LIDKA
Sergej Vavro si prezeral nohavice a košeľu so znechuteným výrazom, potom ich netrpezlivo hodil späť na stoličku. Ako v tomto ísť von?! Nohavice pokrčené, o nejakých pukoch sa ani nedá hovoriť a na zadku sa lesknú, nehovoriac o tom, že za posledné mesiace schudol aspoň päť kíl a nohavice na ňom visia ako vrece. Košeľa radšej ani nespomínam kedysi modrá, teraz má farbu vypranej handry, manžety sú rozstrapkané a golier stratil tvar hanba toto nosiť! Lidka by ho v takej košeli ani do najbližšieho obchodu nepustila, a teraz v tom chodí na fakultu prednášať doktorandom. Dovtedy mu bolo oblečenie fuk, ale vždy vyzeral nielen slušne, ale ako pravý elegán. Teraz? Ani náhodou!
Ani si neuvedomil, ako sa mu šatník vymieňal; nové saká, nohavice, kravaty, šiltovky, elegantné topánky Stačilo len povedať Lidke, že niečo potrebuje na zajtra, alebo nechal všetko na ňu. Ach, Lidka, Lidka, čo si to narobila, čo to bol za nápad? Takéto zradenie od nej nečakal! Bola od neho skoro o desať rokov mladšia, nikdy vážnejšie neochorela a tentokrát nič nenasvedčovalo, že by malo byť zle. Len mala pár dní teplotu, pridružil sa kašeľ, z ktorého si ťažkú hlavu nerobila. K lekárovi by nešla, dala by si bylinky, ale pred začiatkom školského roka musela ísť so všetkými učiteľkami vybaviť zdravotný preukaz. Tak išla na polikliniku
Formálne vybavovanie a hneď odtiaľ Lidku poslali do nemocnice dokola sa to rozkrútilo ako v nočnej more a na Nový rok už bolo všetkému koniec. Sergej Vavro to rozumom chápal, no mestskú polikliniku začal nenávidieť, akoby to ona Lidku pripravila o život, hoci práve tam zistili, že niečo nie je v poriadku. V jeho očiach za to mohli oni, lebo od nich sa všetko začalo.
S Lidkou sa spoznali vtedy, keď on ako druhák doktorand viedol semináre z matematickej analýzy a prváčka Lidka bola jednou z jeho študentiek. Sám nechápe, ako si ju všimol! Mal vždy rád veselé, výrazné dievčatá, a ona bola tichá, červené líčka od zimy, pehy aj vo februári a malé ruky s obhryzenými nechtami a fľakmi od atramentu. Práve tie jej ruky ho dostali! Och, tak sa roztápal, že si neuvedomil, ako sa začal viazať odprevádzal ju domov, chodil na varenie pirohov s jej starkou, a potom už nebolo cesty späť brali sa.
Po následných štyridsiatich spoločných rokoch Lidka zdvojnásobila objem, ostrihala vrkoče, fajčila dve škatuľky za deň a stala sa zástupkyňou riaditeľky na matematickej škole, ale Sergej Vavro stále videl tie detské, pekne vymodelované ruky a obhryzené nechty iná žena mu ani nenapadla. Pravda, z života v pastorále to nevytvorilo. Veď čo všetko za tých štyridsať rokov nezažili! Aj Sergej mal na rováši hriechy, minimálne desať nevinných a dva vážne, dokonca s odchodom z domu. Lidka mu to vrátila tri roky behala za riaditeľom fabriky, čo sponzorovala ich školu. Dve dcéry však boli kotvy, čo ich rodinnú loď po búrkach vždy podržali.
Tiež je to zvláštne: najprv boli chudobní a tlačili sa v garzónke, potom s malými dcérami všetko nestíhali presúvali sa medzi hudobkou, výtvarnou, základnou školou, krasokorčuľovaním a s nekonečnou sériou detských chorôb. No a teraz byt veľký, dcéry vlastné rodiny, vnúčatá ukážu len cez sviatky, mohol by si žiť konečne pre seba a Lidka si zmyslí toto. Ani mu nenechala žiadne inštrukcie, ako žiť ďalej!
Sergej Vavro takýto koniec od Lidky nečakal, chvíľu ani nechápal, čo sa vlastne stalo na pohrebe sa správal akoby na oslave, nie na smútočnom stretnutí, čo si mnohí všimli a usúdili, že netreba jeho smútku venovať pozornosť. Ale mýlili sa! On to všetko začal vnímať až o tri mesiace, s príchodom jari, a vtedy ho to zlomilo. Začal chradnúť, chudnúť až nepoznal sám seba a doma nevydržal ani chvíľu v tichu.
K dcéram sa lepiť nedalo: jedna lietala po svete s ochranármi, raz zachraňovala delfíny, inokedy sledovala migráciu vtákov; druhá bola pohltená rodinou svojho muža, v jej živote pre otca miesto nebolo. Tak začal Sergej chodiť po návštevách. Vlastne ťažko ich nazvať návštevy: prichádzal zavčas rána, prázdnil taniere aj šálky, driemal v kresle, pil čaj s koláčmi a ticho mrmlal, odrýval omrvinky na zatuchnutú košeľu a na stôl, sedel, kým už naozaj nebolo vhodné tam zostať. Potom sa vlečie domov a zajtra či pozajtra príde znova.
