LIDUŠKA
Sergej Vasiľovič si prehliadol nohavice a košeľu, potom ich so znechutením hodil späť na kreslo. Akože v tomto pôjdem medzi ľudí?! Nohavice vyžmýkané, záhyby už ani nevidno, na zadku sa lesknú, a odvtedy, čo schudol hádam päť kíl, na ňom visia ako vrece. Košeľa, no radšej ani nehovoriť bývala belasá, teraz má akúsi myšaciu farbu, manžety doodierané, golier stratil pevnosť hanba! Liduška by ho v takej košeli ani do dedinského obchodu nepustila, a on v nej chodí prednášať na univerzitu profesorský kurz.
Nikdy ho oblečenie špeciálne netrápilo, ale vždy vyzeral nielen slušne, ale priam švihácky. Teraz už nie! V minulosti nikdy nepostrehol, ako sa mu vymieňajú košele, pribúdajú nové obleky a bundy, kravaty, baretky a módne topánky stačilo siahnuť do skrine alebo si len povzdychnúť, že zajtra sa treba lepšie nahodiť… a Liduška všetko vybavila.
Ach, Liduška, čo si to vyviedla, čo si si to vzala do hlavy?! Takéto zradenie od nej nečakal! O desať rokov bola mladšia, nikdy vážnejšie neochorela, a ani teraz nič nenasvedčovalo problémom. Tri dni mala trochu zvýšenú teplotu, akýsi blbý kašeľ. Ani by k doktorovi nešla, radšej by pila svoje bylinky, ale kvôli škole si pred začiatkom roka musela obnoviť zdravotný preukaz. Tak šla s kolegyňami do polikliniky.
Zdalo sa to ako samozrejmá vec, poliklinika nič veľké, no priamo odtiaľ Lidušku poslali do nemocnice, všetko sa roztočilo ako v zlých snoch a do konca roka bolo po všetkom. Sergej Vasiľovič všetko rozumom chápal, ale miestnu polikliniku začal nenávidieť, akoby ju zabili tam hoci práve tam spozorneli! No mal v hlave detskú logiku: čo začalo tam, to je na vine.
Spoznali sa, keď ako druhák na doktorandskom učil študentov integrálne počty a prváčka Liduška bola v jeho seminári. Až čudné, že si ju všimol! Páčili sa mu vždy hlučné, výrazné a dravé dievčatá, ona bola ako decko: líčka červené od zimy, pehy aj vo februári, kraťúčké baculaté pršteky s obhrýzanými nechtami a fľakmi od atramentu. Práve tie pršteky si ho získali…
Tak ho to rozcitlivelo, že si ani nevšimol, ako si na ňu zvykol, vozil ju domov, chodil k nim a s jej starou mamou varil pirohy, a potom už nebolo cesty späť svadba! Za štyridsať spoločných rokov Liduška stučnela, ostrihala vrkoče, vyfajčila dve krabičky denne a stala sa zástupkyňou riaditeľa na matematickej škole, no Sergej Vasiľovič v jej rukách stále videl tie detské prstíky a obhrýzané nechty, srdce ho pichlo a nikoho iného nechcel.
Ale nebolo to nijaké idylické manželstvo: za tých štyridsať rokov zažili všeličo. Sergej Vasiľovič tiež nemal voči Liduške čisté konto, drobné zahýbania aj dve riadne krízy, keď odišiel z domu. A Liduška nezaostávala celé tri roky chodila na schôdzky s riaditeľom ich partnerského závodu. Mali dve dcéry, tieto kotvy držali ich rodinnú loď počas všetkých búrok.
Život k nim nebol fér: najskôr boli chudobní a natlačení jeden na druhého, potom s dvoma dcérami sa všetko točilo okolo klaviristu, výtvarníka, základnej školy, krasokorčuľovania a ustavičných detských chorôb. Až teraz, keď majú veľký byt, dcéry žijú svoj život a vnúčatá ukážu len vo sviatok, mohli by si užiť radosť a Liduška to celé takto ukončila… A žiadny návod, ako žiť ďalej, nezanechala!
Sergej Vasiľovič bol z jej odchodu v šoku, ani si hneď neuvedomil, čo sa stalo, a dokonca na karoch vyzeral akosi veselšie, než by sa patrilo, čo si neušlo poznámky zúčastnených mysleli si, že ho to veľmi nezasiahlo, netreba mu súcit. Ale mýlili sa. Veľkosť tej straty si uvedomil až o tri mesiace, keď prišla jar. Zlomilo ho to, sovrel sa, schudol, nevedel byť doma sám.
Žiť s dcérami sa nedalo: jedna cestovala kade-tade s ochranármi, raz zachraňovala delfíny, inokedy sprevádzala vtáky, druhá bola ponorená do domácnosti, starala sa o dieťa a pre otca tam jednoducho nebolo miesto. Sergej Vasiľovič začal chodiť na návštevy k priateľom.
Ale tie návštevy ani neboli návštevy: prichádzal zavčasu, nenásytne jedol, driemal v kresle, mlčky pil čaj s piškótami alebo koláčmi, sypal omrvinky na košeľu, stôl i podlahu, trpezlivo sedel, kým už nemohol zostať dlhšie bez hanby, potom šuchtavo išiel domov, aby sa zase o pár dní vrátil.
