Milý denník,
Dnes sa cítim ako v búrke. Už ani neviem, či je to hnev, sklamanie alebo len únava. Ach, Jurko… kto by bol povedal, že ty, taký tichý a dobrosrdečný, raz narobíš toľko neporiadku v mojom srdci? Už asi nevládzem ani plakať, hoci mám tvár ešte jemne nalíčenú – pre mamu by to bola hotová dráma.
Tá blúzka, čo mám teraz na sebe, tú mi ušila mama. Vyhrabala niekde z komódy kúsok jemného režného plátna. Spomínala, že by sa hodil jej, no usmiala sa a šila po večeroch len tak pre mňa. Veď už som ženská, patrí sa nosiť poriadne veci. Kto by sa na mňa pozrel, ak by som chodila ako otrhanko?
Len keby sa tá snaha premenila na niečo skutočné? Netrvalo pol roka, čo sa do môjho sveta priplietol Juraj a aj tak to nakoniec skončilo takto: odkráčal preč s vojenským krokom a ani sa neobzrel.
Tak strašne ma to pichlo pri srdci!
Pochmúrne som si sadla na lavičku pred bytovkou za trhoviskom v našom malom mestečku Levoča, kde každý každého pozná. Rozmýšľala som: prečo všetko dopadlo práve takto? Jurko, môj prvý a jediný, s ktorým som sa ozaj cítila ako žena. Bola som presvedčená, že nás nič nerozdelí pol roka šťastia. Presne odvtedy, ako ma pozval na bylinkový čaj a ukázal mi svoju starú zbierku známok po starom otcovi. Odkedy som mu dnes povedala, že čakám dieťa, normálne ucukol, akoby uvidel ducha.
Samozrejme, nespomenula som rovno, že som tehotná. Povedala som, že už mi nestačí stretávať sa iba raz cez víkend, že ak naozaj myslí vážne, mala by som v jeho živote miesto. On sa len uškrnul a odpovedal, že ho čaká Domaša (tváril sa pritom skoro ako námorník), že jeho plány sa nemenia – kto ho naozaj miluje, pôjde s ním. Ako by som ja mohla odísť od mamy, ku ktorej som stále pripútaná, navyše s dieťaťom, niekde na druhý koniec krajiny, kde nemám nikoho?
Nie, to zrejme nebude. Vstala som, narovnala si sukňu, uhladila tri krátke pramienky vlasov – aj tak sa vždy rozstrapatia – ale mamina rada drží: upravená žena pôsobí inak, má šancu zmeniť svoj osud.
Juraj sa zdal možno neupravený, prižmúrené oči, ale dievčatá za ním išli – lebo bol múdry, veselý, vedel vážne rozprávať. Škoda, že má iba základku a polusmer strednej, ale život mu nič neubral. A ja? Tak akurát stredná odborná, ani do vysokej som sa netlačila, aj keď mama štekala, kričala a potom sa tri týždne so mnou nezhovárala. Dávnejšie to bolo…
Nie, ja tiež viem, kde je pre mňa hodnota. Veď na stavbe zarobím dosť aj pre seba, aj na maminu pošlem mesačne slušných 300 eur, a nie že by som nerozumela životu.
Mama ma nakoniec prešla, zase ma pritisla pod svoje krídla. Ale čo povie teraz, keď zistí, že bude stará mama? Skončí sa to cirkusom?
Nemusela som dlho premýšľať. Rozruch bol skoro okamžitý – mama vrieskala na celú bytovku. Susedky sa zbehli, ale len sme povedali, že mám problémy v práci a poslali ich domov. Sú rodinné veci, tie do cudzieho ucha nepatria.
Čo sa budeme klamať, dcéra? Hovorila som, že po svadbe až, nie predtým! Kto ťa teraz bude chcieť? Ach, Juraj, Juraj, takto ťa nepoznám! Zdalo sa, že je to dobrý chlapec. Zmija! Čo, povedala si mu o tom a utiekol?
Zvažovala som, či mám mame povedať všetko. Ale ona by mi už neverila a Juraj bude vtedy už ďaleko…
Áno, mami. Tak to bolo.
