Lenka odhodila prikrývku, prevrátila mokrú vankúšovú stranu a znova si ľahla. Bolo o čosi chladnejšie, ale zaspáť sa jej aj tak nedarilo. Rušili ju šuchotiacie pneumatiky občasných áut za oknom. A myšlienky. Tie ju rušili najviac. „Kam sa ponáhľa ten neskoro idúci vodič? Domov? Alebo naopak, uteká pred niekým do noci. Kto čaká na toho chvátajúceho pútnika?… Prekliate horúčavy…“
Lenka si povzdychla a vstala. Byt poznala ako svoje vlastné pästy, takže svetlo nezapínala. V kuchyni pristúpila k oknu. V dome cez ulicu svietili dve okná. „Či tam niekto čaká na svojho pútnika, alebo oplakáva jeho odchod?“
Mladé listy na stromoch jej bránili dobre vidieť, či pri oknách v protistranom dome niekto stojí. Lenka zapála stolovú lampičku a nalejala si zo čajníka pohár vody. Zhasla a znova sa pozrela na protivný dom. Jedno okno zhaslo. Pila malými dúškami, cítiac, ako spolu s chladnou vodou chladne aj jej telo. Holé chodidlá príjemne chladili linoleum.
Prázdny pohár postavila na parapet a vrátila sa do izby. Ale do rozdrvenej mokrej postele neľahla. Šla do druhej miestnosti a uľahla si na úzku tvrdú pohovku, pod hlavu si dala malú tvrdú vankúšku, vypchanú bohviečím.
A zrazu sa začala prepadať do spánku…
***
“Horko! Horko!” kričali hostia, držiac v rukách poháriky so šampanským.
Ján vstal a za ruku ťahal Lenku. Na vysokých podpätkoch svadobých topánok bola takmer jeho výšky, mohla sa mu pozrieť priamo do očí, a nie zhora, ako zvyčajne. Ján sa na ňu díval s obdivom, láskou a nezakrytým túžením. A Lenka sa naklonila dopredu, mierne sklopila hlavu tak, aby jej závoj zakryl profil pred hosťami.
“Raz, dva, tri…” spoločne počítali opití hostia…
Mama učila Lenku, že v rodine všetko závisí od ženy, že má viesť domácnosť a byť oporou manželovi. A Lenka sa hrdinsky pustila do budovania svojho rodinného šťastia.
Najprv všetko robili s Jánom spolu: chodili do obchodu, dokonca spolu varili večeru, smiali sa a bozkávali. Kým raz nezabudli pri bozkách na zemiaky na panvici, ktoré takmer zhoreli. Milovali sa. Zdalo sa, že tak to bude navždy, celý život budú mladí a šťastní.
Po dvoch rokoch Lenka porodila dcérku Zuzanku. Na začiatku pomáhala mama.
“Som unavená…” sťažovala sa Lenka, že Ján jej vôbec nepomáha.
“Muž pracuje, unaví sa. Taký je údel ženy – viesť domácnosť a vychovávať dieťa,” hovorila mama. “Môžeš cez deň spať spolu so Zuzankou. A ak sa on nevyspí, aký z neho potom bude pracovník?”
Lenka si zvykla spať po kúskoch, dokonca vypnúť na pár minút na lavičke počas prechádzky s kočíkom. Keď Zuzanka mala dva roky, Lenka ju dala do škôlky a vrátila sa do práce.
“Za päť rokov pôjdem do dôchodku, Zuzanku si vezmeme k nám s otcom, a vy si porodíte ešte jedno dieťa,” hovorila mama snívačne.
Ale po návrate do práce Lenka nechcela ani uvažovať o druhom dieťati. Ani Ján netrval na tom. Tak viac neporodila.
“Prečo muži zahádzajú? Lebo milenku vidia vždy upravenú a v šatke, a manželka si dovolí chodiť po dome neupravená a v opotrebovanom župane,” učila mama.
A Lenka sa snažila, aby ju manžel vždy videl upravenú a nalíčenú. Ráno vstala skôr, aby stihla byť pripravená pred jeho prebudením.
Lenže to ich manželstvo nezachránilo. Dcéra vyrastla, odletela z hniezda, a Lenka soLenka stála pri pieskovisku, sledovala, ako si vnuk stavia hrad, a zrazu si uvedomila, že po všetkých tých rokoch bolitsť v jej srdci už bola len ľahká jazva, nie otvorená rana.
