Ledva čo som dosiahla dospelosť, vydala som sa. Áno, vydala to je to pravé slovo, ktoré vystihuje ten môj čin, nečakaný nielen pre mňa, ale i pre všetkých naokolo. Ale čo už bolo, to sa neodstane. Začínal sa nový život, úplne iný, neznámy, do ktorého patrilo aj spoznanie rodičov môjho mladého manžela, ktorý bol zmätený úplne rovnako ako ja. Obaja sme vypadli z hniezda, ešte sme sa nechystali lietať, len tak poletúvali.
Jedného rána, keď ma teta Anička kŕmila raňajkami, prihadzovala mi lahôdky a prehovárala ma, aby som ešte ochutnala, zastavila sa u nás na návšteve susedka, stará mama Dušková. Po chvíli sledovania kŕmenia smutne skonštatovala:
Ty si rozmaznaná, dievča, nevieš, čo je krivda, len počkaj, svokra ti ešte ukáže!
Oj, neľakaj dievčaťa, zastavila ju moja teta Anička.
Pravda bola, že som ozaj ešte nepoznala, čo znamená urážka. Náš zvláštny domov bol plný žien babička a jej tri dcéry, najmladšia Eva bola mojou mamou i brata, ale mojou obľúbenkyňou bola práve najstaršia sestra Anna. Mužov zobrala vojna, všetky ženy ostali samy. No žili sme pokojne a deti dostávali lásky a starostlivosti viac než dosť, niekedy priam až priveľa.
Ako najmladšiu ma hýčkali najviac. Skutočne som nepoznala krivdu, mala pravdu stará mama Dušková. No akosi ma zabolelo to slovo SVOKRA zaznelo nepekne, drsne, akoby predznamenávalo niečo nepríjemné. Ostalo mi v pamäti a nepustilo ma, až kým neprišlo k prvému stretnutiu.
Moja svokra bola prekvapivo milá, vysoká, so silnou postavou, privítala ma slovami: Poď dnu, dcérka moja, a usmiala sa. Nič hrozné, ako som sa obávala. Zamestnávala sa v kuchyni, ponúkala nás, a potom ma zaviedla do dvora, kde mi ukázala svoj malý, krásne uprataný záhradník so záhonkami, na ktorých už vyrastali prvé jarné bylinky a zelenina. Pochválila sa nám i prasiatkom, ktoré veselo zapišťalo, len čo zazrelo gazdinú.
Jožko, Jožko, už ti nesiem, si môj šikovníček, prehovorila k prasiatku a mne to bolo tak príjemné, akoby pochválila rovno mňa.
To všetko záhradník, prasiatko Jožko bolo mi dôverne známe z detstva. U nás doma tiež vždy volali prasiatka menom Jožko a hovorili s nimi ako s deťmi. To ma upokojovalo a začalo sa mi to dokonca páčiť.
Ráno odchádzali naši chlapi na stavbu a my ostávali doma, gazdovať. Ale stále mi v hlave znelo to zlé slovo svokra akosi sa mi nedarilo nazvať ju inak, no bolo čoraz potrebnejšie. Raz, keď pochválila moje meno, začala som jej rozprávať o legende o kniežnej Bohuslave. Usmiala sa a vraví: Tak vieš čo, dievča, volaj ma teda Bohuslava, lebo aj ja som Bohuslava, tak ako ten tvoj príbeh. Páči sa ti to meno?
Takto mi Bohuslava, moja svokra, uľahčila dilemu a odvtedy som ju oslovovala krásne a úctivo Bohuslava, Júliová. Všetko sa začalo usádzať na svoje miesto. Usmievavá bola, rýchla, celé dni pracovala, všetko mala upratané, keď som ráno vstávala, raňajky už čakali na stole, podlahy sa leskli, záhradník bol vyplievaný a Jožko nažratý.
Sadli sme si na priedomie rozprávať sa. Bohuslava sa pri rozprávaní stále usmievala. Rozprávala o tom, ako prežila vojnu s troma chlapcami, ako robila na píle, zatiaľ čo deti stratili lístky na chlieb. Vedúci fabriky si ju povolal, prijal ju za upratovačku v predajni, kde mohla zbierať omrvinky chleba pre rodinu bol to dobrý človek, nech mu Pán Boh dá večnú slávu. Láskavo pomohol, najmä jej najmladšiemu synovi, môjmu mužovi, ktorý bol od narodenia slabý.
