Denník, 14. október
Celý môj život je rozdelený na obdobia pred a po odchode môjho milovaného otca. Oficiálne bol mojím otcom, ale keď som mala štyri roky, tragicky zahynul. Pracoval v Hasičskom a záchrannom zbore a zahynul pri odstraňovaní následkov zemetrasenia v jednej z ázijských krajín. Spolu s ním zahynul aj jeho verný nemecký ovčiak Max, ktorého si ocko vychovával od šteniatka.
Moja mama, Oľga, zostala po otcovej smrti sama. Zostala vdovou a nikdy sa nevydala, celú svoju silu venovala mne.
Keď som mala štrnásť, prihlásila som sa do kynologického krúžku v miestnom klube chovateľov psov v Bratislave. Mama mi to dovolila, hoci v srdci mala asi strach, že pôjdem v otcových šľapajách a vyberiem si nebezpečné povolanie. V šestnástich som domov priniesla šteniatko nemeckého ovčiaka, no dlho som nevedela, ako by sa malo volať.
Jedného dňa, keď som sa vracala zo školy, som začula mamu, ako sa prihovára šteniatku:
Och, ty môj lapaj, čo si to zase vyviedol, zbojník jeden.
Usmiala som sa, pretože keď som bola malá a prišla som domov ufúľaná alebo s obitými kolenami, mama to zvykla povedať tiež. Vošla som do izby a so smiechom vyhlásila:
Tak máš meno. Budeš Lapaj.
Za dva roky z Lapaja vyrástol krásny, silný a veľmi poslušný pes, akoby na službu stvorený. Bola som naňho pyšná a cítila som, že niečo robím dobre.
Prišiel čas narukovať do armády. Podala som žiadosť, aby som mohla nastúpiť službu spolu so psom. Mamke som nič nehovorila, potajomky som Lapaja pripravovala na skúšky a verila si, že to zvládneme. Poslali nás do výcvikového strediska, kde som tri mesiace spolu s Lapajom dokazovala, že sme pripravení.
Po výcviku nás pridelili na hranicu s Maďarskom. Prijali nás tam srdečne a čoskoro nás všetci prezývali Lapaj a Trápenie. Keď sme vyrazili na nočný patrol, posmievali sa: Lapaj a Trápenie zas idú zasahovať!
Všetko bolo v poriadku až do tej osudnej noci počas jednej bežnej obchôdzky nastala dramatická situácia. Stretnutie s pašerákmi prerástlo do prestrelky; jeden vojak bol ranený, druhý zahynul a ja som zmizla bez stopy. Aj Lapaj bol ranený, ale podarilo sa mu dostať späť.
Stráž prehľadala celý úsek, no mňa nenašli. Pátrali po mne obidve krajiny celý mesiac, ale bezúspešne.
Potom, ako sa to stalo, prišiel k nám dôstojník z odvodovej komisie, a priviedol so sebou Lapaja. Pes sa uzdravoval, ale stále trochu kríval na prednú labu. Mama, ticho so slzami v očiach, ho hladkala po hlave, a on si položil ňufák na jej kolená, akoby jej chcel povedať, že všetko pochopil. Dôstojník hovoril niečo o nádeji, zázrakoch, pokračovaní pátrania, ale mamka už nevnímala. Upierala zrak do psích očí a zašepkala:
Ach, môj Lapaj…
Od toho dňa ráno i večer, na každučkom kroku parku v našej časti Bratislavy, stretávali ľudia zvláštnu dvojicu. Žena v strednom veku kráčala pomaly po cestičkách vedľa kulhajúceho ovčiaka.
Bolo v tomto obraze niečo upokojujúce, dôstojné. Okoloidúci často cítili, že ich nespája iba puto majiteľka-pes, ale niečo o dosť hlbšie. Mama dávala Lapajovi príkazy tichým hlasom a veľa sa s ním rozprávala. Pes pozorne načúval a nikdy zbytočne neštekal.
Lapajko, dnes upečieme pirohy s hubami a kapustou. Cesto už kyprie. Zajtra je voľno, pôjdeme na Dunaj, na breh, nech si zaplávaš.
Ubehol rok a z vojenského úradu prišli znova. Priniesli trochu potravín, granule pre psa. Vysvetlili, že ak sa ani za rok nič nezmení, môžu ma úradne vyhlásiť za mŕtvu.
Mama ich kľudne vypočula, poďakovala sa, a s čudným úsmevom zavrela dvere.
Nič si z nich nerob, Lapaj. Ja cítim, že žije…
Jedného dňa zazvonil cudzí mladý muž. Mama s úžasom otvorila, ale Lapaj neštekal, dokonca začal radostne vrtieť chvostom.
Dobrý deň, pani Oľga. Ja som Viktor Tomáš, slúžil som s Trápením… teda, teda s vašou dcérou, povedal trochu rozpačito, keď zbadal jej výraz. Ahoj, Lapaj, spoznal si ma, kamarát, dodal s úsmevom a pohladil psa.
Rozprávali sa až do neskorého večera. Viktor rozprával o službe, pili čaj s koláčmi, mama mu ukazovala moje detské fotky, spomínali na veselé historky.
Náhle Viktor zmĺkol, akoby sa bal niečo povedať:
Pani Oľga, sľúbte, že ma nebudete mať za blázna, pošepol.
Mama sa automaticky spýtala:
Čo sa deje, Viktor?
Vaša dcéra mi vo sne odkázala, že sa určite vráti domov.
Mama si prikryla ústa rukou a začala plakať. Lapaj zbystril, pristúpil k Viktorovi, dotkol sa jeho kolena a jemne zavrčal.
Nenahnevajte sa. Ja som Trápenie nevidel, neviem, kde je, ale… pred dvoma týždňami sa mi o nej snívalo. Poprosila ma, aby som vám oznámil tieto slová.
Mama plakala bez hanby, Lapaj jej olizoval dlane a Viktor trpezlivo ticho čakal. Aj keď vedel, že sen neznamená zázrak, nemohol odmietnuť kamarátovu prosbu.
Ubehol ďalší rok. Po parku sa opäť každý deň prechádzala zvláštna dvojica. Mama s Lapajom ticho debatovali a nevšímali si svet okolo.
Začala zlatá jeseň. Slnko prenikalo cez zlatisté lístie, usmievalo sa na všetkých, čo kráčali parkom. Na konci aleje sa objavil vysoký mužský tieň, hmlistý v slnečných lúčoch kráčal ťažko, videla som, že kulhá.
Lapaj spozornel, zastavil sa a jemne zavyl. Mama mu uvoľnila vôdzku a pes, zabudnúc na bolesť, vyštartoval vpred.
Stála som tam, ruky bezvládne visiace, a plakala som. V diaľke pes a môj Lapaj sa konečne objali s mojím Trápením, mojou milovanou dcérou.
