Vieš čo, mám pre teba príbeh, na ktorý asi nikdy nezabudnem a určite by som ho mala povedať každému, kto si občas myslí, že obal je dôležitejší než duša… Tak počúvaj.
Predstav si luxusný administratívny komplex v centre Bratislavy, všade sklo a mramor, každý tam pôsobí akoby mal v peňaženke rovno milión eur. V recepcii sedí mladá recepčná, Jarmila, tip-top upravená a neprehliadnuteľne chladná, ako by sa jej nik nestaral do života. Do haly vošla žena, pod pazuchou držala malého syna, možno sedemročný chlapec v roztrhaných rifliach a môžete si domyslieť biele tričko už dávno nebolo biele a ešte aj dokrčené ako po pretekoch v MHD.
Jarmila si ich premerala pohľadom, čo by roztriaslo aj najtvrdšieho chlapa. Toto je súkromná firma, nie charita, odsekla, ešte ani ženy nestihla podať občiansky. Vypadnite, kým nezavolám vrátnika!
Ten malý, Samuelko, v rukách zvieral pokrčený papier. Oči sa mu zaligotali slzami, spodné pery sa mu roztriasli. Ledva počuteľne šeptol: Mám pre ocina darček a natiahol svoju kresbu.
Ale namiesto pochopenia sa ozval posmešný smiech. Jarmila mu chladne ukázala na presklené dvere a poznamenala: Tvoj otec je tu možno ten, čo umýva chodby. Tak vypadni!
A v tom zabzučal výťah. Z neho vystúpil vysoký, statný muž v elegantnom obleku, z ktorého si každý účtovník na Tomášikovej mohol iba nechať zdať. Len čo zbadal svoju rodinu, rozžiaril sa ako vianočný stromček. Samuelko na neho vykríkol: Ocko! a rozbehol sa mu do náruče, zabudnúc na všetky poníženia.
Muž ho vzal do náručia, objal, pobozkal a spozoroval slzy a vystrašený pohľad svojej ženy, Aurélie. Cítil, ako mu v žilách stúpa hnev. Otočil sa k recepcii, v očiach mu svietil ľad.
Recepčná Jarmila stuhla, zbledla ako stena a sánka jej klesla. Až vtedy jej došlo, koho pustila k vode. Bol to totiž Róbert Martiš, hlava a majiteľ celej firmy.
Prišiel k recepcii, syna ani na sekundu nepustil z objatia. Chladne povedal: Takže môj syn tu vraj hľadá upratovača? Jarmila, dovoľte mi pripomenúť, že vašou prácou je privítať hostí, nie určovať ich hodnotu podľa toho, čo majú na sebe.
Jarmila začala niečo blekotať, že nevedela, že… ale Róbert ju zastavil: Práve v tom je problém. Úctu prejavujete len tým, od koho niečo očakávate. Takých ľudí v tíme nechceme. Choďte do HR, nech vám spočítajú výplatu. Okamžite.
A otočil sa späť k výťahu, v náručí držal Samuelkov pokrčený výkres, ktorý pre neho znamenal viac než všetky kontrakty, čo mal v tej budove.
Vieš, milá moja, peniaze a funkcie sú prechodné. Ľudskosť to je buď vo vás, alebo nie. Nikdy nezosmiešňuj niekoho len preto, že mu niečo chýba na povrchu. Ak niekomu môžeš pomôcť, pozdvihni ho, nie zhadzovať.
A teraz mi povedz čo by si voľakedy spravila ty na mieste toho riaditeľa?
