Mucha na okne bzučala tenko a prenikavo. Vlado otvoril oči. Slnečný lúč nežne prešmykol po vankúši a po Vladovom pihovatomb nose. Usmial sa a sladko sa natiahol. Pod perinou bolo teplo a útulne. Trebalo vstávať, no tak sa mu nechcelo!
Mami, zavolal nesmelo. Ešte hlasnejšie: Maaami!
Mama vošla do izby, utierajúc si ruky do zásterky.
Prebudil si sa? Prečo kričíš? prikročila k posteli, naklonila sa a jemne ho pobozkala do nosa.
Dobré ráno, synček! Vstávaj, ty môj nezbeda!
Vlado objal mamu okolo krku. Voňala po mlieku, chlebe a ešte po niečom známom a domácom. Kedysi, keď žili v Bratislave, ho ráno do škôlky budil a dvíhal otec. Spolu cvičili, čistili si zuby, postriekali sa vodou a smiali sa, zatiaľ čo mama sa hnevala a poháňala ich. No potom sa všetko zmenilo.
Jedného dňa otec neprišiel po Vlada do škôlky, a on tam ostal so školníkom až do noci. Mama prišla neskoro, s opuchnutou tvárou od sĺz a povedala, že otec už nie je a že teraz je on hlavou rodiny. Čo presne sa stalo, Vlado nevedel, ale neskôr z útržkov hovorov dospelých pochopil, že otec havaroval na cudzie auto. Pre to auto im hrozní páni zobrali byt. Onedlho sa presťahovali na dedinu k babke.
Dedina bola veľká, tiahla sa popri rieke a končila lesom. Práve pri tom lese bývala stará mama Anna a teraz aj oni s mamou. Dedka nikdy nepoznal zomrel, keď bol Vlado uplne maličký, a tak teraz bol v rodine najväčším chlapom on!
Babka s mamou pracovali v družstve. Vlado už vedel, čo je to za veľký dom, kde bývajú prasce, kravy aj kone. Mama mu ukázala všetky zvieratá, keď ho brávala so sebou do práce. Jemu sa tam nepáčilo. Smrdelo to! On si ľahko zapchal nos, zatiaľ čo sa mama s babkou smiali…
Chlapec nazul studené kapce a v pyžame vybehol von na dvor bolo ho súrne treba. Augustové nedeľné ráno ho privítalo sviežim chladom. Mykol sa. Tu kohút zareval, tam ďalší. V diaľke štekali psi. Babka vyšla z maštale, mrmlúc:
Zasa niekto skúšal podkopať sa ku sliepkam. Či tu už máme čupakabru, či čo?
Čoskoro bude jeseň, pomyslel si Vlado dospelo a smutne. Už aby bola škola! Srdiečko mu vzrušene poskočilo pri tej myšlienke. S mamou už všetko pripravili: aktovka bola parádna! Naučil sa čítať cez leto, písať však ešte nie…
Na raňajky bola kaša a lievance.
Vlado, dnes pôjdeme s babkou na hríby. Pridáš sa, či si ešte malý? mama žmurkla na babku.
S vami, jasné! vyhŕkol Vlado s ústami plnými horúceho lievanca a chladného mlieka.
Vyrazili do lesa okolo poludnia. Les ich privítal chladom. Boli posledné augustové dni, hoci les ešte zelený. Hríby nachádzal Vlado všade, no mama mu ukazovala, že nie všetky sa dajú jesť, a rozprávala mu, čo je muchotrávka. Túlali sa dlho. Babka sa stratila a neodpovedala na mamine Halló!.
Slnko klesalo, keď mama rozhodla, že je čas ísť domov. Košík a taška boli plné pokladov z lesa. Vladove vedierko ho riadne ťahalo, no nefrflal: predsa bol chlap! Ibaže… ktorým smerom je domov? Mama znervóznela. Vyzeralo, že zablúdili.
Vlado, neodbiehaj!
Zamierili jedným smerom tam bolo močiarisko. Iným neprekľučkovali cez hustinu. Vrátili sa. Les ich motal. Volali babku, no vietor šepotal medzi topolmi tak hlasno, že nebolo nič počuť. Mama si sadla do trávy, nevediac, čo ďalej. Ubehlo päť minút a za chrbtom v suchom kroví zapraskali konáre.
Rozhrnuli sa kry a pred nimi stála… Ježibaba. Skutočná! Mama vyskočila.
Vlado zmeravel. Starena, zhrbená až k zemi, zhodila z pliec balík suchých konárov, načiahla sa k nim.
To ste sa zľakli? Dávno už malých chlapcov nežeriem! zaškŕňala sa, žmurkajúc na mamu, a zachrčala svojim chrapľavým smiechom, pri ktorom jej zbrázdený nos smiešne poskakoval.
