Dnes som si spomenul na príbeh, ktorý som v sebe nosil roky. Do našej dediny prišla nová rodina. Práve dokončili novú školu. Starý riaditeľ odišiel do dôchodku a prišiel nový – Ján Mihálik so ženou, učiteľkou matematiky, a ich šestnásťročnou dcérou Evou.
Eva bola úplne iná ako miestne dievčatá. Všetci chlapci si jej všímali, čo miestne dievčatá hnevalo. Vždy upravená, s pevne zapleteným vrkočom, čisté topánky. Aj keď bola v dedine blato, vždy si ich umyla v kaluži pred školou.
“Eva nemá čo robiť, v kalužiach sa vŕta,” posmievali sa miestne dievčatá. Čoskoro však začali robiť to isté – chceli byť ako ona, pretože videli, že chlapcom sa to páči.
V dedine žil Martin, sedemnásťročný chlapec, vysoký a svalnatý. Školu opustil po ôsmom ročníku, pracoval na poli, kosil trávu a staval také kopy sena, že sa mu aj staré ženy obdivovali. Bol známy tým, že už od štrnástich chodil s mnohými dievčatami – všetky oňho stáli, bol krásny. Od šestnásťich “skúmal lásku” pod kopami sena.
“Martin, ten si to užíva,” hovorili o ňom, ale on sa len usmieval.
Všetko sa zmenilo, keď prvýkrát uvidel Evu. Kráčala s matkou do miestneho obchodu – čistá, upravená, nežná.
“Čo je to za zázrak?” prekvapene sa opýtal svojho priateľa, ryšavého Tomáša.
“To sú tí noví. Otec je riaditeľ školy, Eva a jej matka, učiteľka matematiky.”
Odvtedy bol Martin stratený. Zabudol na všetky svoje pletky, akoby nikdy predtým dievčatá nevidel. Keď Eva kráčala, zatváral oči – v nej bolo niečo nebeské, čo roztraslo jeho divokú dušu.
Vedel, že Eva je ešte dievča, a nerobil žiadne pokusy o priblíženie sa. Len ju z diaľky pozoroval. Ale v dedine každý vedel, že Martin je zamilovaný.
Prišla zima. Rieka zamrzla a deti sa išli korčuľovať. Mali jednoduché korčule “snehuliaky,” pripútané k topánkam. Eva však prišla s peknými koženými korčuľami a všetci s úžasom sledovali, ako dokonale kreslila vzory na ľade.
Martin práve vracal z práce, keď počul krik. Bežal k rieke a uvidel Evu, ako sa topí v prýšťovej diere. Bez rozmýšľania skočil do vody, vytrhol ju a odniesol domov.
Keď večer prišla Eva k sebe, poprosila, aby Martin zašiel k nim.
“Martinko, ďakujem ti,” šepkala a držala jeho ruku.
Odvtedy ju každý večer navštevoval. Rozprávali sa, viac Eva, on len počúval jej hlas. Keď mala sedemnásť, po prvýkrát ju pobozkal.
Potom Martin odišiel na vojnu. Rozlúčili sa sľubom, že počká.
Ale vojna ho zmenila. Bol zranený, prišiel o nohu. V nemocnici sa rozhodol, že sa nevráti – nechcel, aby ho Eva videla takého.
“Nech žije svoj život,” pomyslel si.
Ušiel z dediny s kamarátom z nemocnice do okresného mesta. Oženil sa s Veronikou, ktorá mu sama navrhla manželstvo.
“Vieme sa rešpektovať,” hovoril, aj keď v srdci nosil len Evu.
Mali dcéru, Annu, a čas plynul. Občas sa vracal do dediny, videl Evu – vydala sa za miestneho Juraja, mala deti. Krása jej zostala, no postava sa zmenila.
Keď Veronika zomrela, Martin cítil strašnú samotu. Dcéra ho pozvala k sebe do mesta, ale on chcel domov.
“Dcéra, chcem sa vrátiť do dediny,” povedal jedného dňa.
“Načo, otec? Tam už nič nemáš.”
Ale presvedčil ju. Keď prišli, všetko bolo zarastené, ich dom v troskách. Eva, už stará, opretá o paličku, ich pozvala k sebe.
“Martinke, zostanem tu,” povedal jej večer.
“Len na týždeň,” súhlasila.
Rozprávali sa, spomínali. Na piaty deň Martin neprebudil. Eva mu zavrela oči a plakala. Pochovali ho vedľa rodičov, v dedine, kde dodnes žije jeho láska – Eva.
