Igor? Tatiana Vavro prekvapene pozrela na suseda, si doma? Myslela som, že si v Bratislave. Jarmila vravela, že sa s tebou stretneme až o dva týždne.
Ja som chorý, zamručal Igor Šebo a po zatvorení dverí sa obrátil k nej.
Niečo vážne? spýtala sa s obavou.
Čo také! zakričal vášnivo, len som si prikýval, a už mi urobili z toho obrovskú záležitosť! Odíď, inak dieťa nakazíš! A tak som sa vrátil. Jarmila si musela ísť po svoje. V noci som odjel.
A koľko ešte budete tak žiť? spýtala sa s nádychom povýšenej ironie, neomrzí vás to?
Ako to? zamračil sa Igor.
Nezdieľal, keď sa niekto pýtal na rodinu, no teraz nedokázal odolať.
Vojenský režim!
No tak, Tatiano, pokrčil Igor, čo má vojenský režim s nami? Nie sme na služobné. Pre nás to je skôr radostná hra.
Radostná? Zdá sa, že ste poslednú dobu prechádzate ako ponorení do vody! Už vám to stačí? Nikto vás nakoniec neocení!
***
Dcéra Igora a Jarmily, Zdena, po skončení štúdia takmer rok hľadala prácu v odbore, no vždy sa niečo nezhodovalo: buď bolo príliš ďaleko, príliš malý plat alebo to jednoducho nebolo to, čo chcela.
Rodičia ju upokojili, hovorili, že čoskoro nájde to pravé.
Čas však plynul a sen o vysnívanej práci zostával len snom.
Nakoniec sa Zdena rozhodla ísť do Košice. Spoločná spolužiačka tam už našla miesto a pozvala ju, aby išli spolu. Sú ďalšie voľné pozície, osem nám to lepšie a nenavštevujeme to samé mesto, hovorila.
Rodičia neboli potešení. Mysleli si, že doma sa dá dobre uplatniť, stačí len počkať.
Zároveň Zdena nikdy nezobývala sama a nevedela, čo to znamená byť na vlastné nohy. Prenajať si byt v Košiciach by tiež nebolo lacné, čo by ich zatížilo. Kde ponesú túto ťarchu? Na nejaký čas. Ako dlho?
Napriek všetkým argumentom, Zdena sľúbila, že bude každý deň volať a často sa vracať, a tak odišla do Košíc.
Užitočnú prácu našla. Bývanie nebolo potrebné presťahovali ju do študentského internátu, o čom sa ani nesnila.
Na začiatku často prichádzala domov, chýbala jej rodina. Postupne však návštevy riedili, komunikácia sa zredukovala na občasné telefonáty.
Zdena sa zamilovala.
Jej román s košickým študentom Krištofom nabral na obrátkach a čoskoro sa hovorilo o svadbe. Zároveň Zdena v tajnosti oznámila, že čaká dieťa.
***
Po svadbe mladý manžel a Zdena nasťahovali byt. Krištof odmietol žiť s rodičmi, čo ich rozčúlilo, ale nezapochytili to. Ak chceš žiť samostatne, ži, povedali.
Krištof sa uškrnul:
A ja si na nikoho nepočítam!
Zdena ho jemne pokarhala:
Prečo tak? To sú tvoji rodičia. Čo ak sa niečo stane?
Krištof ju objal a povedal:
Neboj sa, všetko bude v poriadku.
***
A tak to bolo. Všetko šlo od ruky. Práca mala dobré výnosy, tehotenstvo prebehlo bez komplikácií. Zdena išla na materskú dovolenku a porodila zdravú dievčatko.
Starí rodičia sa tešili na vnúčatko.
Dedo a baba navštevovali vnučku každý týždeň. Zdenine rodiče prichádzali, keď mohli: otec ešte dožíval do dôchodku, matka mala ešte päť rokov do staroby.
***
Všetko bolo v poriadku, kým Krištof nestratil prácu. Presnejšie neodhal. Rozhodol sa prejsť do inej firmy s vyšším potenciálom, no miesto získalo niekoho iného. Prekvapilo ho to a reagoval zle.
Najprv sa zatvoril do seba, potom začal piť, stal sa podráždeným a neustále nespokojným. Nakoniec ho zachvátila ťažká depresia, z ktorej musel vyjsť v nemocnici.
Zdena bola rozpoltená medzi manželom a dcérkou. Krištof čoraz viac požadoval pozornosť, pričom ju prekonával aj malé Veronika, ktorá mala len dva roky.
