Premlčacia doba ešte neuplynula
Pani, uvedomujete si vôbec, kto som? ozve sa pred pultom sebavedomý ženský hlas.
Emília Kováčová ešte zdvihne zrak až po tom, čo dopíše poznámku do svojho zošita, starostlivo zaokrúhli bodku a iba potom uprie pozornosť na ženu stojacu pred ňou.
Mladá, asi tridsaťpäťročná, s blond vlasmi vo vlnách ako z kaderníckeho salónu. Možno aj práve z neho prišla, lebo drahé parfémy jej skoro vyrazia Emílii dych. Béžový kašmírový kabát, luxusná kabelka, ktorá by stála asi viac, než za pol roka práce Emílie na tejto pozícii.
Počúvam vás, odpovie Emília pokojne.
Tak prečo ma nevpustíte? Čakám tu už tri minúty!
Nemáte preukaz, vysvetľuje Emília. Už som to vášmu šoférovi povedala, keď volal. Preukaz treba vybaviť vopred.
Môj manžel si tu prenajíma polovicu ôsmeho poschodia! Firma “Victoria Trade”. Chápete, s kým jednáte?
Chápem, prikývla Emília. Ale nemáte preukaz. Zavolajte manželovi, nech zíde dole alebo nech zavolá sem, vybavíme to rýchlo.
Ja nebudem nikomu volať! Som manželka nájomcu, musíte ma pustiť.
Emília privrie oči, hľadí na ženu s pokojom človeka, čo už podobných situácií zažil stovky, nič nové, nič, čo by ju rozhodilo.
Pravidlá sú pre všetkých rovnaké.
Žena sa nakloní bližšie, potichu, ale jasne:
Počúvajte, starká. Vy tu sedíte v tej svojej búde, beriete smiešny plat a myslíte si, že mne tu budete rozkazovať? Zavolajte, komu treba a otvorte turniket. Alebo zariadim, že vás tu už zajtra nebude.
Emília chvíľu mlčí.
Dobre, povie a siaha po telefóne.
Žena spokojne narovná plecia.
Emília vytáča číslo a čaká, kým na druhej strane niekto zdvihne.
Viktor Baláž, to je Emília z recepcie. Máme tu na vstupe pani, predstavuje sa ako manželka pána Igora Baláža z ôsmeho poschodia. Čakám.
Položí slúchadlo a berie si späť svoj zošit.
Ešte dlho? ozve sa netrpezlivá žena.
Kým odpovedia.
Žena si teatrálne povzdychne, vytiahne mobil a dramaticky píše správy. Po dvoch minútach počuť kroky od výťahu. Objaví sa vysoký muž v obleku, vzhľadom mierne rozrušený.
Milena, čo sa stalo?
Nechcú ma pustiť.
Veď som ti hovoril, že treba dopredu zavolať…
Nebudem predsa volať, keď idem za vlastným manželom do firmy.
Muž sa obráti na Emíliu, ona na neho.
Dobrý deň. To je moja manželka, Milena Balážová. Môžeme vybaviť prechodný preukaz?
Samozrejme, Emília sa hneď pustí do formulára.
Kým zapisuje údaje, Milena stojí bokom a telefonuje. Pred turniketom ešte utrúsi do vzduchu:
Úplný absurd, toto.
Za ňou prejde manžel, ani oka na Emíliu nevrhne.
Emília ich sleduje pohľadom, zavrie zošit a naleje si čaj z termosky. Ten už je sotva vlažný.
Sedí a premýšľa. Nemyslí na Milenu Balážovú. Myslí na to, že meno Baláž nie je v tejto budove náhodou a mala to čakať.
Igor Baláž.
Emília na chvíľu privrie oči.
Dvadsaťdva rokov je dlhá doba. Ľudia sa menia, starnú, zakladajú rodiny, prenajímajú si polovice poschodí. Ale nie všetko sa mení. To vie s istotou.
Biznis centrum “Horizont” stojí na Einsteinovej ulici už ôsmy rok. Sivá sklená fasáda, žulové schody, strážené parkovisko, kaviareň na prízemí, kde stojí sendvič za osem eur. Všetko presne tam, kde má byť. Dvadsaťštyri nájomcov, od právnych kancelárií po veľké obchodné firmy. “Victoria Trade” zaberá skoro celé ôsme poschodie, platia načas a patria k najziskovejším nájomcom.
Emília to vie, videla všetky zmluvy. Čítala si ich z vlastného zvyku. Také zamestnanie už sedem mesiacov.
