Luboslav Bednár vyrastal bez otca. Presnejšie, otec mu nechýbal, ale keď mal Lubo štyri roky, prišiel o neho. Bednár Michal, záchranár z Hasičského a záchranného zboru, zomrel pri odstraňovaní trosiek po zemetrasení v jednej ázijskej krajine. Spolu s ním zahynul aj Baron, nemecký ovčiak, ktorého Michal odchoval od šteňaťa.
Luboslavova mama, Dušana, po smrti manžela už viac svoje srdce nikomu neotvorila a syna vychovávala sama. Keď mal Lubo 14, prihlásil sa do kynologického krúžku v klube chovateľov psov. Dušana jeho rozhodnutie podporovala, ale v hĺbke duše mala strach, že Lubo pôjde v otcových stopách a vyberie si nebezpečné povolanie. Šestnásťročný Lubo si priniesol domov šteniatko nemeckého ovčiaka a dlho nevedel prísť na vhodné meno.
Raz, keď sa vrátil zo školy, začul, ako mama šteňaťu hovorí:
Ej veru, ty moje lapajstvo, čo si to zase vyviedol, lump jeden.
Chlapec sa usmial. V detstve, keď niečo vyviedol alebo prišiel domov špinavý, mama s povzdychom opakovala tie isté slová. Lubo vošiel do izby a so smiechom poznamenal:
Tak, meno už má. Bude to náš Lapaj.
Za dva roky Lapaj vyrástol na nádherného, silného a disciplinovaného služobného psa. Lubo bol hrdý na prácu s ním i na Lapajove schopnosti.
Prišiel čas narukovať do armády. Lubo podal na úrade žiadosť, že chce slúžiť so psom. Potajme Lapaja pripravoval na službu a veril, že obaja zvládnu skúšku. Poslali ich do výcvikového strediska, kde spolu tri mesiace dokazovali svoju pripravenosť.
Po výcviku ich zaradili na východné hranice. Lubo aj Lapaj našli na jednotke rýchlo miesto, a čoskoro im všetci hovorili Lapaj a Bedár. Keď išli na hliadku, vravelo sa: Lapaj a Bedár idú do akcie!
Slúžili spolu, až raz pri nočnej hliadke nastal vážny incident. Stretli sa s pašerákmi, došlo k prestrelke. Jeden vojak bol zranený, druhý zabitý a Lubo zmizol z dohľadu. Aj Lapaj bol ranený. Jednotka na poplach prehľadala celý rajón, no Luboho nieto.
Mesiac prebiehal spoločný slovensko-ukrajinský pátrací zásah, ale bez výsledku.
S ťažkým srdcom prišiel domov za Dušanou dôstojník z úradu. Priviedol aj Lapaja, už uzdraveného, no pajdajúceho na prednú labku. Dušana pri rozprávaní ticho plakala, hladila Lapaja po hlave a pes jej vložil nos do lona. Úradník hovoril niečo o nádeji, zázrakoch a pokračovaní pátrania, ale ona ho už nevnímala. Pozrela Lapajovi do očí a zašepkala:
Ej, veru, ty moje lapajstvo…
Odvtedy v parku každé ráno a večer videli zaujímavú dvojicu. Žena v strednom veku pomaly kráčala s pajdajúcim nemeckým ovčiakom. Bolo v nich toľko pokoja, hrdosti a vnútornej sily, že sa za nimi mnohí obracali. Ľudia akoby cítili, že ich nespája len puto panička a pes, ale hlbšie priateľstvo.
Dušana dávala povely tichým hlasom a veľa sa so psom rozprávala. Lapaj netiahol na vôdzke, bol pokojný, pozorne vnímal jej slová a nikdy neštekal.
Lapaj, dnes upečieme pirohy s kapustou a hríbmi. Cesto už kysne. Zajtra pôjdeme k Váhu, vybehaš sa v rieke.
Prešiel rok. Opäť sa z úradu ozvali, priniesli balíček potravín, granule pre psa a povedali, že o rok, ak sa nič nezmení, syna môžu úradne vyhlásiť za mŕtveho.
Dušana pokojne prijala správy, poďakovala a za dôstojníkom zavrela dvere s podivným úsmevom.
Nebuď smutný, Lapaj. Lubo žije, cítim to.
Jedného dňa zazvonil pri dverách neznámy mladý muž. Dušana znervóznela, ale Lapaj hneď veselo zamával chvostom.
Dobrý deň, pani Dušana. Som Nikodém Palkovič, slúžil som s vaším synom… teda, s Bedárom, rýchlo sa ospravedlnil a pohladil Lapaja. No ahoj, Lapaj, spoznal si ma, šibal jeden!
Sedeli a rozprávali sa až do noci. Nikodém hovoril o vojenčine, Dušana ho pohostila čajom a koláčmi, ukazovala Lubove detské fotky, spomínali na vtipné historky.
Naraz Nikodém stíchol, tvár mu zvážnela, akoby zbieral odvahu:
Pani Dušana, neberte ma prosím za blázna šepol.
Čo sa deje, Nikodémko? spýtala sa opatrne.
Lubo vás prosí, aby ste verili, že sa domov určite vráti.
Žena si zakryla ústa, po lícach sa jej rozkotúľali slzy. Lapaj vstal a priateľsky strčil ňufák do Nikodémovho kolena.
Nemajte obavy. Ja som ho nevidel, neviem, kde je, ale… Lubo sa mi pred dvoma týždňami prisnil a prosil, aby som vám to odkázal.
Dušana plakala, Lapaj jej oblizoval ruku. Nikodém ticho sedel a nechcel rušiť šťastie dvoch bytostí, ktoré spojila nádej. Sen nezaručoval zázrak, no neísť by nemohol a Lubovu prosbu splniť musel.
Tento rok opäť ubehol v smútku, no po parku znova kráčali známa dvojica. Žena rozpráva svojmu psovi a nevšíma si okolie.
Nastala zlatá jeseň. Slnko presvitalo cez prerieďujúce sa lístie a zalievalo park zlatistým svetlom. Dvojica prešla na koniec aleje a otočila sa. Oproti nim z opačného konca šiel vysoký muž, zabalený v slnečnom závoji. Kráčal pomaly, jemne kríval.
Lapaj zbystril uši, zastal a potichu zakňučal, potom sa rozbehol. Dušana pustila vôdzku a pes, zabudnúc, že kulhá, letel v ústrety tomu, na koho čakal tak dlho.
Dušana len bezmocne stála a z očí jej tiekli slzy. V diaľke sa objímali dvaja, ktorých spájala nielen bolesť, ale predovšetkým nádej.
Lebo aj keď strácame, nikdy nesmieme prestať veriť; nádej dokáže vyliečiť aj tie najhlbšie rany.
