– Čože – nevieš sa rozhodnúť? – Zuzana pozrela na svoju školskú kamarátku s pohľadom plným odsudku, akoby práver priznala vraždu. – Ak váhaš medzi dvoma chlapmi, znamená to, že ani jedného z nich nemiluješ. To je jasné ako slnko.
– Tebe možno jasné, mne vôbec nie, – vzdychla Katarína. – Obydvaja sa mi páčia. Každý inak. A každý je dobrý iným spôsobom.
– Ty proste miluješ najviac seba, a preto ich oboch vodíš za nos, – pokračovala Zuzana presvedčivo. – Kto naozaj miluje, nehral by sa s citmi druhých. To nie je fér. To je podlé.
– Ľahko ti súdiť, – odvrátila sa Katka. – Nie všetci sme také sväté ako ty. Ja sa ešte len učím milovať. Nemám skúsenosti. V pondelok si myslím, že ten prvý je ten pravý. V utorok zase ten druhý. V stredu si to rozmyslím. Neviem sa rozhodnúť. A nie je to vôbec smiešne. Obydvaja sú dobrí. A ani jeden nie je cudzí.
– Povoď si mincu, keď nevieš, – zamumlala Zuzana. – Lepšie ako táto neverbná hra na dvoch frontoch. A aspoň budeš mať čisté svedomie.
– Vďaka za radu. Choď si hádzať mince do fontány, možno ti prinesú šťastie. A nezabudni, že ty si možno nikdy nemala na výber. Alebo nemala na výber z nikoho?
– Ja by som nikdy nebola schopná tak dlho klamať! – vyhlásila Zuzana vyzývavo. – Mám Tomáša. On ma miluje. A ja milujem jeho. A všetko je medzi nami fajn.
– No hej. Veľa šťastia, – usmiala sa Katka pretrpene.
…
Ubehli tri roky. Zuzana sedela sama v poloprázdnej krčme a rývala. Pred ňou stála pohárik už vlažného vína. V hlave sa jej točila tá dávna rozprávka.
„Nikdy nehovor nikdy“ – kto by si bol pomyslel, že skončí v rovnakej situácii. Lenže teraz ona trápne váhala medzi dvoma mužmi… Ona. Tá istá Zuzana, čo kedysi rozdávala múdrosti na potkanie.
S Jakubom bola vyše roka. Všetko vyzeralo dokonale. On – spoľahlivý, múdry, starostlivý. Sen, nie muž. A áno, so závažnými úmyslami.
Lenže zrazu sa v jej živote objavil opäť Tomáš. Áno, ten istý. Bývalý. S ktorým kedysi chodila. Ktorý od nej odišiel, pretože začal byť žiarlivý, podozrievavý, nervózny z banalít.
Rozíšli sa, keď bolo jasné – už na ňu nepozeral ako na milovanú ženu. Zuzana sa pre neho stala neviditeľnou. Všetko bolo „zle“: nepovedala to, nezobrala si ono, nepozerala sa tamto… A potom – ticho. Rozchod. Bolesť. Mesiace samoty.
A zrazu – telefón. „Ahoj, ako sa máš? Nemám sa s kým porozprávať. Poďme sa stretnúť…“
Šla. Zo zvyku. Aby sa presvedčila, že všetko je už dávno preč.
A tam – zdesený Tomáš. Sám, bezmocný. Bez práce, s chorou matkou, bez nádeje. A hovoril. Hovoril bez prestávky. A ona počúvala. A ľutovala ho.
Nepovedala mu, že má iného. Že je možno šťastná. Že ju niekto čaká.
Tomáš začal písať. Volať. Pozývať ju von. Stretávali sa. Nevinne. Ale čoraz častejšie.
S Jakubom zostalo všetko pri starom. Bol tam. Staral sa. Daroval jej drobnosti. Jemne sa dotýkal jej ruky. Pozeral sa… tým pohľadom. Teplým, milujúcim. Vždy.
Ale Tomáš… To bolo ako návrat do minulosti. Spoločenský život, priatelia, koncerty, výlety. S ním – akoby sa vrátila do mladosti. Jakub to nechápal. On – vážny, vytýčený. Samotár.
Zuzana sa trápila. Srdce sa jej trhalo. Jakub – ten, s ktorým sa dá stavať budúcnosť. Tomáš – ten, ktorého stále ľutuje. A možno aj miluje?
Stále znova a znova premýšľala, čo robiť. Ako povedať pravdu? Ako sa rozhodnúť?
A jedného večera, keď už nemohla vydržať, vytočila číslo tej starej Katky. Ospravedlniť sa. Požiadať o odpustenie za tie slová.
– Prepáč mi ten rozhovor… Teraz chápem, ako si sa vtedy cítila.
– Za čo mám odpustiť? – úprimne sa čudovala Katarína. – Ani si nepamätám, koho som vtedy vyberala. Bolo to tak dávno.
– A ja som teraz na tvojom mieste. Medzi dvoma. Neviem sa rozhodnúť. Je to strašné. Veľmi.
– Či ty naozaj myslíš, že keď niekoho miluješ, môžeš byť „medzi dvoma“? Ty proste nemiluješ ani jedného. Ale seba – to áno. A keby to niekto robil tebe? Chodil by súčasne s dvoma, ktorých by si milovala – ktorého by si vybrala?
– Žiadneho, – zašepkala Zuzana.
– No vidíš. Žiadneho. Lebo takto sa správa ten, kto miluje len seba. Zuzana, ak ti na jednom z nich naozaj záleží – pozri sa na neho. Predstav si, že nie je. Že odíde. Že ho už nikdy neuvidíš sa usmievať, držať ťa za ruku…
– Jakub, – vyhrklo z prekvapenia Zuzane.
Cítila, ako ju prebehla zimnica. Predstavila si to. Bez tých očí, bez toho tepla. Bez jeho trpezlivosti. Bez jeho lásky.
A vtom jej to došlo – vie, koho miluje.
P.S. Niekedy, aby si počula vlastné srdce, stačí prestať klamať sama sebe…
