Kým ja budem…
Zuzana bola vždy poslušné dieťa. Učila sa dobre a nedávala matke ani babičke veľa starostí. V maturitnom ročníku sa však zamilovala a všetko sa zmenilo. Začala vynechávať školu, odmieňať sa a výrazne sa škarediť. Alena náhodou objavila v jej šuplíku drahé kozmetické prípravky.
“To mi darovali,” odpovedala Zuzana.
“A kto je taký štedrý?” spýtala sa Alena.
“Adam.”
“Vážne? A odkiaľ má peniaze?” domnievala sa, že Adam je jej spolužiak.
“On už pracuje.”
Takto Alena zistila, že jej dcéra nemá len priateľa, ale dospelého muža, ktorý skončil vysokú školu a má prácu.
“Ty vôbec chápeš, že si ešte príliš mladá na to, aby si chodila s dospelým mužom?” začala Alena.
“Nie som príliš mladá. Tobie teda mohlo, a mne nie?”
Alena bezmocne zamrkala.
“Ja som s dospelým nechodila… Počkaj, ty čo, si tehotná?”
“Áno, mamičko,” zúfalo vykrikla Zuzana. “Ty si ma porodila v osemnástich. Ako vidíš, jablúčko nepadá ďaleko od stromu. Vždy hovoríš, že som na teba podobná,” dodala už tichšie.
Alena s desom pozerala na dcéru.
“Dobre, idem.” Zuzana prešla okolo matky k dverám.
“Kam ideš? Ešte sme nedohovorili!” Alena sa za ňou ponáhľala. “A domáce úlohy máš hotové? Maturita je za roh,” hovorila, kým si Zuzana zaväzovala šnúrky na teniskách.
Zuzana sa prudko narovnala, odfúkla si vlasy z tváre a vyzývavo sa na matku pozrela.
“Domáce úlohy… O čom to hovoríš? A sama, s kým sa zdržiavaš večer? Myslíš, že neviem?”
Alene sa zdalo, že je opatrná, že dcéra je zabratá do seba a nič netuší. Zuzana na ňu hodila víťazný pohľad a vyšla z bytu.
“Zuzana!” bezmocne zakričala Alena do zatvorených dverí.
Pomaly sa vrátila do obývačky a sadla si na pohovku. Dcéra naozaj vyrástla, a s ňou aj problémy. Tehotná… Bože, to sa nemôže stať! Dlho s ňou mala hovoriť, no Alena si myslela, že je ešte dieťa. Nie, ešte nie je neskoro, musí niečo urobiť. Kto iný jej mohol poradiť ako nie matka?
“Mami, čo mám robiť? Zuzka chodí s dospelým chlapom. Je tehotná…” Alena rozrušene vyliala nepríjemnú novinu matke do telefónu.
“Nehádaš sa sama so sebou?”
“Nie. Priznala sa. Neviem, čo robiť. Nedá sa s ňou rozprávať…”
“Je celá v tebe. Ty si ma tiež veľmi nepočúvala. Mala si vydať za toho… Ako sa volal?”
“Ja som ho nemilovala. A teraz nejde o mňa.”
“Práveže o teba. Keby si sa včas vydala, mal by Zuzku otca, nemusela by ho hľadať inde.”
Alena pochopila, že matka má pravdu.
“Mami, prečo si mi nedovolila potrat?” opatrne sa spýtala.
“A ľutuješ, že si Zuzku porodila?”
“Nie, samozrejme, že nie, ale…”
“Tak to máš odpoveď. Predstav si život bez nej. Hlavne, nehnevaj sa na ňu a netlač na ňu, len to zhoršíš.”
Dlhú doš sa s matkou rozprávali. Alena nešla spať a čakala na dcéru. Keď sa Zuzana vrátila, Alena vošla do jej izby. Práve si cez hlavu sťahovala mikinu. Alenin pohľad skĺzol na jej holé brucho. Vždy bola chudá, no teraz sa jej zdalo, že má bruško trochu okrúhle. Takže neklamala. Alenu zaliala horúčka.
“Aký máš termín? Tri, štyri mesiace?” spýtala sa potichu.
Zuzana sa zhrozila a pritlačila si mikinu k bruchu.
“Moja dievčina…” Alena sa k nej priblížila a objala ju. “Nebudem sa hnevať, chcem všetko vedieť, aby som ti pomohla.”
Zuzana na ňu pozrela. V očiach mala slzy.
“Sľúbil mi, že neotehotniem,” povedala.
“Vie o tom?”
Zuzana prikývla.
“A čo bude ďalej?”
“Prepáč, mami.”
“Neplač. Ako ste sa vôbec stretli? Kde pracuje?”
“Pracuje v… Mami, je dobrý človek. Vydáme sa po maturite. Býva v podnájme neďaleko nás.”
“Takže nie je odtiaľto?”
“Nie, minulý rok skončil technickú univerzitu.”
“Budeš ho nechať? A čo škola? Nepôjdeš na vysokú?”
“Nie. Ale pôjdem neskôr…” povedala Zuzana, zatiaľ čo sklopila oči.
“Dobre. Už je neskoro. Choď spať. Ráno je múdrejšie ako večer.” Alena opustila izbu.
Nemohla zaspať. Kto by po takýchto novinách spal? Alena si znovu prežívala svoj príbeh.
Na strednej sa jej páčil spolužiak, no nechodili spolu. Všetko sa stalo náhodou. Pozval niekoľko ľudí k sebe domov, keď rodičia boli cez víkend preč. Pili, tancovali. Alene bolo zle. Odviedol ju do svojej izby, položil ju na posteľ a prikryl ju. Zaspala. A potom… Všetko sa odohralo rýchlo a ona si myslela, že to bude bez následkov. Nebolo.
Keď to povedala matke, tá išla za rodičmi toho chlapca. Tí, samozrejme, obvinili Alenu. To ona ich syna zviedla, no nedovolia, aby si pokazila život… Jablko nepadá ďaleko od stromu…
“Čo tým myslíte? Môj manžel zomrel, keď mala dcéra tri roky. Na infarkt. A vy by ste mali naučiť svojho syna niesť zodpovednosť za svoje činy, nie hádzať vinu na dievča,” povedala im matka a hrdo odišla.
Donútila Alenu ísť na vysokú školu, presvedčila ju, aby si nechala dieťa. Bolo to ťažké! Neskôr Alena mnohokrát vyčítala matke, že ju nedovolila potrat. Ale Zuzka vyrástla, všetko zostalo za nimi. Tak sa jej aspoň zdalo. Teraz bude jej dcéra čA keď raz prišla domov, objala Zuzku aj malého Adámka a uvedomila si, že napriek všetkým ťažkostiam je naplnená a šťastná.
