Bolo to už dávno, ale stále si na to pamätám, ako by to bolo včera. Keď som sa jedného dňa vrátila domov do svojho bytu v Bratislave, moja susedka Milena ma oslovila s podozrievavým pohľadom: Z tvojho bytu sa každý deň ozýva kričanie nejakého muža, už to nedokážeme zniesť. Akoby som bola po celom dni práce mátoha veď predsa bývam sama, ako je to možné?
Hneď na druhý deň som prišla domov už na obed a Milena na mňa čakala pri dverách:
Počula som to opäť, povedala a zľahka si preložila ruky na prsiach. Je to vždy okolo poludnia. Hrubý mužský hlas, niečo tam vykrikuje.
Zostala som zaskočená.
To nie je možné, bránila som sa, počas dňa som preč v práci a v byte bývam len ja.
Milena však zamietavo pokrútila hlavou: Nie je to prvý raz. A včera som dokonca klopala, ale nikto neotvoril.
Skúsila som sa neisto usmiať: Možno som nechala zapnutú televíziu.
Milena mávla rukou, ale jej slová ma nenechali v pokoji.
Keď som vošla do bytu, cítila som zvláštnu úzkosť. Prešla som všetky izby nič nechýbalo, všetko bolo na svojom mieste, dvere aj okná pozatvárané. Ale nejaký zlý pocit mi zostal.
V noci som ledva oka zažmúrila.
Ráno som sa rozhodla. Zavolala som do firmy na Šafárikovom námestí, že som chorá. O siedmej štyridsaťpäť som odišla z domu, aby ma susedia zahliadli, sadla do auta a prešla zopár ulíc. Potom som sa potichúčky vrátila a vošla zadnými dverami naspäť. V spálni som sa schovala pod posteľ a prikryla úplne dekou, aby ma nebolo vidno.
Minúty sa vliekli nekonečne pomaly. Už som začínala pochybovať, či mi niečo nepreskakuje, keď o 11:20 začali škrípať dvere vo vstupnej hale.
Ozvali sa kroky pokojné, akoby v nich bola istota, že toto je jeho domov. Škrabanie obuvi po parketách mi bolo čudne dôverne známe.
Kroky smerovali do spálne.
Zrazu sa ozval hlboký, nepríjemne známy mužský hlas:
Zasa si tu nechala neporiadok…
A potom vyslovil moje meno.
Tá chvíľa mi zmrzla v krvi. Ten hlas som poznala.
Až oveľa neskôr, keď už bolo po všetkom, keď pravdu rozkryli policajti z Rázusovej ulice, som zistila skutočný dôvod.
Majiteľ bytu, pán Pavol Chovan, si pravidelne robieval z môjho bytu môjho domova svoju oddychovňu, len čo som odišla do práce. Mal vlastný kľúč, poznal môj rozvrh, veď som mu to viackrát medzi rečou spomínala bez podozrenia.
Nič mi nebral. Nič nerozbil. Len si tam ako doma vyzul topánky, pustil slovenskú televíziu, vybral si jogurt, spravil si kávu a niekedy si ľahol na moju posteľ.
Vedel presne, kde mám akú pohovku, kde sú lyžičky. On sám totiž kedysi tento byt vyberal na prenájom a zariadil nábytkom. Preňho bol stále jeho.
Cítil, že na to má právo.
Niekedy nahlas komentoval môj neporiadok, veci na stoličke či bielizeň. Rozčuľovalo ho, ako zanedbávam byt. Jeho hlas prenikal cez steny a susedia si mysleli, že mám návštevy.
Vedel, kedy odídem i kedy sa vrátim domov.
Netušil, že tentoraz som doma a počujem ho ja.
Keď si ho polícia odvádzala z môjho bytu, bol úprimne prekvapený. Vysvetľoval, že vlastne nerobil nič zlé. Veď byt je podľa neho stále jeho, kľúče sú tiež jeho a len chcel kontrolovať, či je všetko v poriadku.
Odvtedy už nikdy nebývam v prenájme bez toho, aby som dala hneď na začiatku vymeniť zámky aj keby ma to stálo posledné eurá.