Stratení, čo? Čí ste vy? Ankinina? rozprávala, no odpoveď nečakala. Znova si nahodila veľkú vŕšinu palíc, vykročila vpred a po čase sa ešte raz obzrela, zaburácala hrubým hlasom:
No čo tu stojíte, za mnou, rýchlo!
Mama s Vladom poslušne nasledovali ježibabu. Starena kráčala rozhodne, rozrážajúc vysokú trávu. Ani sa nenazdali a vyšli na širokú lúku. V diaľke sa črtala ich dedina. Na opačnom konci lúky kráčala z lesa babka Anna. Ježibaba sa zasmiala, zamávala rukou a zmizla smerom k dedine, chrbtom zohnutým po zem pod tiažou nákladu.
Ďakujeme vám! ticho vychŕkla mama, no ježibaba len ešte raz mávla za seba, akoby ich odháňala, a šuchtala sa preč.
Vtedy prišla babka.
Mami, kde si bola?! zúfalo hromžila mama na babku Annu. Zablúdili sme, to vďaka tej starenke sme vyšli z lesa!
Nataša, ako môžeš zablúdiť v troch boroviciach! Veď si tu celé detstvo pobehovala.
Babka, to bola ozajstná ježibaba? spýtal sa Vlado zmätene a trochu vydesene.
Ale čo, Vlado, to bola Pupenčová! Ale inak, ukrutne zlostná ako čarodejnica.
Večer pri večeri položil Vlado nečakanú otázku:
Babka, a prečo ju volajú Pupenčová?
Neviem presne, už aj za mladosti jej tak hovorili. Vraj ako dieťa bola veľmi tučná. Jej rodičia boli bohatí, mali veľké gazdovstvo. Vyšla von s krajcom chleba a slaniny a jedla pri plote. Alebo jej mama natrela chlieb maslom, zasypala cukrom mňam! Decká kolo nej behali, slinky im tiekli… No ona nikdy nikomu nedala ani kúsok. Preto nemala kamarátov. Obrovská bola! Chodila vždy s bruchom napred. Chlapci sa jej vysmievali: Pozri, pupok ti praskne!”
Ja si na ňu pamätám už ako na dospelú. Mne bolo desať, jej už cez tridsať. Mala známosť s traktoristom Grigom, mladším od nej. Bola urastená, nie krásavica, ale ani vyslovená škaredica. Len ten nos mala dlhý. Zobrali sa, narodil sa syn.
Chlapcovi bolo asi osem, keď prišla jar s vysokou vodou. Chlapi zvážali drevo z lesa po rieke. Decká skákali po kmeňoch, kde sa zasekli. Veľké deti to zvládli, ale ten Pupenčovej drobec spadol, klát ho kopol po hlave a klesol pod vodu. Tri dni ho hľadali, našli až dole po prúde. Odvtedy Pupenčová utrhla rozum. Griga prepil život. V zime ho našli zmrznutého pri lese. Pupenčovú pustili z blázinca. Vcelku sa spamätala, ale čudná ostala. Už cez päťdesiat rokov žije sama, s nikým sa nebaví. Kozičku má, bylinky zbiera, keď za ňou prídu, lieči nimi.
Babka zmĺkla. Mama zo stola odnášala taniere.
Veru… osud málokoho rozmaznáva, zamyslene povedala mama. A vtedy aj Vladovi prišlo Pupenčovej ľúto.
September bol slnečný a jasný. Rána už chladné, miestami mrazy, na obed ešte pálilo slnko. Vzduch bol čistý a priezračný. Les sa obliekal do hrdzavo-purpurového. Pozbierali zemiaky. Vlado už druhý týždeň chodil do školy. Prvého septembra sa mu navždy zapíše do pamäti, aj učiteľka Jolana Bartová, dobrá aj prísna, ktorá ho viedla z nástupu do triedy za ruku malý bol najmenší v rade.
Prváčikom ešte známky nedávali, no pani učiteľka ho stále chválila, že sa snaží, len viac písať musí, nech mu vyrastie pevná ruka. Zo školy sa skamarátil so Slavkom a Kolomanom zo susedstva, čo boli už druháci. Zvyčajne spolu chodievali domov, keď im končili rovnako hodiny. Keďže škola bola na druhom konci dediny, chlapci mu ukázali skratku cez pustatinu a Pupenčovej záhradu. Niekedy ho po škole prišla čakať mama alebo babka.
V ten deň mal Vlado šťastie: učiteľka mu nakreslila dve červené hviezdičky, pustili ho do knižnice a domov si odniesol knižku Čarovné slovo. Mal výbornú náladu, vyšiel zo školy s úsmevom. Slavko a Koloman mali ešte hodinu, tak šiel sám cez odpadkami posiatu pustatinu. Musel si vyberať cestu.