Doma vôbec nejedol pritom celé štyridsať rokov varil on, a teraz sa pre seba nedonútil ani polievku urobiť. Zvráskavel a zostarol, až sa ho priatelia zľakli a rozhodli treba ho narýchlo oženiť.
A tak dnes smeruje do divadla s nejakou Annou Kostolnou. Z toho nič nebude. Ešte s Lidkou občas zašiel do divadla, ale len kvôli nej. Jemu to pripadalo falošné, strojené, nudné, často až úbohé. Lidka ale žiarila, zbierala programy, rozoberala každý detail odmietnuť by jej nedokázal. Teraz ho kamaráti ťahajú na predstavenia, vkuse podstrkávajú lístky, on sa vlečie po premočenom snehu s cudzími paniami na tie nezmysly, v stiesnených topánkach sedí tri hodiny v zaprášenom kresle, dusí sa parfumami a v prestávke ponúka “koreničkám” džús so suchými koláčmi a túži ležať na vankúši, ktorý snáď ešte vonia po Lidke alebo sa mu to len marí. Ale uraziť priateľov by bola hanba, ísť musí. Aj keď rozum mu vraví, že sám žiť jednoducho nevie, aspoň zatiaľ, ale načo to trápenie predlžovať už nevie.
Dzisiešná Anna Kostolná vyzerala celkom mladistvo a pekne. Sergej by si pred desiatimi rokmi veru trúfol. Bola o pätnásť rokov mladšia, drobná, upravená, vtipná, spoločenská. Vedľa nej sa cítil jeho vek dvakrát taký ťažký. Sexi žena, evidentne mala záujem pokračovať v kontakte a hneď dohodla plány na najbližší víkend. Dokonca aj predstavenie nestálo za veľa, aspoň bolo krátke a bez prestávky. Ale po divadle sa patrilo pozvať dámu do kaviarne.
Lenže osud mu prial. Anna Kostolná poznamenala, že býva neďaleko divadla pri električke a dnes sa jej vraj vydarilo pečené mäso aj koláč, rada sa s ním podelí o večeru. Bolo jasné, že je to dobre premyslené, ale Sergej tak potreboval tú domácku atmosféru, že ani len neprotestoval a išiel rád.
Anna bola vo svojom živle. Bytík čistučký, voňal škoricou a vanilkou, sama gazdiná sa prevliekla do teplákovej súpravy, ešte viac omladla, zvŕtala sa v kuchyni, podávala najrôznejšie dobroty, viedla príjemnú reč a Sergej na chvíľu pocítil, že by tu vedel ostať natrvalo v tomto rozprávkovom domčeku, kde minulosť netlačí a z políc naňho nevykúka každý deň, ale začína úplne iný život.
Neochotne sa vybral domov, keď už bolo hlboko po polnoci. Na zajtra vystavili plán ísť do Múzea súkromných zbierok, potom dohodli kúpu nového šatníka, aby sa pred dámou nehanbil, v sobotu mal byť domáci obed u Aničky. Ona by radšej išla na chalupu, ale dcéra poprosila, aby vyzdvihla vnučku zo školy, tak teda v sobotu obed s vnučkou doma, chata počká na nedeľu.
V sobotu ráno Sergej skočil ku holičovi, hneď vyzeral mladšie, prepotil návrat k mladosti novou károvanou košeľou a mäkkými manšestrákmi, kúpil kvety a čokoládu pre vnučku a vyrazil za Annou Kostolnou. Už na schodoch rozvoniavala pečená kačka a niečo sladké, Sergej si všimol, že si pospevuje melódiu a usmieva sa na svoje odraz v zrkadle starej výťahovej kabíny.
Anička ho vítala srdečne, viedla rovno do kuchyne: A kde máš vnučku? spýtal sa Sergej. Hneď ju zavolám, tvrdohlavec, nechcela von z izby, odvrkla Anna. Sergej medzičasom postavil kvety do vázy, otvoril víno aj džús pre dievča, nakrájal chlieb, sadol k stolu.
Zoznamte sa, Sergej Vavro! Toto je moja vnučka, Lidka!
Uvidel veľké, priezračné oči, ružové líčka, pár pieh na nosíku. Lidka sa naňho dívala podozrievavo a od nervozity hrýzla necht na palci.
Len aby som tu nezomrel rovno na mieste, prebehlo Sergejovi hlavou, rýchlo sa postavil a vyšiel von…
Dnes už viem, že človek zostane sám len vtedy, ak stratí vôľu začať znova žiť. Aj keď sa život rozpadne, vždy je šanca, že sa objaví nová Lidka so svojimi piehami a detskými rukami, a nečakane navráti kúsok tepla do srdca. Stačí len nebyť sám a nebáť sa otvoriť dvere.
