Zuzka ležala s prikrytými očami. Na druhej posteli oproti sedela Soňa so skríženými nohami a nahlas čítala učebnicu. Zuzkin telefón prepukol populárnou melódiou. Soňa zatrieskla knihou a vyčítavo pozrela na kamarátku.
Dievča neochotne zdvihlo. Za chvíľu už sedelo na posteli. Potom odhodilo telefón, vyskočilo a rozbehlo sa po úzkej izbe, pchaúc veci zo skrine do športovej tašky.
“Kam sa zberáš? Čo sa stalo?” znepokojila sa Soňa.
“Volala suseda, mamu odviezli do nemocnice, infarkt.” Zuzka zapnula zips na taške a vykročila k dverám, kde viseli ich bundy a stáli čižmy.
“Zajtra je skúška. V nemocnici sa o ňu postarajú. Dáš to a potom pojdeš,” povedala Soňa, vstávajúc z postele a pozorujúc, ako si Zuzka navlieka čižmy.
“Počuj, Soňa, vysvetli to v dekane, prídem a všetko vybavím. Dám skúšku po prázdninách. Mám autobus za štyridsať minút,” Zuzka už zapínala bundu.
“Zavolaj, ako je mama,” poprosila Soňa, ale Zuzka už vybehla z izby. Za tenkými dverami počuť buchot vzdialujúcich sa podpätkov.
Soňa pokrčila plecami a vrátila sa do izby. Spozorovala na Zuzkinej posteli nabíjačku, schmatla ju a bosá vybehla za kamarátkou.
“Zuzka! Zuzka, počkaj!” kričala, zbehajúc po schodoch.
Vstupné dvere dole zapadli. Soňa preskočila tri schody, pribehla k dverám, vyrúbila von a takmer vyletela za ňou.
“Zuzka!”
Dievča sa otočilo, uvidelo v Soňiných rukách kábel a vrátilo sa preň.
“Vďaka.” A už znovu utekala preč.
“Svetlová, čo ste tu robili? Jedna takmer dvere rozbila, druhá bosá na ulicu. Čo, fajčíte?” za stolom sa zdvihla vrátnička.
“Prepáčte, Zuzana Ivanovná, my nefajčíme,” povedala Soňa, prešľapujúc. Do bosých chodidiel sa zarývali zrnká piesku. Pred vchodom do intráku bol ľad husto posypaný pieskom.
“Zuzkinej mame je zle v nemocnici. Je chladno, môžem ísť?” Soňa nečakala na odpoveď a vybehla hore po schodoch.
“Ó, Bože!” Zuzana Ivanovná sa ťažko posadila a pokrížila sa. “Zachráň a ochraň!”
Soňa sa vrátila do izby, oprášila piesok z nôh, upratala Zuzkine rozhádzané veci, navliekla si papuče a s kanvicou vyšla do kuchyne. Zajtra skúška, zahreje sa čajom a vráti sa k učeniu.
Už sa stmievalo, keď na dvere opatrne zaklopali.
“Kto?” zvolala Soňa, ale nikto neodpovedal.
Dívka si povzdychla, vstala z postele a otvorila dvere.
“Ahoj!” Pred ňou stál Martin, držiac skromnú kyticu.
“Poď dnu.” Soňa počkala, kým vojde, až potom mu povedala, že Zuzka odišla domov.
“Veď zajtra má skúšku,” namietol chlapec.
“Pôjdem do dekana, vysvetlím, že jej mama je chorá, dá skúšku po prázdninách.” Soňa neodlepila oči od kvetov.
“Toto je pre teba,” podal jej ich Martin.
“Vďaka. Chceš čaj?” Soňa s kyticou pristúpila k oknu, zobrala vázu.
“Idem pre vodu, a ty sa prezleč,” usmiala sa a vyšla z izby.
Martin si zul len topánky, urobil dva kroky a bol pri Zuzkinej posteli. Posadil sa a prešiel rukou po lacnej deke, akoby hladil dievča.
Soňa sa vrátila, postavila vázu s kvetmi na stôl, odstúpila a obdivovala kyticu.
“Krásne. Čo je to za kvety?”
“Hrachovka,” odpovedal Martin. “Idem.” Vstal z postele.
“Vy ste s Zuzkou niekam chceli ísť?” ponáhľala sa Soňa. Nechcela, aby odišiel.
“Áno. Zohnal som lístky na koncert.”
“Vážne? Tak zober ma. Neplytvajme lístkami.”
Martin zaváhal.
“Veď zajtra máš skúšku.”
“Tak čo?” mávla rukou Soňa. “Celý deň sa učím, treba si oddýchnuť.”
Martin rozmýšľal. Zuzka odišla, lístky by zahynuli. S ňou len začali chodiť, nič vážne. Koncert s jej spolubývajúcou by nebol zrada, však?
“Poďme,” povedal.
“Super!” Soňa radosťou vyskočila a tlieskala. “Počkaj vonku, oblečiem sa.”
Martin sa rýchlo obul a vyšiel na chodbu.
Za päť minút vyšla Soňa. Chlapec si všimol, že si stihla nalíčiť oči a pery, pekne si upravila vlasy. Ako to stihla?
“Poďme, meškame,” poponáhľal ju.
Na koncerte Soňa poskakovala, mávala rukami a kričala s davom v extáze. Občas poobzerala na Martina. Nakazil sa jej náladou, uvoľnil sa a začal tiež spievať.
Potom šli pešo a nadšene rozprávali o koncerte.
“Najviac sa mi páčila táto,” Soňa si zanotovala melódiu.
“Aj mne. A ešte…” Martin tiež zaspieval, dokonca opakoval pár anglických slov.
Takto prišli k intráku. Soňa zakývala zamknutými dverami.
“Dnes je služba Zuzana. Nikdy neotvorí. Čo robiť?” zúfalo sa spýtala.
“Poď.” Chytil ju pod pažu a viedol ju pozdĺž budovy. Za rohom uvidel dve dievčatá, ako lezú do okna na prízemí. “Poď za nimi, kým je ešte otvorené.”
Podtlačil Soňu, niekto ju vytiahol dnu a ona zmizla v okne. Vtom za rohom zaznel piskot.
“Rýchlo!” poponáhľala ho Soňa zvnútra.
Martin sa pritiahol, skočil a zavrel okno. Piskot sa stratil v diaľke. Všetci sa na seba pozreli.
“Ďakujem, ideme,” postrčil Soňu k dverám.
Za nimi sa rozoznel smiech. Vybehli na schody, vyšli na druhéRoky plynuli, rodina žila v pokoji, no v srdciach zostal tieň minulosti, ktorý im pripomínal, že život nie je len o náhodách, ale aj o rozhodnutiach, ktoré navždy zmenia osudy ľudí okolo nás.