A potom sa objavila svokra
Stále tvrdila, že Zdena jej syna zanedbáva, hoci žije na jeho krku.
Na akom krku? spýtala sa Zdena, som predsa v materskej dovolenke.
Tak prestaň doma sedieť! Dieťa má dva roky! Choď pracovať! Či chceš žiť celý život na naše výdavky?!
Zdena sa zamyslela, či svokra naozaj tak myslí, alebo len hádže. Krištof už šesť mesiacov nepracoval! Žili z materských dávok a úspor, ktoré odkladali na vlastný byt, rodičia mu poskytovali len jednu mzdu. A svokra obviňovala Zdenu z chleba!
Bola to bolavá výčitka, no Zdena vydržala a raz sa obrátila na svojich rodičov.
Igor a Jarmila ju vypočuli a poradili, aby hľadala materskú škôlku aspoň pre istotu.
Najprv to bude trvať, priznala matka.
A ak svokra už otvorila túto tému, nezmestí sa späť, doplnil otec.
Veronika je ešte taká malá! rozplačala sa Zdena, akú škôlku nájdeme?
My sme ti už roky posielali do jaslí, usmiala sa Jarmila, a pozri, aká si vyrástla!
Mami! slzy v očiach, tak som to nemohla inak! A teraz? Prečo mám trápiť dieťa kvôli pošetilej babke?
Igor zasahol:
Nezabudni, že ak bude treba, pomôžeme.
Jarmila sa zamyslela: Čo vlastne môžeme pomôcť? 700 kilometrov je dlhá cesta!
***
Ak niečo nastane, sa stalo rýchlejšie, než sa čakal.
Miesto v škôlke sa našlo nečakane rýchlo. Zdena oznámila šéfovi, že sa vráti do práce o mesiac.
V tom čase Krištof našiel vhodnú prácu.
Zostalo už len pomaly zvyknúť Veroniku na škôlku
***
Instrukcie boli jednoduché: najprv priviesť dieťa na hodinu, potom na dve, potom až do obeda. V praxi sa však ukázalo, že to nie je jednoduché.
Keď sa Veronika pozrela na budovu škôlky, začala kričať tak, akoby sa chceli roztrhať hlasom. Celý týždeň kričala.
Občas v šatni ticho, no len kým matka odišla, kričanie znovu povstávalo.
Skúšali, aby Krištof ju vodil, ale rovnaký príbeh. Potom rodičia spolu. Ani to nepomohlo. Niekedy ju nechali samú, dúfajúc, že sa upokojí, keď odídú marné úsilie.
Veronika vždy cítila, že rodičia sú v blízkosti a počúvajú jej výkriky.
Nakoniec učitelia vzdali:
Nezúfajte, tak sa stáva. Priveste ju o niekoľko mesiacov, nech vyrastie. Miesto si ponecháme.
Zdena sa rozčúlila:
Ľahko povedať o pár mesiacov, keď ja mám ísť do práce! Ja som to už sama žiadala! Čo teraz?
Krištof odvetil:
Nie je správne takto trpieť dieťa.
Zdena si spomenula na dôchodcov:
A vaše rodiče sú na dôchodku! Bývajú blízko! Nech ich vezú do škôlky na nejaký čas! Možno s nimi prestaňú brečkať
Krištof povedal:
Porozprávam sa s nimi, ale neviem, či súhlasia.
Zdena ho povzbudila:
Hovor tak, aby súhlasili
***
Starí rodičia pripomenuli, že Krištof má riešiť svoje problémy sám, ale pre milovanú vnúčatku by urobili čokoľvek.
Postupne sa starí striedali a odvádzali Veroniku do škôlky. Zrazu šla pokojne, bez výkrikov, a dokonca mávala na rozlúčku.
Keď však nastal čas odpočívať, Veronika odmietala ležať v posteli.
Učitelia volali babku, babka letela alebo poslala deda, a Vero si zvykla na rýchly režim chodila do škôlky len do dvanástej hodiny.
Na to rodičia Krištofa povedali, že je to príliš veľa, a sami sa nebudú starať o vnúčatko.
Potrebujem pozornosť, a mám tlak! sťažovala sa mama Krištofa. Otec má bolesť chrbta Vieš, ako Krištof trpí
Krištof zamračil:
Čo teraz? Vodu na odchod domov, keď my pracujeme?
