ĽUDKA
Sergej Václav si prezeral nohavice a košeľu, potom ich podráždene hodil naspäť na kreslo.
Ako môžem v tomto vôbec vyjsť ľuďom na oči?! Nohavice sú pokrčené, nenašiel by si na nich puk ani so svetlom, a na zadku sa lesknú, nehovoriac o tom, že za posledné obdobie schudol hádam päť kíl a teraz na ňom visia ako vrece. O košeli ani nehovoriac z modrej je akási ošumelá, manžety obšúchané, golier stratil tvar hanba! Ľudka by ma v takej košeli ani do samoobsluhy nepustila, a ja v nej chodím prednášať na univerzitu! Nikdy ho oblečenie nezaujímalo, napriek tomu však vždy pôsobil nielen slušne, ale priam elegantne. To teraz, to už je iné!
Predtým si ani nevšimol, ako sa menia jeho košele, objavujú nové obleky, vetrovky, kravaty, čiapky a štýlové topánky stačilo strčiť ruku do skrine alebo len Ľudke povedať, že zajtra potrebuje vyzerať dobre…
Ach, Ľudka, Ľudka, čo si to so mnou narobila?! Takéto zrady od teba čakal najmenej! Bola od neho mladšia skoro o desať rokov, nikdy vážne nestonala a ani tento raz nič nenasvedčovalo, že by to malo byť inak. Len tri dni teplota, otravný kašeľ. K lekárovi by ani nešla, radšej by popíjala svoje bylinky, ale pred novým školským rokom si musela vybaviť zdravotnú knižku. Tak išla s ostatnými učiteľkami na obvodnú polikliniku.
Malo to byť čisto formálne, a tá nemocnica vyzerala obyčajne, lenže ešte z tej polikliniky Ľudku poslali rovno do nemocnice a potom sa všetko roztočilo ako v najhoršom sne. Na Nový rok už bolo dobojované… Sergej Václav to rozumom všetko chápal, ale tú polikliniku začal neznášať, akoby práve ona Ľudku pripravila o život, hoci práve tam včas spozorneli! No jemu, ako malému chlapcovi, sa zdalo, že keď sa to celé začalo odtiaľ, tak sú vinní práve oni.
S Ľudkou sa spoznal ešte ako doktorand, keď viedol semináre z integrálneho počtu a ona bola prváčka medzi jeho žiačkami. Čudoval sa, čo ho na nej zaujalo! Mal vždy rád výrazné, hlučné dievčatá s iskrivými očami, ona bola však čisté decko, líca ako jabĺčka omrznuté od zimy, pehy i vo februári a malé bucľaté prsty s obhryzenými nechtami a fľakmi od atramentu. A práve tie prsty ho dostali!
Tak sa nad nimi rozplýval, až si neuvedomil, ako sa na ňu naviazal, začal ju odprevádzať až domov, navštevoval ich, pomáhal s jej starkou lepiť pirohy… a odtiaľ už nebolo cesty späť oženil sa s ňou! A hoci za štyridsať spoločných rokov Ľudka pribrala dvojnásobne, odstrihla vrkoče, denne vyfajčila dve škatuľky a stala sa zástupkyňou na materskej škole, on v jej rukách stále videl tie detské prsty a obhryzené nechty srdce mu po nich zovrelo a na inú ženu ani nepomyslel.
Netrvalo im to však ako v rozprávke. Po štyridsiatich rokoch sa všeličo stane. Aj Sergej Václav Ľudku raz-ne-raz pohneval, nejaké drobné nevernosti, ba i vážnejšie veci, keď z domu odišiel. Ani Ľudka nezaostávala, dala mu okúsiť život svojej cestičky, tri roky sa stretávala s riaditeľom továrne, ktorý pomáhal jej škole. No mali dve dcéry a tie boli kotvou, čo neutopila ich rodinnú loď ani v búrke.
Tiež to hádam nebolo fér: najprv žili v biede na malom kúsku, ako mladomanželia stále na očiach jeden druhému, potom sa život točil okolo hudobnej, výtvarnej, školy, krasokorčuľovania, detských prechladnutí… A keď už bola ich byt priestranný, dcéry odišli po svojom, žili autonómne a vnúčatá ukazovali iba na sviatky, keď mohli začať žiť konečne pre seba to vtedy Ľudka zrazu odišla. Ako má teraz žiť, žiadny návod nezanechala!
Sergej Václav bol jej stratou tak zaskočený, že dlho ani nerozumel, čo sa stalo, a aj na karoch pôsobil skôr ako na oslavách než na smútočnom obrade, čo si mnohí všimli a mysleli si, že ho to vlastne ani veľmi nebolí. Mýlili sa. Uvedomil si to až neskôr, keď prišla jar. Spadol do letargie, schudol ešte viac, a osamelosť mu bola neznesiteľná.
Žiť s dcérami nepripadalo do úvahy: jedna lietala po svete medzi ekologickými projektmi, raz zachraňovala delfíny, inokedy sledovala odlet vtáctva, druhá sa prepadla do kolotoča rodinného života a v jej pláne dňa pre otca nebolo miesto. Tak začal Sergej Václav chodiť po kamarátov.