Doma skoro vôbec nejedol, pritom veď vždy viedol kuchyňu on, ale pre seba jedného variť nemal chuť. Rýchlo zostarel, schátral, až tak, že kamarátov začalo vážne znepokojovať a rozhodli sa dať ho dokopy cez ženenie.
A tak dnes išiel opäť s nejakou Annou Konštantínovou do divadla. Z toho nič nebude. Ešte keď žila Liduška, občas tam s ňou zašiel, len kvôli nej. Všetko to naňho pôsobilo umelo, nudne, často trápne, ale Liduška po predstavení dlho uchovávala programy, dookola rozoberala scény a on jej nevedel povedať nie.
Teraz však kamaráti, čo ho vzali pod ochranu, strkajú mu vstupenky a ťahajú ho po bláznivých predstaveniach, sedí s boľavým chrbtom v tesných sviatočných topánkach, v stoličkách zaprášených aj od parfumov neznámych žien, v prestávkach im kupuje džús a staré koláče a v kútiku duše túži vrátiť sa domov, hlavu zaboriť do vankúša, čo ešte alebo sa mu len zdá vonia po Liduške. Uraziť priateľov mu je trápne, tak musí ísť. Vie, že sám žiť nevie, aj keď nevie celkom prečo by mal v tom pokračovať.
Dnešná Anna Konštantínová bola prekvapivo mladistvá a príťažlivá. Sergej Vasiľovič si pomyslel, že pred desiatimi rokmi by ho také ženy veru bavili. Bola o pätnásť rokov mladšia, drobná, upravená, inteligentná a spoločenská.
Pri nej si pripadal ešte viac zostarnutý a ošúchaný. Ale ona mu očividne naznačovala záujem pokračovať a ponuku na spoločný víkend podávala s úsmevom.
Dnešné predstavenie bolo celkom hlavne, že krátke a bez prestávky. Po ňom by sa hodilo pozvať ju niekde si sadnúť, keď už neostali v divadelnom bufete. Ale aj tu mu šťastena priala.
Anna Konštantínová navrhla, že býva hneď za rohom pri metre a dnes sa jej mimoriadne vydarilo bravčové so zemiakmi a koláč, rada by s ním podebatovala pri večeri. Bolo jasné, ako to má premyslené, ale Sergej Vasiľovič tak túžil po domácej pohode, že ani z vôle neodmietol a išiel rád.
Anna tu bola vo svojom živle. V čistej, akoby bábkovej bytíku to voňalo škoricou a vanilkou, hostiteľka sa prezliekla do pohodlného športového úboru, čo jej ešte pridávalo na mladosti, obratne pripravovala jedlo, hostila Sergeja domácimi dobrotami, rozprávala sa s ním bez napätia a on si zrazu skutočne predstavil, že by tu chcel ostať v tejto rozprávke, ďaleko od minulosti, čo ho gniavila deň čo deň a začať nový život.
Sergej Vasiľovič mal čo robiť, aby neskoro v noci od Aňi odišiel na druhý deň plánovali výstavu v Múzeu súkromných zbierok, potom trochu nakúpiť oblečenie, nech nehanbí dámu, v sobotu spoločný obed u Aničky. Pôvodne chceli ísť mimo mesta a ukázať mu chatu, no dcéra poprosila, či na pár hodín neprivezú vnučku zo školy, tak naplánovali spoločný obed s ňou a chatu na nedeľu.
V sobotu ráno Sergej Vasiľovič zabehol do holičstva, hneď sa cítil o päť rokov mladší, ešte si obliekol novú károvanú košeľu, mäkké menčestrové nohavice, kúpil kvety a čokoládu pre vnučku a namieril rovno k Anne Konštantínovej.
Hneď na schodoch cítil vôňu pečenej kačice a niečoho sladkého, prichytil sa, že si pohmkáva melódiu a usmieva sa na seba do zrkadla v starom výťahu.
Anežka ho vítala tak radostne, akoby sa práve vrátil z vojny, viedla ho rovno do kuchyne. “A kde je vnučka?” spýtal sa Sergej Vasiľovič. “Už volám, je to veľká mrzúňa, ani nechcela vyjsť, sedí v spálni.” Sergej zatiaľ po domácky vložil kvety do vázy, otvoril fľašu vína, džús pre dieťa, nakrájal chlieb a sadol si.
“Predstavujem ti moju vnučku, Liduška!”
Uvidel veľké priezračné oči, ružové líčka a niekoľko pieh na nošteku. Liduška naňho nedôverčivo hľadela a rozrušene si hrýzla necht na palci.
“Tu by bolo najlepšie hneď skonať,” napadlo Sergejovi Vasiľovičovi, rýchlo vstal a vyšiel…
*
Dnes, keď pozerám na svoje ochabnuté ruky a staré fotografie s Liduškou, viem, že minulosť sa vymaniť nedá. Ale žiť znamená nechať si v duši kúsok lásky a naučiť sa aspoň občas otvoriť okno novej radosti, aj keby sa mi zdal svet už dávno prázdny a cudzí. Bez Lidušky je to ťažké, ale viem, že by sama chcela, aby som ešte nejako žil s jej pamiatkou pod kožou a s očami upretými, hoci bojazlivo, do nového rána.
