Láska bez nároku na blízkosť
Alžbeta Gregorová si upravila biely plášť a pozrela na hodinky. Do konca smeny zostávali ešte štyri hodiny, ale únava sa už hlásila o slovo. Na chodbách neurologického oddelenia vládol obvyklý ruch – sestričky prechádzali medzi izbami, príbuzní pacientov si potichu rozprávali v kútoch.
“Pan doktorka Gregorová, máte návštevu,” oznámila mladá sestrička Martina, naklonená do ordinácie.
“Kto konkrétne?”
“Príbuzný pacienta zo siedmej izby. Kováč, asi.”
Alžbeta Gregorová prikyvla a odložila chorobopis, ktorý práve prečítavala. Kováč. To meno jej spôsobilo zvláštny tlukot srdca, hoci sa snažila čo najviac ovládať.
Do ordinácie vošiel vysoký muž okolo päťdesiatky so sivými spánkami a unavenými hnedými očami. Jozef Kováč držal v ruke tašku s ovocím a vyzeral úzkostlivo.
“Dobrý deň, pani doktorka. Ako sa darí mojej žene?”
“Prosím, posaďte sa,” ukázala Alžbeta na stoličku pred svojim stolom. “Stav Márie Jozefovnej je stabilný. Liečba zaberá dobre.”
Jozef si úľavne vydýchol a prehrmel si rukou vlasy.
“Vďaka bohu. Celý týždeň som sa strachoval. Keď mala ten záchvat, myslel som si, že ju strácam navždy.”
Alžbeta sa na neho pozerala a cítiV hlbokej tichosti ordinácie sa obaja vedeli, že ich láska musí zostať nedotknutá, ako snehová vločka, ktorá sa rozpustí, len čo ju dotknete.
