Na chodbe sa páchlo dusenou kapustou a starým elektroinštaláciou. Tá známa večerná vôňa sa drala cez škáry v dverách, ukladala sa na plecia ako spomienka, ktorá nepustí. Rovnaký pach tu bol, keď bola Mária Jozefová ešte mladá, keď v dome behali deti, hrkali hrnci a život, aj keď skromný, bol hlučný a plný energie. Vôňa jej minulosti. Jej času. Jej stratenej každodennosti, do ktorej sa už nevrátila.
Stála na chodbe pri poštových schránkach, zovretým kľúčom v ruke tak silno, akoby od neho závidelo niečo oveľa dôležitejšie než len vstup do bytu. Nad jej dverami stále horela slabá žiarovka. Blikala, vrúc bledomodré svetlo na ošúchaný strop. Za dverami čakali len steny, šuchot starého obrusa a jej vlastný dych, ktorý v tichu znel príliš hlasno.
Kedysi ju vítal Jozef. Zavzdychal, že sa opäť oneskorila, že polievka vychladne. No zatiaľ čo to hovoril, oči sa mu vždy rozžiarili. Zavesil jej kabát, postavil vriec horkej vody, vzal ju za ruku – ako by bol zakaždým rád, že sa vrátila. Aj v tých časoch, keď ho nohy už sotva držali, vždy sa postavil, aby ju privítal. Lebo vedel, že stretnutie je to najdôležitejšie.
Po pohrebe sa Mária Jozefová vrátila do toho istého bytu. Všetko bolo na mieste: fotky v rámčekoch, kreslo pri okne, jeho šálka, jej zástera. Ale všetko – ako napodobeniny. Teplá realita zmizla, akoby niekto vytiahol zástrčku zo zásuvky a všetko sa odpojilo. Ostali len tvary, obrysy, v ktorých už nebol žiadny zmysel.
Dom sa začal zdať príliš veľký. Akoby sa steny rozširovali, unikali, nechávajúc ju samu v tom studenom, riednúcom vzduchu. Dokonca kvapky z vodovodného kohútika zneli hlasnejšie a úzkostlivejšie ako kedysi. Chytila sa na tom, že každý večer, keď príde ku dverám, zadrží dych – čo ak teraz, čo ak zas… Čo ak znova počuje jeho hlas: *„Kde sa to zase touláš, Mária?“*
Ale dnes bol výnimočný deň. Mala 85 rokov. Vek, keď už nikto neočakáva prekvapenia, ale predsa sa dúfa. Aspoň na hovor. Na pohľadnicu. Na niečo živé. Ale telefón mlčal. Kamarátky už dávno odišli. Susedka, teta Zuzana, sa presťahovala k dcére do Trnavy. Dcéra žila v Taliansku. Volali sa zriedka, cez videohovory, úsečne, medzi pracovnými povinnosťami a hodinami vnúčat. A vnuk? Poslal emotikon: *„Všetko najlepšie, babi.“* – a zmizol späť do obrazovky.
Vstala. Odomkla dvere. Prešla popri zrkadle bez pohľadu. V kuchyni – všetko na svojom mieste: šálka, rádio, lieky, prázdny parapet, kde kedysi stáli fialky. Zapnula rádiZdvihla pohár čaju, pozdvihla ho k ústam a v tom okamihu zaduneli kroky na schodoch – pomalé, ale isté, ako čakanie na niečo, čo sa už dávno malo stať.
