to vymyslel. Robili sme to, aby Soňa spala dobre. Ale podľa mňa má Soňa najlepší lapač na svete.
– Prečo?
– Pretože má teba. S tebou už zlé sny neostanú.
– Má viac než len mňa. Má vás všetkých…
Nakoniec sa v dome (plnom detí, mamy, babky Boženy, dedka Joža, dokonca dvoch kocúrov a kuriatka od babky) smial celý svet.
A ja? Možno až dnes som pochopil, čo znamená domov nie je to len miesto, kde sa spí, ale svet, kde ťa má niekto rád, aj keď plačeš.
Viac k tomu netreba lebo každý dom má svoj lapač snov. Tým naším je rodina.
Naučil som sa, že rodina nie je len o krvi. Domov je tam, kde do teba niekto vloží lásku a vyrobí si z teba skutočného človeka.