Kolegovia k nej boli vľúdni, niekedy až príliš zhovievaví, ako ku staršej pani na dôchodku, ktorá si privyrába. Pomohli jej s účtovným programom, nosili jej koláče, občas jej bez rečí podržali miesto. Emília ich vďačne prijímala, nevyvracala im nič.
Správca centra, Viktor Baláž, päťdesiatnik, bol človekom presným, trochu nervóznym. Svoju prácu bral vážne, rozhodoval rozumne, držal nájomcov na uzde a hlas nezvyšoval nikdy. Emílii bol sympatický. Sledovala ho s tichým záujmom.
Nikto v “Horizonte” netušil, že Emília je jediná majiteľka spoločnosti spravujúcej túto budovu. A nielen túto.
Rozhodla sa na jeseň minulého roka, že skúsi prácu na recepcii po rozhovore s dcérou.
Mama, ty nevieš, čo sa deje medzi ľuďmi, povedala vtedy dcéra, finančná riaditeľka jednej z Emíliiných firiem. Hovorila na rovinu, preto si ju Emília vždy vážila. Sedíš v kancelárii, pozoruješ iba čísla. Nevidíš, kto je naozaj aký, keď si myslí, že sa naňho nikto nepozerá.
Emília mlčala, potom sa spýtala:
Myslíš, že neviem, čoho sú ľudia schopní?
Myslím, že si ich dávno nevidela zblízka.
Dcéra mala pravdu. Emília si to priznala ako vždy, keď to bolo zrejmé.
Tých sedem mesiacov jej dalo mnoho. Videla, ako nájomcovia rozprávajú s upratovačkami. Kto pozdraví strážnika, kto ide okolo bez povšimnutia. Videla drobné krutosti aj malé prejavy dobroty. To je život.
A teraz Milena Balážová.
Emília nerobila unáhlené rozhodnutia. Dala si týždeň na pozorovanie.
Za ten týždeň sa Milena objavila v “Horizonte” ešte dvakrát. Raz zase bez ohlásenia vysvetľovala mladému strážnikovi Jankovi, prečo sa jej preukaz neaktivuje zabudla ho doma. On vysvetľoval slušne, ona zvyšovala hlas. Prišiel pre ňu opäť manžel. Emília to pozorovala z vedľajšieho pultu, tvárila sa, že kontroluje monitory.
Druhýkrát prišla v piatok večer, upratovačka pani Zuzana práve umývala podlahu. Milena prešla cez mokré, pani Zuzana ju prosila počkať, Milena odvrkla niečo ticho, Emília nepočula čo, ale videla Zuzanine oči potom.
Pani Zuzana tu robila šesť rokov, má šesťdesiattri, vychováva vnúčatá, nikdy sa nesťažuje.
Emília uzavrela týždeň pozorovaní v nedeľu večer doma pri čaji a s tenkou zložkou dokumentov.
Potom zavolala správcovi Balážovi.
Dobrý večer, Viktor, povedala. Prepáčte, že vyrušujem mimo práce. Môžete prísť zajtra o hodinu skôr?
Pani Kováčová? Samozrejme. Niečo sa stalo?
Všetko je v poriadku. Chcem sa iba porozprávať.
Budem tu o ôsmej.
Spala v noci pokojne. Ešte pred spaním chvíľu hľadela do stropu a rozmýšľala, že dvadsaťdva rokov je dlhá doba, ale niektoré dlhy nemajú premlčaciu dobu. Nie v zákone medzi ľuďmi.
Ráno vystúpila do správcovej kancelárie.
Baláž sedel za stolom, trochu zmätený. Určite čakal, že Emília niečo potrebuje zmenu služby, výhradu k práci. Bol pripravený na všeličo, nie na to, čo prinesieme.
Emília mu položila na stôl zložku.
Čo je to? spýtal sa.
Pozrite sa.
Otvoril zložku. Prvá bola plná moc, nasledoval výpis z obchodného registra, potom interné dokumenty spoločnosti s jej podpisom.
Čítal pomaly. Potom dvihol pohľad, zasa do zložky.
Pani Kováčová, ste to vy?
Áno, prikývla.
Vy ste tu celú dobu robili na recepcii.
Áno.
Mlčal. Potom opatrne:
Môžem sa opýtať prečo?
Chcela som vidieť, ako to tu naozaj funguje. Vlastnými očami, nie z čísiel.