Moja predstavivosť si všetky tie príbehy maľovala pred očami a svet sa mi rozširoval. Všetko bolo pokojné, až do jedného rána.
Bohuslava ma zobudila:
Dcérka, ženy sa dohovorili, že pôjdu na čučoriedky do lesa, rada by som šla s nimi. Prasiatku som všetko nachystala do vedierka. Vieš ho nakŕmiť?
Samozrejme, žiadny problém! uistila som ju a po jej odchode som zostala doma sama.
Jožko sa onedlho ozval prenikavým kvílením, vzala som pripravené vedierko a zamierila k jeho prístrešku vedľa záhradníka. Prasiatko už dorástlo do poriadneho kusa a keď som otvorila dvere, s takou silou ich rozrazil, až mi z ruky vyrazil vedro a rýchlo vbehol na záhonky, kde sa rozbehol na všetky strany, prevracal sa, šťastne kvíkal, vyhrádzal zeleninu, ktorú Bohuslava tak starostlivo s láskou polievala. Ostala som stáť v šoku, netušila, čo robiť, veď to bolo zničenie všetkého jej úsilia.
Musela som konať, inak bola nádej na dobré spolužitie márna, veď som konečne pochopila, čo znamená svokra mi znepríjemní život a tentokrát zaslúžene.
Musím ho za každú cenu zavrieť naspäť, povedala som si a vrhla sa za Jožkom rovno na upratané záhony. Chvíľu som bola rýchlejšia než on, párkrát som ho chytila za tučné, špinavé telo, ale vždy mi vyšmykol. Skúsila som zmeniť taktiku a nalákať ho.
Bežala som po dom, zobrala som kúsok chleba a začala ho vábiť. Jožko prikvitol k ruke, zjedol chlieb, a takto sme sa pomaly približovali k stajni, ale tesne pred cieľom opäť ušiel a začal na novo spôsobovať pohromu.
Bol to nešťastný pohľad: Jožko sa vyvaľoval medzi rozšliapanými záhonmi, preniesol sa cez maličký parenisko, ktorý bol domovom drobných rajčín. Bolo to hrozné!
V tom prasiatko zvoľnilo, sadlo si na zadok, s radosťou kvičalo. Možno z úplného zúfalstva som si spomenula, že našim zvieratám sme vždy hladili bruško, keď boli zlobivé. Prikročila som, prevrátila Jožka na bok a začala mu škrabkať brucho, až privieral oči a spokojne chrúkal.
Neviem, ako dlho to trvalo, menila som si ruky, všetko som len chcela, aby zostal ticho. Mali sme obaja hlinenú tvár, som plakala od bezmocnosti, slzy stekali do zeme, slnko pálilo nemilosrdne.
Do tej mizérie vošla Bohuslava. Zazrela nás, pohotovo schytila Jožka za nohu, prehodila ho naspäť do stajničky, zabuchla dvere.
Snažila som sa vstať, ale nohy ma neposlúchali. Pomohla mi dvihnúť sa, prešla so mnou zo záhonu a vraví:
Počkaj, dcérka, prinesiem vodu. vybehla do domu, doniesla vedro vody, ktorú ešte ráno nanosila od pumpy cez celú dedinu, a začala ma umývať, vlievajúc vodu na moje špinavé ruky, nohy, tvár.
Voda stekala spolu so slzami a spolu s ňou, myslím, už celkom navždy, odplávalo to strašné, pichľavé slovo SVOKRA, odišlo do zabudnutia.
A v tom pocite radostného oslobodenia mi z duše vyletelo: Ach, moja mamka! Bohuslava sa rozosmiala, objala ma a odviedla do domu, kde ma kŕmila lesnými čučoriedkami.
O zničenom záhrade bola reč iba kratučká, mávla rukou:
Ale, aké záhony, všetko je len kratochvíľa, dáme do poriadku, zelenina nám znovu vzíde. Rajčiny sa vzchopia, uvidíš. Čo už s prasiatkom, vybehalo sa, šantilo, a je pokoj. A ty si oddýchni, kým sú chlapi preč, uvarím rýchlo obed.
Odkiaľ mala tá žena s tak ťažkým osudom toľko trpezlivosti, nehy a rozumnosti? Neviem, kto jej udelil schopnosť súcitu, ale viem, ako a prečo z týchto rúk vyrastajú pevní, dobrosrdeční a čestní synovia. Tieto mamy, ktorým niekedy neprávom dávame pichľavé meno svokra, ich s láskou odovzdávajú cudzím dievčatám.