Och, moje dieťa A čo teraz?
A čo by? Zvládneme to! Veď nie sme malé deti. Dúfam, že mi pomôžeš, aspoň na začiatok. Potom to už zvládnem sama.
A čo som ja za matku, že by som ťa nechala? Hlúposti nevrav!
Vtedy som zavrela oči a aspoň na chvíľu pocítila úľavu.
Tak teda bez teba, Jurko Ja to zvládnem! Choď si za svojou Domašou alebo aj na kraj sveta. Ja sa už viac neponižujem.
Netrvalo dlho a sama som si už ani nespomenula, čo presne Juraj povedal, ako sa tváril, alebo kedy odišiel. Nahnevaná a zároveň znechutená som ostala len s pocitom, že otec môjho dieťaťa odišiel hneď, ako som mu ukázala, že som slabá.
Z tohto všetkého vyrástlo moje vlastné dieťa, moja Alenka neskôr už len Lena, ako ju prezývali v škole. Vyrástla v presvedčení, že na svete ju má naozaj rada iba babka. Mama bola častejšie preč, cestovala za prácou, aby nás ako samoživiteľku uživila. Aj keď sa ku mne vrátila, bola mrzutá. Babka vie žehliť, upokojiť… ale stačilo, že nás susedy poohovárali, hneď ma odstrčila:
Chod, chod k mame, nech ťa ľutuje ona! Prečo by sme mali trpieť, Bože, za čo?
Do troch rokov si bola istá, že gorúčko a trest sú vlastne jej mená. Tak ju oslovovala mama, keď bola zúfalá, a vtedy mi Lena vliezla pod zástenu, kde smrdela mäsom a kapustou, a v kuchyni potiahla za rukáv, lebo vedela, že u babky ju niekto objíme.
A načo jej servírovali ten hanblivý príbeh, prečo vlastne má nesprávneho otca? Prišlo to oveľa neskôr, keď mala Lena desať, mama rozkvitla a odišla do Prešova, že ide skúšať šťastie; nechala Lenu u babky.
Nebola som jej ukážkovou matkou. Vždy keď som sa vracala domov, Lena na mňa čakala, opustená, chudá, a ja som srdce zaliala darčekmi oblek či čokoláda? Sťažovala som sa mame:
Mami, prečo je moja dcéra taká chudá?
Nevie jesť, tvoje dieťa. Ešte keby si bola doma, možno by bolo inak! Ja sa snažím, ale aj tak nestíham.
Vyčítali sme si navzájom, že jedna musí ťahať, druhá je preč; napäto a smutne, každá z nás v inom kúte. Hoci som v duchu kričala, že chcem len žiť, mama ma napomínala:
Nemáš na čo nariekať! Spravila si si dieťa? Tak sa postaraj! A ak nechceš, napíš Jurajovi! Možno si zoberie dcéru
Nikdy! On o nej nič nechcel vedieť, načo by naraz chcel dieťa len tak? Nemakám na stavbe pre nič za nič, aby niekto cudzí prišiel a odviedol si, čo mu nepatrí!
Tak zostala u nás jediná téma tabu Juraj. Nikdy. Ani babka nemala povolené mu napísať.
A takto prešli roky. Lena šla na strednú, ja ju povzbudzovala, babka zamestnaná do úmoru. Ale keď som zomrela (ani neviem, kde som vzala tú slabosť), Lena ostala ešte viac na babku prikovaná. Čakala s ňou v drevenej kuchyni, s vôňou suchej bábovky a vonku štekali psi.
Vyhrabala môj dávny, zažltnutý list s adresou, keď padol obraz z poličky v obývačke. Pod sklom, kde bola schovaná moja fotografia zo stužkovej, trčal rožok bielej obálky… Lena ju začala čítať a srdce mi stislo, keď sa zverila, že nevie, komu na svete vlastne patrí a po kom je.
Mama, ja musím nájsť otca. Ty si hovorila, aký je, ale ja chcem vedieť sama. Ak bude pravda, že je podliak, budem si aspoň istá, že musím stáť len na vlastných nohách. Ale čo ak nie? Prečo si ma mala, ak si ma ani nemilovala? I tak mi však chýba, keď sa niekto teší, že je doma.
