Ľuboš sedel na parapete a hľadel von oknom. Čakal na svojho otca. Veď už prešli dva roky, odkedy ich mama opustila. Otec mu raz smutne povedal: Našla si novú rodinu. Prečo ho mama nechala? To Ľuboš nepochopil, len postupne na ňu zabúdal.
Otec sa snažil urobiť všetko pre svojho syna. Veď chlapec mal desať rokov. Je už veľký, netreba mu nič skrývať. Nemá to zmysel. Naučil sa umývať riad, upratať si veci do poličiek. Hračky už dávno neťahá, je skoro dospelý. Lenže Ľubošovi bolo veľmi smutno. Chýbal mu pes. Otec ale jeho prosbu odmietol.
Kto sa oňho bude starať? Ja stále pracujem, ty si študent a ešte si príliš mladý.
Nakoniec otec domov nepriviedol psa, ale ženu. Volala sa Jozefína. Začala žiť s nimi. Ľuboš sa rozhodol s ňou vôbec nerozprávať. Myslel si, že je zbytočná. Otec ju nazýval svojou manželkou a prial si, aby syn mal matku.
Ja ju nepotrebujem! odpovedal jednoznačne Ľuboš a vrátil sa na svoje miesto. Takto žili. Chlapec sledoval, ako sa otec s Jozefínou tešia, sú k sebe galantní, smejú sa, objímajú. A on bol stále nahnevaný.
Oco, chcem, aby odišla.
Ľuboš, to nemôžeš žiadať. Bez ženy teda manželky a matky je pre nás ťažké.
Prišli teplé dni. Ľuboš behal s chlapcami po dvore. Noví kamaráti mu povedali, že otec a nová mama ho odvedú do detského domova.
Ľuboš sa zľakol. Prečo by si ho nenechali, keď si môžu porodiť nové dieťa a on im bude na obtiaž? Rozhodol sa pripraviť na to v predstihu.
Raz mu do ucha doletel kúsok rozhovoru: Tam sa mu bude dobre žiť, mali by sme ho tam poslať…
To bol koniec, Ľuboš si pomyslel. Celú noc nespal a ráno sa rozhodol Jozefínu vyšachovať. Robil jej naprieky presolil jej čaj, nechal zapnutú prázdnu panvicu na sporáku. Bol nezbedník. Jozefína čoskoro pochopila, kto to robí. Zavolala si ho na rozhovor.
Ľuboš, musíme sa porozprávať. Si nahnevaný.
Nie som na nič nahnevaný, snažil sa vyhovoriť.
Ľuboš, nechcem ti ublížiť…
Nie som tvoj miláčik!
Prenajali sme na leto chatu. Chceli sme ťa prekvapiť, ale asi je čas povedať pravdu. Otec našiel psa a dnes poňho ideme. Môžeš ísť s nami.
Naozaj? Ľuboš bol prekvapený a začal jej veriť. Objímal ju, ako len vedel.
Jozefína mala slzy na krajíčku: Radšej buď šťastný, všetko bude v poriadku, netreba plakať, pohladila ho po vlasoch.
Keď sa otec vrátil z práce, išli spolu po šteniatko. Ľuboš už necítil hnev, len pochopenie. Jozefínu už nevnímal ako nepriateľa, ale začal si ju obľubovať. Uzmierili sa. Psík mu v náručí pokojne driemal. Všetci boli šťastní.
V živote sa často bojíme zmien, ktoré nepoznáme. Niekedy stačí otvoriť srdce, aby sme zistili, že nové začiatky môžu priniesť viac radosti, ako sme si dokázali predstaviť.