Baláž pomaly prikývol. V jeho očiach nebola urážka, len údiv, trochu rešpektu.
Ste spokojná s tým, čo ste videli?
Vo všeobecnosti áno. Pracujete dobre. Spolu s kolektívom. Ale chcem vás požiadať o jednu vec.
Počúvam.
“Victoria Trade”, ôsme poschodie. Potrebujem, aby ste pripravili výpoveď nájmu.
Baláž znova pozrie do zložky.
Majú zmluvu do marca budúceho roka, zatiaľ bez porušenia. Bude z toho spor, môžu
Viktor, preruší ho jemne viem, ako to chodí. Chcem, aby ste pripravili oznámenie o nepredĺžení zmluvy a návrh na predčasné ukončenie s primeraným odstupným. Podmienky pre nich budú férové. Ale musia odísť.
Správca prikývne.
Pripravím. Termín?
Týždeň na oznámenie, tri mesiace na uvoľnenie priestorov. Viac než dosť.
Budú žiadať vysvetlenie.
Viem. Povedzte, že ide o strategické rozhodnutie majiteľa pre prerábku priestorov na rokovacie miestnosti. Je to pravda.
Baláž vstal, podali si ruky. Pri dverách sa ešte spýta:
Pani Kováčová, zostanete na recepcii?
Krátko rozmýšľa.
Ešte chvíľu kým nedokončím, čo som začala.
Igorovi Balážovi príde upovedomenie v stredu. Vo štvrtok ráno ho Emília vidí, ako vyjde z výťahu, výraz má zdrvený, rýchlo odchádza a niečo telefonuje. V piatok je u Baláža vyše hodiny.
O tomto rozhovore jej Baláž stručne povie:
Žiada vysvetlenie. Vraj vždy platili načas, majú klientov, partnerov, za tri mesiace nevedia presťahovať. Navrhuje zvýšiť nájom o dvadsať percent.
Nie, povie Emília.
Aj som tak odpovedal.
Ďakujem, Viktor.
Myslela si, že tým to končí. Baláž si nájde nový priestor, nebude príjemný, ale prežije to. Veď firma mu funguje, vie pracovať.
Ale nasledujúci utorok príde sám.
Nie k Balážovi.
Za ňou.
Emília ho zbadá už z diaľky. Prichádza k recepcii inak, než sa pohybujú biznismeni.
Pani Kováčová
Emília pokojne zdvihne hlavu.
Dobrý deň, pán Baláž.
Zastane. Niečo v jej pokojnom tóne ho zneistí.
Môžeme sa porozprávať?
Hovorte.
Obzrie sa cez prázdnu halu.
Už viem, kto ste, povie tichšie.
Ste si domysleli.
Povedali mi. Je to jedno kto. Odmlčí sa. Potrebujem vám niečo vysvetliť.
Čo chcete objasniť?
To, čo sa stalo v deväťdesiatom deviatom.
Emília odloží pero.
Deväťdesiatdeväť. Mala vtedy štyridsaťtri. Jej muž, Dušan, ešte žil, len budovali podnik. Malý sklad, dlhy, nádej. A mladý, nádejný partner, ktorému dôverovali.
Igor Baláž mal dvadsaťsedem, dobré vystupovanie, bystrá hlava. Pracoval u nich rok a pol. Pomáhali mu, Dušan si ho skoro adoptoval.
Potom Igor odišiel. S databázou klientov, ktorú si tajne skopíroval, a s kľúčovou zmluvou, ktorú previedol na seba, keď bol Dušan po infarkte v nemocnici. Nie smrteľný, bol to prvý. Druhý bol smrteľný o tri roky neskôr.
Emília nikdy priamo nespájala druhý infarkt s Igorovou zradou. Nebolo by to fér. Dušan bol chorý. Ale pamätala si, ako jej vtedy po prepustení z nemocnice povedal: Nechápem, Emka. Veď ja som mu veril ako synovi.
Na to nikdy nezabudla.
Pokračujte, povie Igorovi Balážovi.
Hovorí pripravený, vyrovnaný hlas. Bol mladý, spravil chybu, s rokmi to pochopil, premýšľal celé roky. Potom, nesmelo, povie:
Mám niečo, čo patrilo vašej rodine.
Emília mlčí.
Dušan mi zveril jednu vec iste viete. Vreckové hodinky.
Pamätala si ich. Vreckové, ešte z vojny. Dušanov dedko ich doniesol ako jedinú vec. Dušan ich mal veľmi rád, raz ich dal Igorovi k hodinárovi, potom prišla nemocnica, rozchod, hodinky zostali u Igora.