Napísala list a poslala ho niekam na východ – vraj Košice, aspoň podľa starej adresy v obálke. Dlho nedostala odpoveď. Medzitým domov priviezli malého Filipka môjho chlapčeka a Leninho brata.
Prečo je taký malý? smiala sa Lena so záujmom.
Babka len pokrčila plecami: Rastie, aj ty si bola menšia. Časom bude ako buk. Pomoc otca neprišla, ten vraj sľúbil, ale nič neurobil. Všetko zostalo na nich dvoch babka s návodmi, Lena so zápalom a Filipko s potrebou večného objímania.
Netrvalo dlho a stala sa z Leny druhá mama. Kamarátka Kvetka jej raz ukázala, ako sa prebaľuje, ako kŕmiť z fľaše, a že deti rastú rýchlejšie ako makový kvietok v poli. Naučila sa všetko, čo majú vedieť ženy aj keď z toho bola vyplašená.
Všetko sa zmenilo, keď jedna večer v septembri išla Lena s Filipkom od Kvetky domov. Malého už unavili jej bláznivé kamarátske dvojčatá, ťahali sa pomaly po cestičke k ich domu…
Otvorila bráničku na verande postával neznámy muž, opravoval svetlo, čo už roky nefungovalo, a utrel si čelo.
Do kelu, konečne zasvietila!
Spatrena Lenou stál a pozeral na ňu, oči sa mu zvlhli.
Dcéra…
Urobil pár krokov a objal obidve: Lenu aj Filipka.
Odpusť mi, prosím. Nevedel som o tebe nič. To je tvoj?
Nie… teda, Filipko je môj brat. Mamin syn.
A vtedy sa Filipko zavesil tomu mužovi okolo krku a on sa rozosmial aj rozplakal naraz.
Dcéra, poďme dnu. Komáre vás zjedli.
Babka mi hneď zrakom dala najavo, že už si všetko vybavili a všade zavládla pohoda. Čokoľvek bolo medzi mnou a Jurajom, už nezáležalo. Moja rodina sa rozrástla a ja som tomu ďakovala.
A o niečo neskôr sa Lena dozvedela, že jej list nevyšiel nazmar. Juraj dávno nebýval na starej adrese, ale dobrá žena list preposlala, hoci ho dostal až neskôr, keď sa vrátil zo stavby v zahraničí.
Ako som dostal tvoj list, dcéra, hneď som bežal! Roky som dúfal, že nájdem rodinu… Vaša mama mi písala len raz, odpísala, že je vydatá a mám na ňu zabudnúť. Netušil som, že tu mám dcéru… Ak by som to vedel, pešo by som prišiel z Košíc späť do Levoče. Chceš ísť so mnou? Mám veľký byt v Prešove, z okna vidieť celé mesto. Zvládneš tam vysokú, babka sa postará o Filipka.
Nie, tatko, nemôžem vás tu všetkých nechať!
A kto povedal, že budeš sama? Byt je veľký, všetci sa zmestíte. O teba aj tvojho brata sa postarám, babku tu necháme, alebo si vezmeme so sebou. Len súhlas mi daj!
Pozrela na babku a tá mala v očiach tiché prikývnutie. Všetci boli radi. Súhlasila.
Tak sa stalo, že Lena objala otca a už nikdy tento deň neľutovala. Odtiahla sa s ním za nové šťastie, aj keď v Prešove nie je more, je tam doma. Ani u nás v Levoči sa ticho nenosí, aj búrky sa preženú, ale kto vie, kde je hniezdo, vždy raz nájde aj pokoj.
Vždy tam zavonia kapustnica a pečené buchty podľa babky (hoci Lena nikdy nevie trafiť ten pravý recept), čaká tam usmievavý Filipko a veľký pohľad otca:
Ahoj, Lena! Tak som rád, že si prišla!
Aj ja, brat môj aj ja…
A v tej chvíli, nech sa svet točí akokoľvek, viem, že mám rodinu.
