Letné dni v suteréne
Najprv buchot. Taký, od ktorého zvoní v ušiach, akoby práve do múru domu na rohu Zelené ulice nabúral nákladný autobus. Zuzka vypustila z rúk misku s mletým mäsom, sklo s rachotom rozbilo o dlažbu, mačka vystrelila ako vták a skamrela pod stôl. A potom nastalo ticho. Nie bežné – také živé, so zvukmi z ulice a kročajúcimi susedmi – ale mŕtve, hluché, aké býva v starých pivniciach z vojnových čias. Dokonca chladnička stíchla. Dokonca hodiny na stene akoby zadržali dych.
Zuzka stála ako prikovaná, s rukami po lakťe v mletom mäse, a na sekundu zabudla dýchať. Až po chvíli, keď jej srdce pustilo hrdlo, prišla na to: nie zemetrasenie, nie výbuch, nie auto. To znova spadol Jozef Michalovič zo siedmeho poschodia. Starý, osamelý, zvláštny. Už dlho vnímala, že sa kolíše ako prázdna váza na okraji poličky.
Bez rozmýšľania, so zubami zarezávajúcimi sa do pery až do krvi, vybehla po schodoch nahor. Srdce jej bilo ako bubon. Siedme poschodie – priamo nad ňou. Žil tu už dlho, ešte z deväťdesiatych rokov. Po smrti manželky sa stal tieňom – pohyboval sa pomaly, takmer nerozprával. Iba stará platňa sa ráno točila v jeho byte. A vôňa – niečo liečivé, mast alebo balzam. Niekedy sedel na balkóne v župane a pozeral sa dole, akoby čakal, že niekto príde hore po schodoch.
Takmer sa nepozdravili. Ona – z lhostajnosti, on – akoby ju vôbec nevidel. V ich vchode nikto nikoho nepotreboval. Spoznávali sa podľa krokov, podľa vŕzania dverí, podľa vône z kuchyne. Ale nie podľa mena. Nie podľa hlasu.
Dvere boli pootvorené. Vedela, že to tak bude: Jozef Michalovič ich vždy nechával tak – pre prípad… pre prípad, ako tento. Vbehla do bytu a všetko bolo tak, ako sa aj bála.
Ležal v chodbe. V modrej flanelovej košeli a opotrebovaných teplákoch. Vedľa neho ležala palica, rozbitá pohárka. Tvár sivá, pery stlačené do úzkej línie. Na čele – kvapky potu.
„Jozef Michalovič!“ Zuzka kľakla vedľa neho. „Počujete ma?“
Slabo pootvoril oči. Dýchanie ťažké, akoby stúpal do kopca.
„Som to ja… Zuzka. Zo šiesteho. Zavolám záchranku…“
„Netreba,“ zachrípal. „Len… pomôžte mi vstať.“
„Čo to hovoríte, niečo vás bolí? Ruka? Noha?“
„Nie. Len… slabosť. Doneste stoličku. Bielu. V kúpeľni.“
„Možno predsa lekára?“
Pozrel na ňu, nečakane ostro:
„Nie. Už dosť hanby. Nech aspoň susedia nevidia starého muža na zemi.“
Priniesla stoličku. Opieral sa o ňu, o palicu, vstával pomaly, s námahou, ale sám. Keď si sadol, vydýchol, akoby zo seba vyhnal všetku hanbu.
„Ďakujem… Ty by si nemusela…“
„Viem,“ odpovedala po chvíli. „Ale zostanem. Na chvíľu.“
Neodporoval.
A zostala.
Na deň. Potom na týždeň. A nakoniec – na celé leto.
Myla podlahy, varila ovsené vločky, vynášala odpadky. Takmer nerozprával. Občas len pozeral z okna, akoby čakal niekoho, kto už dávno nepríde. Inokedy spal v kresle, s palicou pri nohách, akoby strážil minulosť.
Zuzka sa potichu pohybovala po jeho byte. Ako v múzeu. Keď sa vracala domov, necítila tam nič svoje – akoby žila o poschodie vyššie. Svoj vlastný byt akoby bez svojho vedomia prenajala.
V práci ju prepustili na jar. Optimalizácia. Účtáreň zrušená. Hľadať prácu – zbytočné, mesto malé, voľné miesta žiadne. Muž – zmizol pred pätnástimi rokmi. Prepil sa, potom sa stratil. Syn – v armáde, ďaleko. Písal zriedkavo. A vlastne nikomu nebola potrebná. Na to si zvykla. Zvykla si byť tichá. Zvykla si na samotu ako na starý nábytok: vŕzga, ale nevyhodíš.
A zrazu – on.
Jozef Michalovič. Jeho byt. Jeho platne. Jeho pomalé dýchanie.
Po týždni začal rozprávať. Najprv – o hudbe. Potom – o vojne. O manželke – Zore. Stretli sa v Žiline. Spievala v speváckom krúžku. On bol v uniforme.
„Povedala, že vyzerám ako mole s hviezdičkami. To ma urazilo. A potom som sa už nikdy nevedel odtrhnúť. Spolu – deti, chaty, pracovné knihy. A potom srdce. U nej. A ja som zostal.“
Rozprával, ona počúvala. Niekedy sa nahneval – vytrhol jej z rúk lyžicu:
„Takto nie! Ona to robila inak!“ – a stíchol. Urazilo ju to. Odišla. Ale vrátila sa.
Pretože cítila – on čaká.
A možno aj ona.
Raz povedal:
„Ty máš hlas, ktorý sa chveje, keď sa hneváš. A na konci – akoby ti chýbal dych. Zora taká bola. Vždy sa tvárila silná. Ale vnútri – rozpadala sa.“
Neodpovedala. Lebo to bola pravda.
V auguste stíchol ešte viac. Takmer nejedol. Pil len po troškách vody. Sedel v kresle, zahalený do deky, pozeral sa do rohu izby, akoby vedel, odkiaľ má prísť ten dôležitý niekto.
Požiadal ju:
„Prines album. Ten, za knihami. Nájdi stránku s ružou.“
Našla ho. Medzi fotkami – starý pohľad. Ženský, okrúhly rukopis. Vypálený.
Jožo, nezabudni poliavať pelargónie. A vyber batérie z ovládača, lebo sa vybijú.
Počúval, kým čítala. Nie slová – hlas.Hoci pohľad bol vyblednutý, slová zostali živé, akoby ich Zora práve dnes napísala na kuchynský stôl.