Zrazu počul čudné zvuky. Pozrel hore a zalapal po dychu. Pred ním stála svorka psov. Bolo ich veľa. Chcel utiecť, ale už bolo neskoro psy ho obkľúčili. Najväčšia suka pristúpila, spustila ňufák, vycerila zuby. Vlado vykríkol, ani svoj hlas nepočul. V tej chvíli naň pes skočil. Snažil sa brániť aktovkou, ale zúrivé zviera mu ju vytrhlo a trhalo po zemi.
Spadol, chránil sa rukami, no ostré zuby mu bolestivo uchopili plece a chlapec stratil vedomie. Vlado už nevidel, ako cez záhradu bežala zhrbená Ježibaba s lopatou v ruke. S ľahkosťou preskočila plot a tlčola naľavo i napravo besné psy. Tie zostali zarazené, ale boli mnohé a už cítili krv. Obkľúčili starenu i zraneného chlapca a išli do útoku. Ježibaba sa zmenila na zviera kričala prenikavým hlasom, oháňala sa lopatou. Veľká suka jej skočila na chrbát, zahryzla sa do krku. V kŕčoch bolesti padla Pupenčová na chlapca, celým telom a dlhou sukňou ho prikryla…
V tú dobu bolo v dedine ticho. Mládež v škole, dospelí v družstve alebo na poli. Zverolekár so šoférom sa práve vracali z mesta, dojednali krmivo a očkovanie pre kravy. Cestou po hline si všimli pohyb v tráve pri záhradách, počuli vrčanie.
Jožo, zaboč k Pupenčovej záhrade. Čo tam je?
Jožo zručil volant a priblížil sa. To, čo uvideli, ich šokovalo. Svorka psov, keď zbadala auto, zastala. Všade krv. Roztrhané zošity, knihy. Starena ležala tvárou k zemi, ruka obžratá do kosti. Na chrbte jej stál pes a trhal jej krk. Chlapi vybehli z auta, odháňali psi čím mohli. Psi ich hrýzli do nôh, skákali na prsia. Jožo uchopil zakrvavenú lopatu a utekal mlátiť svorku. Psy kvílili, štekali. Vodcovi tiekla krv z hlavy. Z dediny sa už hnali ľudia s vidlami a puškami, strieľali do vzduchu. Vodca zavyl, vyceril zuby a utekal k lesu celá svorka za ním.
Starenka zastonala. Vtedy si chlapi všimli, že pod ňou leží niekto ďalší.
Jožo, volaj záchranku! Starenka žije!
Keď Pupenčovú obrátili, uvideli bledého, krvavého chlapca. Bez vedomia…
Zlatý jesenný lúč sa šmýkal po vankúši a po Vladovom nose. Otvoril oči. Biele steny nemocnice ho desili prísnosťou.
Kde som? vedomie sa pomaly vracalo. Pohol sa.
Mama sediaca vedľa neho sa rozplakala.
Vlado, synček, prebral si sa!
Ruka a plece ho príšerne boleli, obviazané v obväzoch. Pomaly si na všetko spomenul.
Mami, psy mi odhryzli ruku, už asi nebudem vedieť písať?
Nie, synček. Neodhryzli, len roztrhali. Operovali ťa. Do svadby zahojí, žmurkla mama. Poďakuj Pupenčovej. Zakryla ťa vlastným telom. Spi, zlato
Pupenčovú pochovávalo celé selo pri Malom Dunaji. Psy jej roztrhali obe ruky a nohu. Srdce starej ženy to neznieslo pri operácii.
Na ďalší deň, rozzúrení chlapi z dediny bez vedomia úradov postrieľali celú svorku zdivených psov. Štyridsať tiel zakopali za dedinou do veľkej jamy. Pri lese našli psie brlohy so šteniatkami, tie si rozobrali po dvore.
Vlado chýbal v škole iba jedno štvrtrocie. Ruka ho ešte neposlúchala, no cvičil ju každý deň. Pani učiteľka ho chválila. Chlapci ho považovali za hrdinu!
S mamou chodievali na cintorín. Na hrob Pupenčovej položili veľkú hrsť kvetov. Na tabuli pri kríži stálo, že v skutočnosti sa volala Rozália Pupenčová a zomrela presne v deň deväťdesiatin. Mama sa rozplakala.
Taký je život! Ďakujem ti, Pupenčová. Za les, aj za syna! Nech ti slovenská zem ľahká je…
Keď mal Vlado na vianočnej besiedke vystúpiť Ježibaba, rozplakal sa a utiekol z miestnosti. Ruka ho hrozne bolela. Spomenul si na Pupenčovú.