Chcem vám ich vrátiť, povie Igor. A prosím, zvážte rozhodnutie s nájmom.
Tak teda takto.
Emília sa mu pozerá do tváre: šedivé boky, drahý oblek, zovreté ruky. Už nie je mladý. Život sa mu vydaril manželka v kašmíre, veľká kancelária, auto v podzemnej garáži.
Zvažuje, či je úprimne ľutujúci.
Nevie. Možno áno, možno len bojuje o svoju firmu. Ľudské pohnútky bývajú zložité, a on sám možno nerozumie, čo ho vlastne bolí viac.
Privezte hodinky, povie nakoniec.
Vydýchne.
Kedy vám…
Nechajte ich na recepcii, vezmem si ich.
A s nájmom…
Rozhodnutie je prijaté.
Zamĺkne.
Chápete, čo to pre mňa znamená? Investoval som tu…
Dušan investoval do vás tiež. Pamätáte si?
Stíchne.
Privezte hodinky, zopakuje Emília. A viackrát sa už na to nepýtajte.
Ešte chvíľu postojí, potom sa otočí a odíde.
Hodinky privezie druhý deň. Zabalené v mäkkej látke podá cez Janka, sám nepríde.
Emília rozbalí balíček na konci zmeny. Sú to tie isté. Kryt poškrabaný, ale mechanizmus očividne beží.
Drží ich dlho v rukách.
Potom ich dá do kabelky a ide domov.
Nasledujúce dva týždne je v “Horizonte” tiché napätie. Ľudia z “Victoria Trade” najprv o ničom nevedia, postupne sa však rozkríkne. Niektorí z ôsmeho poschodia sa pýtajú Janka, či je to naozaj pravda. Odpovedá, že nevie.
Milena Balážová príde týždeň po manželovom rozhovore s Emíliou, vo štvrtok na poludnie. Dnes iný kabát tmavomodrý, výraz v tvári je však iný, už bez predošlého povýšenectva.
Dobrý deň, povie potichu.
Dobrý deň, odpovie Emília.
Rada by som sa porozprávala.
Prejdite, otvorím turniket.
Nie Milena pokrúti hlavou chcem hovoriť priamo s vami.
Emília mierne dvihne obočie.
Počúvam.
Milena mlčí. Je na nej poznať, že ospravedlňovať sa jej nie je vlastné, ale stojí tu a to znamená veľa.
Bola som hrubá, prizná napokon. Vtedy, bez preukazu. Bola som nepríjemná. Mrzí ma to.
Nazvali ste ma starkou, povie Emília bez emócií.
Milena uhne pohľadom, potom ho vráti späť.
Áno. Prepáčte.
Emília sa díva priamo na ňu. Mladá žena, ktorá v živote nemusela prosiť o odpustenie. Vyrastala vo svete, kde peniaze riešia všetko, postavenie znamená viac ako česť, kde vrátnica je len nábytok, nie ľudia.
Prijímam, povie Emília.
Milena prikývne. Potichu:
Nerozmýšľate o tom, že by ste zmenila názor s kanceláriou?
Nie.
Chápem.
Už chce odísť, keď ju Emília zastaví:
Milena. Počkajte chvíľu.
Obracia sa.
Emília na ňu dlho hľadí. Skúmavo, trochu prísne. Milena udrží pohľad, aj keď je jej nepríjemne.
Pracujete?
Prosím?
Zamestnaná ste?
Nie. Starám sa o domácnosť a o dieťa.
Koľko má dieťa rokov?
Osem. Chodí do školy.
Takže cez deň ste voľná.
Milena nechápe.
Mám miesto v archíve. Nie je to ľahké triedenie spisov, skenovanie. Žiadny status, len potrebná práca.
Ticho.
Vy mi chcete ponúknuť prácu?
Chcem.
Prečo?
Emília chvíľu váha.
Lebo ste prišli a povedali to, čo iní nepovedia. A neutiekli ste.
To je normálne, namietne Milena, slušné správanie je samozrejmosť.
Milena, ticho povie Emília, malo by byť. Nebolo to tak napoprvé, ani druhýkrát. Až teraz, keď už ste o nič neprichádzali. To je rozdiel.
Milena mlčí, potom sa spýta:
Plat?
Minimum, ale oficiálne so všetkým.
Dlho váha.
Rozmyslím si to.
