Láska cez nenávisť
Zuzana Horváthová stála pri okne a pozerala, ako jej suseda Barbora Rozinová vešia bielizeň na dvore. Každý pohyb sa jej zdal úmyselne pomalý, akoby Borka špeciálne oneskorovala čas, aby sa mohla dlhšie predvádzať pred cudzími oknami.
“Znova tá krava sa tu vystavuje,” zamumlala si Zuzana Horváthová a zovrela záves v ruke. “Určite si myslí, že sa na ňu každý pozerá.”
Barbora Rozinová medzitím vešala vyprané prostreradlá, pričom si pod nosom pobrmkávala. Bola o tri roky mladšia ako Zuzana, no vyzerala oveľa menej ako jej osemdesiat rokov. Vždy upravené vlasy, vyžehlené šaty, vyleštené topánky. Aj jej spôsob držania tela – rovný chrbát, zdvihnutá brada – Zuzanu privádzal do šialenstva.
Ženy žili v susedných bytoch už viac ako dvadsať rokov a celé tie roky medzi nimi tlela nejasná nepriateľosť. Všetko začalo maličkosťou – Barbora raz poznamenala, že Zuzana nesprávne sadí petúnie do záhradky. Poradila jej, ako to urobiť lepšie. Zuzana to však vzala ako drzé vmievanie sa do jej vecí.
“Ja viem sama, ako sadiť kvety!” odsekla vtedy. “Nepoučujte ma!”
“Len som chcela pomôcť,” zmätene odpovedala Barbora. “Mala som také na záhrade, boli krásne.”
“Nepotrebujem vašu pomoc!” odsekla Zuzana a otočila sa chrbtom.
Odvtedy sa zdravili len z núdze, alebo sa tvárili, že sa nevidia. Zuzana videla v každom Barborinom kroku skrytú potupu či snahu ju ponížiť. Keď si Barbora kúpila novú kabelku, Zuzana si myslela, že sa tým chváli. Keď pekla koláče, ktorých vôňa sa šírila celým vchodom, bolo to podľa nej len “pozrite sa, aká som dobrá gazdiná”.
“Mama, prečo sa k nej stále pútaš?” hovorila Zuzanina dcéra Lenka, keď ju navštívila. “Je to normálna žena, čo na nej vidíš také strašné?”
“Ty ju nepoznáš,” zamračene odvetila Zuzana. “Len sa tak tvári slušne, ale v skutočnosti… Pamätáš si, ako ukradla Maďarikovým mačku?”
“Mama, mačka sama k nej odišla! Maďarikovi ju držali vonku, a ona ju vzala k sebe, nakŕmila. To nie je krádež.”
“Jasné, jasné! Všetko robí správne, svätá osoba!” Zuzana rozhorčene zabuchla dvierka chladničky.
Barbora sa trápila rovnako. Úprimne nechápala, prečo si tak pohoršila susedu. Skúsila niekoľkokrát obnoviť vzťahy – priniesla koláče, ponúkla pomoc s ťažkými taškami. Ale Zuzana vždy tieto pokusy odmietla.
“Ďakujem, netreba,” chladne odpovedala. “Poradím si sama.”
Koláče ani nebrala, vravela, že je na diéte. Hoci Barbora dobre videla, ako si v obchode kupuje torty a zákusky.
“Nerozumiem jej,” vzdychla si Barbora, keď telefonovala sestri. “Nič zlé som jej neurobila, a ona ma nenávidí. Možno som naozaj niekedy povedala niečo zlé?”
“Nechaj tak,” odpovedala sestra. “Ľudia sú rôzni. Nemôžeš sa páčiť všetkým.”
Ale Barbore bolo ťažko od tejto neustálej chladnosti. Bola spoločenská človek, rada sa rozprávala so susedmi, zdieľala novinky. A tu žila vedľa ženy, ktorá na ňu hľadela ako na nepriateľa.
Jedného zimného večera sa Barbora vracala z obchodu. Tašky boli ťažké a chodník šmykľavý. Pošmykla sa a padla, rozsypala nákup po snehu. Koleno si poriadne odrela, nemohla vstať.
“Ajaj, to bolí!” zasyčela, snažiac sa zbierať rozkutúľané pomaranče.
V tom okamihu vyšla Zuzana z bytovky. Uvidela, čo sa deje, a na chvíľu stuhla. V hlave jej bliklo: “Dobré jej, nech si poleží.” Ale hneď sa za túto myšlienku hanbila. Žena ležala na snehu, bolelo ju to a bola jej zima.
“Vstaňte,” Zuzana jej podala ruku. “Opatrne, neponáhľajte sa.”
Barbora vďačne schmatla podanú dlaň a s námahou vstala.
“Ďakujem vám,” zašepkala. “Koleno som si, zdá sa, poriadne odrela.”
“Nákup najprv posbírame, potom sa pozrieme,” Zuzana potichu začala zbierať rozsypané veci. “Máte doma jód?”
“Áno, myslím, že áno.”
“Dobre to vyčistite, ak je pokožka poranená. A priložte chlad, aby opuch nebol veľký.”
Posbírali všetko do tašiek a Zuzana pomohla susede dostať sa k výťahu.
“Ešte raz ďakujem,” zopakovala Barbora, stláčajúc tlačidlo. “Neviem, čo by som bez vás robila.”
Zuzana len prikývla a odvrátila sa. Celý večer však na túto situáciu myslela. Neodbytne ju prenasledoval výraz Barboriných očí – vďačný a zároveň prekvapený. Akoby žena neočakávala od nej pomoc.
“A čo teda čakala?” rozmýšľala Zuzana, keď si vravela čaj. “Že prejdem okolo? Aký človek som v jej očiach?”
Ráno počula, ako Barbora s ťažkosťami schádza po schodoch. Výťah bol znova pokazený, a do obchodu bolo treba ísť. Zuzana vyzrela do chodby.
“Ako noha?” spýtala sa.
“Ešte bolí, ale znesiem to. Ďakujem za to, že ste včera pomohli.”
“To nič,” Zuzana na chvíľu mlčala. “Počujte, kam idete? Ak do obchodu, ja môžem… Aj tak som tam chcela ísť.”
Barbora na ňu zhrozeno pozrela.
“Vážne by vám to nevadilo? Bola by som veľmi vďačná. Tu je zoznam,” podala jej papierik. “A peniaze.”
“Aké peniaze? Vyjde to,” Zuzana vzala zoznam. “Mlieko, chlieb, smotana. Dobre. Ešte niečo?”
“Nie, ďakujem. To stačí.”
Keď sa Zuzana vrátila s nákupom, BarboraOd toho dňa sa ich životy zmenili, pretože pochopili, že najväčšie bohatstvo nie sú peniaze, ale priateľstvo, ktoré pretrvá aj cez všetky nepochopenia a spory.