Nazvať to návštevami by bolo priveľa: prišiel skoro ráno, jedol, čo našiel, prespal sa v kresle, potichu pil čaj s koláčmi, brojil omrvinkami všetko dokola, a potichu trónil, kým nebolo nevhodné ostávať, a potom sa len presúval domov, aby zajtra či pozajtra prišiel znova.
Doma takmer nejedol, hoci celé štyri desaťročia s Ľudkou bol rodinný kuchár, ale pre seba samotného mu nechutilo chystať nič. Aj navonok sa zhoršil, na pohľad ostarel, ošumel, opadával z neho život, až kamaráti rozhodli, že ho treba ženiť.
A tak mal ísť dnes do divadla s nejakou Annou Kvietkovou. Nebude z toho nič. Aj s Ľudkou bol v divadle najmä kvôli nej. Jeho nezaujímala tá umelá prehliadka, pripadala mu nudná a nepravdivá lenže Ľudka pozerala na javisko s takým očarením, zbierala programy, rozoberala s ním zážitky do detailov, že jej nevedel povedať nie.
A teraz mu kamaráti podhadzujú vstupenky na najbližšie predstavenia, a on sa vlečie s cudzími ženami po rozmočenom snehu na tie zvláštne hry, sedí tam tri hodiny v tesných poltopánkach a starých nohaviciach, dusí sa v cudzej voňavke a počas prestávky hostí staré paničky džúsom a zatuchnutým koláčom, a jediné, po čom túži, je vrátiť sa domov a zabočiť tvár do vankúša, ktorý ešte stále vonia po Ľudke aspoň sa mu to tak zdá. Je mu hlúpe uraziť priateľov, tak chodí. Pochopil, že žiť sám sa jednoducho nedá, aspoň jemu, aj keď nechápal, načo to všetko pokračuje.
Dnešná Anna Kvietková bola príjemná, mladistvá a upravená. Sergej Václav si uvedomil, že desať rokov dozadu by sa mu presne také páčili a možno by jednú aj zviedol. Bola o pätnásť rokov mladšia, malá, šikovná, inteligentná a spoločenská.
Pri nej si pripadal ešte viac ako starec a usadený ujo. Ale očividne mala o neho záujem, navrhovala spoločný program na víkendy. Predstavenie trvalo krátko a bez prestávky, čo tiež ocenil. Normálne by sa patrilo po divadle pozvať ju aspoň na kávu, keď už nie bufet. Ale osud mu žičil.
Anna totiž bývala kúsok od divadla, vedľa zastávky metra, a práve dnes sa jej výnimočne vydarilo bravčové na šťave a domáci koláč rada by ho pozvala na večeru. Bolo očividné, že je to plánované, ale Sergej Václav tak túžil po domáckej pohode, že ani neprotestoval a išiel s radosťou.
Anna bola výborná hostiteľka. V jej malom, voňavom byte to rozvoňala škorica a vanilka, ona sama na chvíľu odskočila, preobliekla sa do pohodlného domáceho oblečenia, vyzerala ešte mladšie a svižnejšie, v kuchyni viedla v rozhovore i kulinárstve, a on si pomyslel, že možno by tu mohol ostať navždy: aby ho už minulý život nepálil každú noc a neliezol mu na svetlo cez každé dvierka, aby začal úplne odznova.
Domov sa vybral nerád, až po polnoci. Na ďalší deň si s Annou naplánovali návštevu múzea súkromných zbierok, potom výber nového oblečenia, aby ženu nedehonestoval, a v sobotu spoločný obed u Anny. Anna by ho radšej zobrala na víkend na chatu, ale dcéra ju poprosila postrážiť vnučku, a tak zostali pri domácom obede.
V sobotu ráno išiel Sergej Václav ku kaderníkovi, hneď vyzeral mladšie, obliekol si novú košeľu so štýlovou kockou a mäkké manšestrové nohavice, kúpil kvety a čokoládu pre vnučku a vybral sa k Anne Kvietkovej.
Ešte na chodbe bolo cítiť upečenú kačicu a koláč, Sergej si uvedomil, že si pod fúzom hmýri melódiu a usmieva sa do zrkadla starého výťahu.
Anna ho prijala s náručím, doviedla hneď do kuchyne.
A kde je vnučka? opýtal sa Sergej Václav.
Hneď ju zavolám, je trochu tvrdohlavá, nechcela prísť, sedí v spálni. Sergej medzičasom upratal kvety do vázy, otvoril víno a džús pre malú, nakrájal chlieb a sadol si za stôl.
Zoznámte sa, Sergej Václav! Toto je moja vnučka Ľudka!
Uvidel veľké, priezračné oči, ružové líca a pehy na okrúhlom nose. Ľudka naňho hľadela trochu ustráchane a od napätia si hrýzla palec. Hlavne nech tu teraz nezomriem, pomyslel si Sergej Václav a rýchlym krokom vyšiel na chodbu…
Až vtedy pochopil, že to najdôležitejšie nevzniká v nových gaštanových topánkach ani vo vôni štrúdle, ale práve v tých niekoľkých momentoch, keď život opäť pripomenie jeho zmysel. Stratiť človeka znamená prísť o kus seba, no prijať nový deň s otvoreným srdcom to je odvaha, ktorá vracia život späť.