V poriadku. Balážov telefón máte, on vybaví nástup.
Emília sa vráti k zošitu. Rozhovor skončil.
V marci sa “Victoria Trade” vysťahovala z ôsmeho poschodia. Ticho, bez drámy, Baláž prijal odstupné a našiel iný priestor na okraji mesta, menší a lacnejší. Pošuškávalo sa, že prišli o pár klientov kvôli presťahovaniu, ale Emíliu to nezaujímalo a overovať to nešlo.
Z okna tretieho poschodia sledovala, ako odnášajú nábytok a výpočtovku. Dvaja chlapi tlačili vozík s krabicami, ďalší niesol sklenú stenu. Koniec jednej kancelárie, začiatok inej. Nič zvláštne.
Emília si dá dole okuliare, pretrie ich a vráti späť.
Dvadsaťdva rokov. Dlho.
Nepociťuje uspokojenie. Možno čakala, že bude, ale nie je. Skôr niečo ťažšie, ako keď dlhé napätie konečne povolí.
Dušan zomrel v roku 2002, päťdesiatšesťročný. Firma stála na nej. Ťahala to ďalej sama, bez partnerov, bez dôvery v iných, sama. Veľa ju to stálo, veľa jej to dalo.
Nebola z tých, čo by sa sťažovali. Len pamätala.
Archív bol v budove vedľa menší kancelársky dom pod správou jej spoločnosti, žiadne žulové schody. Tam pracovalo tridsať ľudí, ticho a usilovne. Miesto pre Milenu bolo reálne, nebolo vymyslené pre ňu.
Milena zavolala Balážovi štyri dni po rozhovore na recepcii.
Emília sa to dozvedela od neho.
Prihlásila sa, povedal Baláž trochu rozpačito, ale slušne. Od budúceho týždňa nastupuje. Všetko som pripravil.
Výborne, kývla Emília. Ďakujem.
Môžem sa na niečo spýtať?
Samozrejme.
Zostanete na recepcii?
Emília sa pozrie z okna. Einsteinova, šedé nebo, posledný sneh v tráve, zriedkaví chodci.
Nie, už stačilo. Zistila som, čo som chcela.
Škoda, kolegovia si zvykli.
Pozdravujte ich. Aj Janka. Je šikovný.
Odkážem.
Nasledujúci piatok skončí potichu žiadna rozlúčková kávička. V šuflíku nechá termosku, dobré pero a malý kaktus, ktorý doniesla na jeseň. Prilepí oznam: “Kaktusu dať trochu vody raz za dva týždne, nič viac nepotrebuje.”
Pani Zuzana ju zastaví pri výťahu, keď Emília už v kabáte.
Odchádzate?
Áno.
To je škoda. Chvíľu rozmýšľa, dodá: Vždy ste zdravili. Nie každý tu za rok povie dobrý deň, vy vždy.
Emília sa na ňu pozrie.
To nie je hrdinstvo, Zuzka. To je obyčajné.
Malo by byť. Ale nie je.
Rozlúčia sa vo vestibule.
Emília vyjde na ulicu. Je chladno, koniec marca vôbec ešte nepripomína jar. Kabát pevne zapne a vyrazí ku autu. Paradoxne ho mala zaparkované až dve ulice ďalej. Zvyk, tiež súčasť pozorovaní, ktoré potrebovala.
Kráča sa jej dobre.
Myslí na Milenu Balážovú. Čo z toho asi bude? Emília v ilúzie neverila jeden rozhovor človeka nezmení. Archívna práca tiež nie je prevýchova. Život nebýva rozprávkový.
Ale Milena prišla. Povedala, čo treba. Je to malý základ, z ktorého možno raz vyrastie niečo alebo nič. Závisí od nej.
Emília dala iba šancu. Nič viac.
Ostatné už nie je v jej rukách.
Sadla do auta, dala tašku na sedadlo vedľa. Hodinky ležia v nej občas ich vyberie, drží v dlani. Opravené, v servise na jar povedali, že vydržia ešte storočie.
Poriadne hodinky.
Ešte pár minút sedí, motor nestartuje, len sleduje sklenú fasádu “Horizontu”. Mraky sa odrážajú v oknách.
Sedem mesiacov, pomyslí si. Sedem mesiacov na recepcii, zošit, telefón, termoska s čajom. Za tých sedem mesiacov spoznala ľudí, svoju firmu, aj seba viac než za predchádzajúce roky z kancelárie s výhľadom na Dunaj a s prehľadmi od audítora.
