Maroš, pozri sa na to nádheru! s nadšením vykríkla Zuzana, ktorej pokožka bola opálená a oči žiarili energiou. Rozpaženými rukami akoby objímała nekonečné more. Jej gaštanové vlasy, mierne vyblednuté slnkom, sa vánkom hojdali ako obilie. Nehovorila som, že tento mesiac bude ten najkrajší v našom živote?
Maroš, stojaci vedľa nej na čistom bielom piesku, si upravil slamenný klobúk a usmial sa. Napoko vonku pôsobil pokojne, vnútri mu srdce stínal strach. Myšlienka, že toto môže byť posledná šanca získať stratené šťastie, ho nenechávala v kľude.
Áno, Zuzka, tento mesiac bude ten najkrajší odpovedal, snažiac sa, aby jeho hlas znel ľahko. Vždy si vedela mať pravdu.
Ale tŕpka spomienka na slová lekára pred dvoma mesiacmi mu ostala v mysli: Onkológia, neskoré štádium, dva až tri mesiace. A tak prišli sem k moru, pretože Zuzana sa rozhodla žiť, nie sa vzdať.
Pôjdeme kúpať? s iskrou v očiach ho chytila za ruku. Netráp sa, Maroš! Pamätáš, ako sme v mladosti skákali do rieky u babky? Vtedy si sa bál, že ti prúd odnôsť trenky!
Maroš sa zasmial, a na okamih bolesť ustúpila do tieňa. Presne takto ho Zuzana vždy vytiahla z pasce smútku.
Nebál som sa, len som bol opatrný žartovne poznamenal. Dobre, poďme, ale ak ma žralok zožerie, vieš, že si to sama zavinila.
So smiechom, akoby boli opäť tínedžermi, vybehli k vode. Zuzana sa hrala v vlnách, zatiaľ čo Maroš ju pozoroval so zatajeným dychom. Jeho srdce sa plnilo láskou aj bolesťou. Bola nádherná a on ju miloval viac ako čokoľvek. Stratiť ju sa zdalo nemysliteľné, no strašným.
Láska dáva silu veriť, aj keď sa zdá, že čas je proti nám.
Ich príbeh začal v desiatej triede v malom mestečku, kde sa všetci poznali. Zuzana prišla do školy ako žiarivá kométa nová, so žiariacim úsmevom a dlhými gaštanovými vlasmi, ktoré mohli roztopiť aj to najtvrdšie srdce.
Keď sa s rodinou prisťahovala z vedľajšieho mesta, okamžite sa stala centrom pozornosti. Maroš, vysoký a neohrabaný, s knihou v ruke, neveril, že si ho všimne. Ale jedného dňa na školskom plese sa odhodlal a pozval ju na pomalý tanec.
Si iný povedala, hľadiac mu do očí. Nesnažíš sa byť lepší ako ostatní.
A nebojíš sa, že ti šliapnem na nohy? so smiechom sa spýtal. Znejúci smiech bol odpoveďou, a od toho večera sa stali nerozlučnými priateľmi.
Po škole Maroš odišiel študovať do Bratislavy na inžiniera, Zuzana do Košíc na filológiu. Vymenovali si dlhé listy, tešili sa na prázdniny, ktoré trávili spolu. Rozluka ich lásku len posilnila.
Keď mali len dvadsaťdva rokov a sotva dostali diplomy, vzali sa. Svadba bola skromná, v miestnom kultúrnom dome ozdobenom umelými kvetmi. V pozadí hráli hity Elánu. Šťastie im naplňovalo srdcia a okolit