Svokra sa rozzúrila:
To je vďaka nám! Keď sme takmer rok sedeli pri dieťati!
Zdena sa snažila vyjasniť:
Nie celý rok, ale pár mesiacov. To bola vaša myšlienka, dať Vero do škôlky. Keby sme to nedali, zostala by doma a nebolo by problémov.
Svokra reagovala:
Tak sme aj my vinní?! vykričala, ťahajúc manžela za ruku a odnášajúc ho do vstupnej haly.
***
Čo budeme robiť? spýtal sa Krištof, keď zamkla dvere za svojimi rodičmi.
Neviem, odpovedala Zdena, asi budem musieť odstúpiť z práce.
To nie je riešenie.
Čo navrhuješ?
Odviesť Vero do škôlky a nechať ju tam až do večera.
A potom ráno? Ty ju tam budeš ťahať sám? Nechcem sa podieľať!
Ale deti chodia do škôlky bez problémov!
Naša dcéra nie je všetko! rozplakala sa Zdena.
V tom okamihu jej zavolala matka.
Zdena rozprávala všetko:
Prídem zajtra! sľúbila Jarmila, mám voľno a idem k vám. Budeme mať takmer mesiac na pomoc. A potom…
Zavrela telefón a rozprášila svoje ruky:
Zajtra príde mama! hovorila manželovi, sme zachránení.
Krištof sa usmial:
Konečne spoznáme svokru. Dúfam, že sa budeme rozumieť.
Zdena sa zasmejala:
Moja mama je svetová. Niečo určite vymyslí.
***
Jarmila skutočne všetko naplánovala. Povedala, že ona a otec budú strelovať na striedačku, aby Veronku dohliadali, lebo svokovia nemajú možnosť.
Znenia, Zdenka, neber ich si za zlé, radila mama, pozerajúc na zoznam úloh, vek je taký. Dnes máme silu, zajtra možno nie.
Nie beriem ich zle, odpovedala Zdena, ale ako môžete obaja sem cestovať? A ja mám prácu?
Prispôsobím si rozvrh, otec bude za dva týždne dôchodcom, takže všetko bude v poriadku. A keď príde, Veronka už bude v škôlke bez problémov. Bude to štvrtý rok!
A tak sa dohodli.
Ráno Jarmila odviezla Veronku do škôlky, kde zostala pokojne, a o dvanástej hodine dostala telefonát, že ju treba vyzdvihnúť.
***
Tak už takmer rok Jarmila a Igor jazdia do Bratislavy a späť. Menia sa každé dva týždne.
Občas Igor zostane dlhšie je v dôchodku, voľný človek, vodí Veronku do škôlky a vyzdvihuje ju na dvanáta, kým neprídu rodičia z práce.
Každý večer odchádza domov, prechádza sa po meste, nie preto, že by miloval Bratislavu, ale preto, že nevedel, ako pozerá na mladých, ktorí si budujú život.
Nechcú nič robiť, rozpráva manželke, keď sa stretnú len na noc neukladajú, nevariia, objednávajú jedlo. Ani nerozumiem, ako to môžu žiť. Veronka stále pozerá na špinavé kreslené filmy, potom horí. Všetko je ich názor a považujú ho za jediný pravý.
Ja som viac, povzdychne Jarmila, vždy si nájdem prácu, aby som mala čím sa zamestnať. Práca s prádím, upratovaním, varím niečo. Igor, čo môžeme? Súčasná mládež je iná. Veronku ľutujem neviem, čo s ňou bude, keď už pôjde do školy.
Kedy to bude? spýta sa.
Neviem, povzdychne Jarmila.
***
Tatiana Vavro vyrozprávala Jarmile, aby pochopila, prečo sa často vyhýbajú domovu.
Hľadala podporu, pochopenie, ale Tatiana, bývalá učiteľka, ju nepochopila, skôr rozčúlila:
Čože, Jarmila? Trojročné dieťa vás všetkých manipuluje a vy, ako dospelí, idete za ním? Čo to znamená, že nechce spať v škôlke? Odpustíte jej celý deň a hneď potom začne plakať, dva dni. Neskôr to pochopí a upokojí sa!
Nemôžem tak, odvetila Jarmila, je mi to tak smutné.
Smutné?A nakoniec, keď sa všetci zhromaždili okolo stolika, uvedomili si, že pravá hodnota rodiny spočíva v odpuške, porozumení a spoločne zdieľaných chvíľach.