Dcéra mala pravdu.
Emília naštartuje.
Na ceste domov premýšľa, že morálne rozhodnutia málokedy vyzerajú vznešene. Takmer nikdy nie sú čisté ako v knihách. Baláž vrátil hodinky, lebo bojoval o svoju firmu. Milena sa ospravedlnila, keď už vedela, kým Emília je. Bolo v tom čosi pravé? Možno áno. Ľudia sú zložité bytosti: motivácie sa miešajú, strach vedľa hanby, niekedy je ťažké rozlíšiť ktorá preváži.
To z nich nerobí zlých. Len ľudí.
Ani ona sama nie je anjel. Zmluvu rozviazala nie len kvôli Mileninej hrubosti k Zuzane. Ale i pre meno Baláž, pre to, že rok deväťdesiatdeväť v nej nevybledol, neopustila ani po toľkých rokoch.
Odpustiť znamená nechať odísť. A ona aj nechala. Ale pamiatka zostala.
To je tiež ľudské.
Doma je teplo a ticho. Večer jej volá dcéra. Debatujú dlho o práci, o letoch, o vnúčati, ktoré za dva roky nastúpi do školy.
Ako bolo na recepcii? pýta sa napokon dcéra.
Skončila som všetko, čo som potrebovala, mám za sebou.
A čo si sa naučila?
Emília chvíľu mlčí.
Že ľudia sú väčšinou presne takí, akých ich človek vidí. Tak akurát dobrí a tak akurát nie. A že dôstojnosť sa neodvíja od platu ani postavenia. To som vedela aj predtým, ale trošku som na to zabudla.
Mami, ty rozprávaš ako životná múdrosť, zasmeje sa dcéra.
Lebo som stará, odvetí Emília. Patrí mi to.
Rozlúčia sa.
Emília odloží mobil, zájde k oknu. Mesto žije obyčajným večerom blikajúce svetlá, dole ľudia s taškami z Lidla, prechádza autobus. Pravdy o živote nikdy nežiaria žiadnym svetlom, ani slávou. Iba večer, len okno, len pocit, že si spravila, čo bolo správne.
Nie dokonalé. Správne.
To sú rozdielne veci, nepletie si ich už dávno.
Milena nastúpila v archíve v utorok.
Emília sa to dozvedela od Baláža stručnou SMSkou: “Nastúpila. Zatiaľ ticho.” Odpíše: “Ďakujem.”
Čo z Mileny ešte bude, Emília nevie. Možno o týždeň odíde, archívnu prácu nezvládne je nevďačná, prašná, bez statusu. Možno vydrží mesiac a zistí o sebe niečo dôležité. Možno nič, snáď aspoň začne zdraviť ľudí, čo sú pod ňou.
Emília nečaká zázraky. Dala len šancu, bez nárokov. Ďalšie nie je na nej.
Igora Baláža už viac nestretla, ani sa o to nesnažila.
Hodinky dala na poličku vedľa Dušanovej fotografie. Tam patria.
Taká bola jedna ženská cesta začala kedysi v malom sklade s deravou strechou, prešla stratami, zradami, rokmi driny bez voľného dňa, bez mužského pleca, bez oddychu.
Teraz stojí pri okne v osemdesiatich, vo vlastnom byte, s čajom v ruke. Vonku jar, vnuk o dva roky do školy, život ide ďalej.
Volá sa to život.
Nie rozprávka o dobrom a zlom, nie príbeh o treste, nie morálka. Len život so všetkými účtami, dlhmi, s ľuďmi, čo robia zlé i dobré a niekedy za to dostanú, niekedy nie.
Emília si upije čaj, od okna sa presunie do kuchyne a začne chystať večeru.
Zajtra má schôdzku ohľadom nového projektu. Ôsme poschodie je prázdne. Chce tam spraviť rokovacie miestnosti s kvalitným kávovarom a dobrou akustikou. To treba, na to má chuť, plán aj energiu.
Krája cibuľu a rozmýšľa, že na živote sú najzjavnejšie tie najjednoduchšie pravdy. Lenže nie každému prídu hneď. Niektorí ľudia prejdú celý život a vrátnikov vnímajú ako nábytok, upratovačky ako vzduch.
A raz sa dočkajú ceny niekedy len v tichu, v podobe výpovede, inokedy ako rozhovor pri recepcii, čo človeka dlho rozrušuje.
Cibuľa štípe do očí.
Emília zotrie slzu, neprestáva krájať.
