— Dievčatko, vydaj sa za Tomáša Horvátha — budeš žiť ako v raji. Má farmu, auto, dom. Načo ti je ten chudobný Janko? — rozhorčene hodil Viktor Holík svojej dcére do tváre. Stál v kuchyni, zohrieval si ruky nad sporákom, a vnútri v ňom vrel hnev — nie na dcéru, ale na jej tvrdohlavosť.
Viktor celý život pracoval ako mechanizátor v poľnohospodárskej firme neďaleko Nitry. Bol hospodárny až do morku kostí: súkromný dom, štyri záhrady, husi, kačky, ošípané, technika, plot z nového plechu. Manželka Mária — tichá, dobrá, pracovitá. Starší syn Michal sa už dávno oženil, no mladša dcéra, Zuzana, práve dokončila zdravotnícku školu. Krásna, ružovolíca, s jasnými očami, a otcovi sŕdce bolelo — nedajbože sa dá s nevhodným.
Viktor mal priateľa — Jozefa Horvátha. Kamaráti cez dvadsať let, spolu pili, sejali, chodili na ryby. Jozef mal farmu, predával mäso a vajcia na trhu, a mal jediného syna Tomáša. Zámožný, síce s charakterom, no Viktorovi sa zdalo, že lepšiu partiu nenájde.
— Chápeš, Zuzka, — začal znova, — Tomáš je šanca. Chceš žiť bez počítania každého centa? Tu máš cestu. A tvoj Janko… Čo je on? Sirota, žil u tety v Žiari. Ani pôdy, ani strechy, ani centa.
Zuzana mlčky počúvala, stiskla pery, a potom pevne povedala:
— Za Tomáša sa nevydám. Milujem Janka. A bodka.
Jej slová boli ako bič. Viktor zbledol od hnevu, no prehltol to. Na druhý deň sa stretol s Jozefom, vypili, zahryzli, zasmiali sa. A dohodli sa: o víkende budú svadobníci. Viktor prišiel domov a len čo prekročil prah, zakričal na ženu:
— Zajtra zabíjame prasa! Zuzku som “propil” — bude teraz Horváthovou nevestou!
Mária zbledla.
— Čo ti zišlo z cesty? To je čo, trh? Ona je človek, nie dobytok! Ty si otrokár?
Zuzana všetko počula. V tú istú noc si zbalila veci do malého batoha, napísala mame list — prepáč, milujem, inak nemôžem — a cez okno utiekla k Jankovi. O týždeň sa brali bez svadby, bez šiat, prenajali si izbu v komúne na okraji mesta.
Rok Viktor s dcérou nehovoril. Mária k nej tajne chodila — nosila jedlo, objímala vnúča, ktoré Zuzana porodila o osem mesiacov neskôr. Potom zomrela Jankova teta a mladí zdedili starý domík. Začali stavať nový — tehla za tehľou, všetko vlastnými rukami.
Raz Viktor prišiel k nim sám, postál pri bráne, pozrel sa na stavbu a spýtal sa:
— No čo, zaťko, priložiť ruku k základom by nezaškodilo?
Od toho dňa sa zmierili.
O šesť rokov mali Zuzana s Jankom dvojpodlažité dom, ch— celú farmu, techniku a dve deti, žijú šťastne a môže byť hrdý na dcéru, ktorá nasledovala svoje srdce.
