Keď pred mnohými rokmi prišla do nášho malého mesta Zvolen vysoká, šarmantná a neuveriteľne krásna žena z Košíc, celé námestie onemelo. Volala sa Zuzana Vojtechovna a vyzerala ako z inej planéty – vznešený postoj, úsmev plný dôstojnosti a pohľad, pri ktorom mužom išla hlava okolo a ženy… no, niektoré závideli, iné obdivovali. Prišla sem po škole na rozvrhnutie a nám, miestnym, sa zdalo, že na naše námestie vstúpila skutočná cudzinka.
Zuzana nikdy nepotrebovala dizajnérov a obchody. Stačil jej kúsok látky, cievka nite, ihla – a za pár dní vyšla na ulicu v kabáte, ktorý by bez problémov ozdobil obálku módneho časopisu. Všetko si šila sama, vyššívala, plietla, a jemné výšivky na jej šatách vzbudzovali šepot a závistlivé pohľady. My, deti, sme k nej bežali domov, hrali sme sa s jej farebnými dáždnikmi – mala ich celú zbierku! A ona sa smiala, učila nás „defilé“ a dovolila nám predstaviť si, že sme modelky na módnej prehliadke.
Napriek všetkej pozornosti mužov sa Zuzana Vojtechovna dlho nevydala. Možno ich odradila jej nezávislosť, krása a hlavne – dôstojnosť. Všetko sa zmenilo tesne pred štyridsiatkou. Vtedy pracovala ako ekonómka v nábytkovom podniku a začala burákavý román s riaditeľom. Muž bol ženatý a klebet bolo dost. Najmä keď sa narodil syn – Janko, ktorý bol otcovou kópou. Po námestí sa šírili reči, odsudky, šuškania za chrbtom. Ale Zuzana sa držala hrdo. Síce odišla z práce, no nezostala v biede. Jej vyvolený sa zachoval čestne – zaplatil jej byt a, ako sa dalo čakať, nábytok bol z jeho fabriky.
Vyrástla som spolu s Jankom – bol to môj kamarát z pieskoviska. Zuzana vychádzala so všetkými ženami v okolí, pomáhala, šila, vždy nás privítala s úsmevom. Jej byt bol ako oáza – otvorené dvere, vôňa koláčov, láskavé oči. Pred školou sa však moja rodina presťahovala do inej štvrti a naše cesty sa postupne rozíšli.
O mnoho rokov neskôr, po škole, som na služobnej ceste v Prešove zrazu spozorovala známu chôdzu. Žena sadala do auta a muž, v ktorého črtách som s údivom spoznala dospelého Janka, jej pomáhal. Pristúpila som a dvere sa otvorili:
„Katka! Spoznala si ma? Ja teba hneď!“ Bola to ona, Zuzana Vojtechovna, stále elegantná, živá, nezmenená.
Išli sme spoločne a rozprávali sa. A vtedy mi povedala niečo, čo ma zamrazilo:
„Predstav si, zamilovala som sa… V mojom veku! Stretli sme sa s Jozefom pri kúpeľoch, najprv to bol len letný románik, no potom prišla skutočná láska. Päť rokov spolu… A teraz jeho deti – už dospelé, zabezpečené – sa boja, že im ‚vezmem‘ dom. Tak začali s tlakom… On ochladol a rozíšli sme sa.“
V jej hlase bola smútok, no oči neuhasli. Rozlúčili sme sa pred hotelom. Odišla so synom a sa vrátila som do izby, kde som dlho nevedela zaspať.
Prešli ďalšie dva roky. Náhoda ma zavedla do kaviarne, kde som stretla Janka. Sadli sme si, spomínali na detstvo a on mi povedal pokračovanie príbehu:
„Mama to nevydržala. Odišiel za ním. Bez varovania. A ceste dostala mŕtvicu. Zdevolali mi z nemocnice, okamžite som tam išiel. Lekári jej nedávali šancu… Ale vydržala. Vieš si to predstaviť? O mesiac sa vrátila domov.“
Bola som v šoku. Žena, ktorá mala cez sedemdesiat, išla do iného mesta – kvôli láske. Nie pre peniaze, nie pre výhodu – len preto, že bez neho nemohla žiť. Spýtala som sa:
„A ako sa má teraz?“
Janko sa„Teraz? Včera som ju videl baliť kufre – hovorí, že ešte nie je neskoro začať znova.“
