Vrátil som oči na hodiny — ráno sa len začalo, a deň už pokazený. Namiesto batožín, lístkov a dlho očakávaného letu s Evou k moru — som sa vrátil do nudného schodiska starej päťposchodovky. Všetko ako vždy. Sestra Zuzka, slzy, teplomer a prosba “sedej s deťmi, nemám na koho sa obrátiť…”.
Nechcel som. Úprimne. Chcel som byť chlapom s dovolenkou, so ženou, s drinkom v ruke. A namiesto toho — dve vrieskajúce synovčeky, batoh s hračkami a kôpor od susedky, ktorá otvorila dvere a vykríkla:
“Vlado, čo sú to za bábätká s tebou? Čo si, oženil si sa?”
Katka — susedka zospodu. Červená, živá, s očami ako líška. Dvakrát som jej zatopol byt, kým majitelia nevymenili kohútik. Jej matka — milá žena, nežiadala ani cent, ale sama Katka odvtedy stále žmúrila. Hoci sa mi zdalo, že ešte chodí do školy.
“Čo nechodíš na vyučovanie? Poviem tvojejtej!” zahýkol som, keď videl, ako Katka zčervenala.
“Už som skončila strednú! Hľadám si prácu!” odfrkla si a hodila batoh na plece.
“No určite, vyzeráš ako záškoláčka. V zrkadle si sa videla?”
Zasmiali sme sa a Katka vkĺzla dovnútra, ja som išiel pre auto — staré, ale moje, kúpené na úver. Eva, samozrejme, odfrkla: “Mohol si si zobrať niečo lepšie.” Ale bol som naň hrdý aj tak. Som tvrdohlavý. Všetko bude — a byt, a auto, a status, a Eva.
Ale nie dnes.
Dnes — zápchy, spotené sedadlá, vrieskajúce deti na zadných sedadlách a sestra v slzách:
“Prepáč, Vlado, naozaj, nemám na koho ísť…”
Zuzka ležala v nemocnici, ich a Zuzkina mama tiež ochorela z nervov. A ich otec… No, Igor bol otcom len podľa preukazu. Piť, chodiť po zábavách, miznúť — to všetko, čo vedel.
Deti mi viseli na krku: “Strýko Vlado!” Objal som ich, sľúbil som im zmrzlinu a odviezol do svojho prenajatého garsónu.
Katka sa znovu objavila na schodisku.
“To všetko tvoje?” prekvapene sa na mňa pozrela.
“Áno, našiel som ich na zastávke,” usmial som sa. “Nestihol som sa otočiť — a už sú tu.”
Deti sa zasmiali, Katka sa zatvárala. Rýchlo som to napravil:
“Len som žartoval. To sú moje synovčeky. Sestra je v nemocnici, tak sa o ne starám.”
V byte deti hneď spôsobili chaos. Varil som im praženicu, potom sme išli do parku, kúpil som im rýchle občerstvenie a balóniky. Boli nadšené. Ale na tretí deň začali rozmary: Marika sa sťažovala, že ju bolí hrdlo, Janko — že mu bolí bruško. Plač, slzy, “chceme mamku”…
Na dvere zaklopolKatka otvorila dvere, držiac v rukách lektvar od starej maminej receptúry, a ja som vtedy prvýkrát cítil, že niekto stojí pri mne naozaj.
