JANKO-JEDNOSŘEBNÍK
Janko každý víkend vrtal v garáži pri dome so svojou motorkou. Obklopovali ho chlapci, ktorí sa prikrčili pri “železnom koňovi” ako svrčkovia a s úžasom pozerali, ako pán majetku čistí motor, priťahuje matice alebo leští nikelované diery do lesku.
“To bude frčať!” opakovali chlapci nadšene. “Janko, vezmeš nás na prechádzku?”
“Nemôžem vás brať, ešte ste malí, a motorka je vážna vec, to nie je bicykel…”
Chlapci vzdychli, a tak im Janko povolil:
“Ak tak po dvore pár koláčikov, to ešte prejde…”
“Svrčkovia” sa zaradovali a potom utekali na futbalové ihrisko s loptou. Janko sa vrátil domov, umyl sa, a matka ho pokarhala:
“A kedy už si nájdeš nejakú dievčinu? Hneď vedľa u Fialovcov sa už druhý syn ženil, a obaja sú mladší ako ty. O čom vlastne rozmýšľaš? Už nie si chlapec, aby si sa furt hrúpal v garáži s železom…”
Železom volala aj starú škodovku dedka, ktorú dal Jankovi, keď sa vrátil z vojny. Janko ju doviedol do dokonalosti, dal ju do pohody, prefarbil a teraz žiarila ako nová.
“Môj ‘škodováčik’ je ako znovuzrodený, toľko som doň nalial, aby mal dedko radosť. A v takom stave by ho ktokoľvek kúpil. Lenže… predať ho už nechcem, je mi ho ľúto,” vysvetľoval Janko matke.
“To je všetko pekné, ale už šiesty rok, čo si z vojny, a žiadna dievčina. Bojím sa, že ostaneš len s tým železom, a šťastie je predsa v rodine, synček…” vzdychla si Zuzana.
“A kde ju nájdem? Na diskotéky nechodím, nemám rád tancovanie, v kine je tma, nikoho neuvidíš,” smial sa Janko.
“No jasne, a o čom si s tebou má slušné dievča rozprávať?” mávla rukou matka. “A to je moja chyba, priznávam. Knihy si nikdy nečítal, len to povinné, divadlo v našom meste nemáme, a do múzea by ťa nedostali ani párom. Jediné, čo ťa zaujíma, sú autá, motorky a technika.”
“A práve v tom som dobrý, mami. V servise mi ruky nikdy neostanú zaháľať,” ubezpečoval ju Janko.
“No a sú stále špinavé, môj malý vynálezca. Už ti zavesujem len tmavé uteráky, či si to nevšimol. A ktorá dievčina sa s tebou bude baviť o motorkách?” usmiala sa matka.
“Ktorá? Taká, čo ma bude mať rada,” pozrel sa Janko na svoje ruky.
“Aspoň by si mohol ísť do nášho múzea, trochu si zvýšiť kultúrnu úroveň, synček.”
“A čo tam budem robiť? Sám? Ani nápad!” odmietol rozhodne.
“Prečo sám? Tvoj synovec Miško má práve letné prázdniny, vezmi ho so sebou. Tvoja sestra bude rada, keby ste sa prešli po meste, dali si zmrzlinu. Bude to kultúrny výlet.”
“Prieskum terénu ohľadom dievčat?” ušklíkol sa Janko.
Prešlo pár dní a matka oznámila pri večeri:
“Zajtra je sobota. Príde k nám Miško.”
“A čo?” nepochopil Janko.
“Sľúbila som mu, že pôjdete do múzea,” pripomenula. “Teší sa. Príde v slušnom.”
“Aha…” spomenul si Janko. “Takže múzeum? No dobre, keď si sľúbila.”
Počasie bolo nádherné. Najprv sa Janko s desaťročným Miškom stavili v kaviarni na zmrzlinu, a až potom, z povinnosti, zamierili do múzea.
Kúpili si lístky a pokladníčka im povedala:
“Ponáhľajte sa, skupina už ide, prehlídka sa práve začala. Doženiete ich v prvej sále!”
Janko s synovcom sa rýchlo prichytili ku skupine. Miško sa pretlačil dopredu, aby lepšie počul výklad, zatiaľ čo Janko sa naopak schovával za chrbátmi ostatných, z nejakého dôvodu sa hanbil.
Napriek tomu dobre videl dievčinu-sprievodkyňu a snažil sa neprepásť ani slovo z toho, čo hovorila. Len čo ju uvidel—krehku ako porcelánovú figúrku, v bielej šatičke, s priesvitnými korálkami a očami ako letná obloha—úplne onemel.
Vo skupine bolo veľa detí, a sprievodkyňa sa na nich často obracala, kládla im otázky a hádala hádanky. V ruke držala ukazovátko. Jej jemné prsty vyzerali ako labky čarovného vtáčika, ktorý sa drží konárika.
Janko sa nevedel odtrhnúť od tých modrých očí a jemnej postavy, akoby bol očarený.
Keď prehliadka skončila, dievča sa so skupinou rozlúčilo a zmizlo v chodbe múzea. Janko s Miškom vyšli von, kde ich okamžite zavalilo horúco—mesto bolo rozpálené slnkom.
“Tam bola taká chladivá atmosféra,” povedal Miško. “Lenže som sa hanbil niečo opýtať…”
“Nič si z toho, ešte sem prídeme a všetko si poriadne zistíme,” usmial sa Janko a obzrel sa na múzeum, aby si zapamätal otváracie hodiny. “Prídeme zajtra!”
“Zajtra?” podivil sa Miško.
“No áno, prečo to odkladať? Kým si nezabudneme, čo sme chceli vedieť,” poklepal Janko Miškovi po pleci a v dobrej nálade sa vrátili domov.
Matka sa čudovala, že sa syn a vnúčatko opäť chystajú do múzea, ale nič nepovedala. Na druhý deň Janko hneď na prahu opýtal pokladníčku:
“Včerajšia sprievodkyňa, ako sa volá?”
“Máme viacero sprievodkýň, mladý muž.”
Janko roztržito opísal dievčinu.
“Aha, to musí byť Zuzana. Dnes nie je, vedie skupinu z Bratislavy po meste autobusom. Príďte nabudúce.”
Janko stál skleslý, a Miško ho potiahol za rukáv.
“Tak čo, pôjdeme do múzea?”
“Už sme tam boli,” odsekol Janko.
Aby ich výlet nebol úplne márNočný výlet do múzea skončil romantickou prechádzkou pod hviezdami, kde sa Janko s Zuzkou zrazu zastavili, pozreli si do očí a bez slov pochopili, že ich príbeh len začína.
