Láska prišla nečakane, ale niečo sa pokazilo
Jeden večer sa Zuzana vracala z práce, ako obvykle cez malý park, keď jej pod nohy vybehol z kríkov malý šteniatko. Bol guľatý a baculatý, ako lopta.
“Och, odkiaľ si sa tu vzal, ty zlatko?” prekvapene sa zasmiala a zohnula sa nad ním.
Šteniatko radostne šteklalo, vrtelo chvostíkom a šúchalo sa jej o topánky. Zobrala ho do náručia a on sa jej hlboko pozeral do očí tak verným pohľadom, že ho nemohla nechať tam.
So šteniatkom v náručí prišla domov, otvorila byt a položila ho na zem. Malý prieskumník začal obhliadať nový domov.
“Čo s tebou budem robiť? Ani neviem, ako sa o teba starať… Ach, treba ti vymyslieť meno.” Rozmýšľala, ako by ho mohla pomenovať, keď ani netušila, aké je to plemeno či či vyrastie na veľkého psa. Medzitým šteniatko bežalo po byte. Keď ho chcela nájsť, nevidela ho.
“Kde si sa schoval, čo? Hej, Čučo!” Zavolala naňho a on sa vykotúľal zoza skrinky, na ktorej stál televízor. “No tak, ty si Čučo! Keď si prišiel na meno, tak budeš Čučo-Čučo, a ak vyrastieš, tak Čučoriedka.”
Šteniatko bolo hladné a kňučalo. Zuzana išla do kuchyne a on za ňou. Otvorila chladničku, ale nenašla nič, čím by ho mohla nakŕmiť.
“Musím mu kúpiť aspoň mlieko. Alebo radšej do obchodu pre zvieratá, je to hneď oproti, nech mi poradia,” premýšľala a pripravovala sa na cestu.
“Čučo, idem do obchodu, si hladný, hneď sa vrátim, počkaj,” zamávala a vyšla von, opatrne zatvárajúc dvere. Šteniatko sa tiež snažilo ísť s ňou.
V obchode pre zvieratá sa Zuzana opýtala predavačky, čo má robiť.
“Ani neviem, čím ho mám kŕmiť. Zobrala som si takú zodpovednosť.”
“Nič strašné, zvládnete to. Všetko vám vysvetlím, a internet vám tiež pomôže.”
Domov sa Zuzana vrátila s taškami plnými krmiva pre šteniatka. Každým dňom malý rástol a ona sa učila, ako sa starať o psa. Dokonca ho vodila na vodítku, aby neutekal.
“Čučo, nesmíš! Fuj!” dávala mu príkazy.
Najviac sa však obávala, keď bola v práci:
“Čo také mi Čučo doma asi vyvedie? Čo tentokrát rozžuje?”
Čučo vyrastol na veľkú Čučoriedku. Nebol obrovský, ale slušne veľký, neurčiteho plemena, hnedý a krátkosrstý. Susedka Alžbeta, ktorá mala čistokrvného ovčiaka a do psov sa vyznala, povedala:
“Zuzka, podľa mňa je to mix labradora s niečím, ale podobá sa na labradora.”
“No a v pohode, aký je, taký je,” usmiala sa Zuzana. “Ja som si ho nevybrala, on si vybral mňa.”
Prešiel rok a stále ho volala Čučo, ale ak bol neposlušný, tak Čučoriedka. Bol poslušný, všetky príkazy splnil. Ráno a večer dôstojne vodil svoju paničku na prechádzky. Všetkým hovorila, že on ju vodí, nie ona jeho.
“Čučoriedka, kvôli tebe sa ani cez víkend nemôžem vyspať. Budíš ma ako budík.” Hladkala ho po hlave a chrbte.
Čučoriedka miloval víkendy, keď s paničkou chodili do parku k jazierku, kde bol výbeh pre psov. Tam sa vybláz
