“Len obsluhuj,” povedal Dano bežným tonom. Ani nezdvihol oči od telefónu. “Tvoja práca je starat sa o dom. Ja zásobujem rodinu, ty vedieš domácnosť. Všetko je fér.”
Zastala som s tanierom v ruke. Po dvadsiatich troch rokoch manželstva som si zvykla na veľa, ale táto veta…
Natália, moja najlepšia kamarátka, ktorá sedela oproti mne, si posarkla do poháru s vínom:
“A čo povedal zlé? Veľa žien by bolo šťastných byť na tvojom mieste, Zuzka.”
Pohľad mi skĺzol k synovi. Andrej sedel so sklopenou hlavou. Jeho telefón zavibral.
“Dano,” položila som tanier na stôl. “Nepremýšľal si, že môžem byť niečím viac ako upratovačkou?”
“Začínajú výčitky,” prevrátil oči. “Dohodli sme sa, keď si odišla z práce.”
“Alebo si ma presvedčil, že to bude pre všetkých lepšie?”
Niečo v mojom hlase ho donútilo odtrhnúť oči od telefónu. Naše pohľady sa stretli a v jeho očiach som uvidela záblesk strachu. Naozaj si myslel, že si nevšimnem ich pohľady, tie náhodné dotyky?
Andrej sa zrazu postavil od stola:
“Môžem ísť? Mám zadanie z informatiky.”
“Samozrejme, choď,” odpovedala som bez toho, aby som spustila oči z manžela.
Zvuk zabuchnutých dverí sa rozozviedol po byte. Natália utiekla. Dano potichu zbieral tanieriky.
“Nechaj riady. Posaď sa.”
“O čom bude táto rozprávka?” zastal pri umývadle.
“O tom, že nie som umývačka riadu. Pamätáš si, kým som bola, kým si ma presvedčil, že ‘deti potrebujú matku doma’?”
“Zase s tým.”
“Nie. Ty si to rozhodol. Ako vždy.”
Manželov telefón ticho zazvonil. Správa.
“Neodpíšeš? Od Natálie?”
“Prestaň. Správaš sa ako blázon.”
“Ja? Poďme sa porozprávať o tom, kto je tu blázon. Povedz mi o tom spoločnom projekte s mojou najlepšou kamarátkou.”
Zvuk facky prehnal vzduchom. Ale nebol to Dano, kto ma udrel. To ja som mu jednu dala.
“Mami?” Andrejov hlas z chodby nás prerazil. “Idem k Tomášovi, dobre?”
“Dobre, zlatko.”
O tri hodiny neskôr som sa zobudila, keď buchli dvere. Andrej?
“Kde si bol?” postavila som sa v kuchynskom prahu.
Syn trhol, rýchlo niečo strkajúc do vrecka.
“Andrej, čo sa deje?”
“Ja… ja som skončil s výškou. Pred dvoma mesiacmi. Nechcem byť programovateľ! To je tá tvoja a otcova predstava, nie moja.”
“A peniaze? Komu dlhuješ?”
“Požičal som si. Desaťtisíc eur. Na fotokurzy. Teraz mi vyhrážajú, že povedajú otcovi.”
“Zajtra to vyriešime,” povedala som.
Nestihla som dopovedať. V zámke sa otočil kľúč. Dano.
“Nespí sa?” jeho hlas bol chrapľavý. Cítila som z neho whisky.
“Ocko, všetko ti vysvetlím,” postavil sa Andrej medzi nás.
“Čo presne? Že môj syn je klamár? Natália mi všetko povedala. O škole.”
Zamrzla som:
“Natália?”
“Tak je. Aspoň niekto v tomto dome mi hovorí pravdu.”
“Stačí,” prerušila som ho.
“Čo ‘stačí’? Toto si ty z neho vychovala?” otočil sa ku mne. “A mimochodom, o klamstvách – ako sa má Natália? Neunavila ju zrazu tá ‘práca’?”
“Drž hubu,” zasyčal Dano.
“Alebo čo? Zbiješ ma? Pred synom?”
Vtedy Andrej vykročil k dverám:
“Odchádzam. Vy dvaja… ste si hodní.”
Dvere sa zabuchli.
“Dotiahla si to?” Dano sa triasol.
A v tú chvíľu niekto zazvonil.
Pred dverami stála Natália. Rozstrapatená, s rozotretou očnou linkou.
“Musíme sa porozprávať.”
“Čo tu robíš?” vysekol Dano.
“To, čo vždy,” prešla popri ňom, sadla si za stôl. “Vrátiť životy do rovnováhy. Vieš, Zuzka, on mi tiež sľuboval rozvod. Hovoril, že som výnimočná. A potom som sa dozvedela o Mike z účtovníctva. A o Danke z fitka.”
“Drž ústa!” Dano udrel do stola.
“Nie. Ak už pravda, tak celá. O synovej škole… to som ja povedala jeho priateľke. Pohnula som ju proti nemu. A ona uverila, že ho opustí. Tak začala vydierať.”
“Prečo?” konečne som vydala zo seba hlas.
“Neviem. Možno som chcela, aby ste všetci cítili to, čo ja. Prázdnotu.”
Kráčala k východu, ale pred dverami sa obrátila:
“Vieš, čo je na tom najsmiešnejšie? Naozaj som ťa považovala za najlepšiu priateľku.”
Dvere sa zavreli.
“Zuzka…” Dano ku mne pristúpil.
“Nechce sa mi. Choď preč.”
“Poďme to prebrať.”
“O čom? O štvrtj ráno? O synovi, ktorý odišiel? O tvojej milenke, ktorá sa priznala? Alebo o tom, že som unavená byť len vašou slúžkou? Kľúče nechaj na poličke.”
Prikyvol. Pomaly vybral kľúče, položil ich na stôl. Ešte na chvíľu zastal:
“Prepáč.”
Znovu buchnutie dverí. Ostala som sama. Telefón zaviZavrela som oči, zhlboka som sa nadýchla a uvedomila som si, že konečne mám šancu začať znova.
